Lež neďaleko odtiaľ, kde ležali, bol hrad, zvaný Hrad Pochybovania, ktorého majiteľom bol Obor Zúfalec, a bolo to na jeho zemi, kde teraz spali. A tak vstanúc včasne ráno a chodiac hore-dolu po svojich poliach prichytil Kresťana a Nádejného spať na svojej zemi. Najedovaný a hrubým hlasom ich zobudil a pýtal sa ich, odkiaľ sú a čo robia na jeho pôde?
Povedali mu, že sú pútnici a že stratili svoju cestu. Vtedy im povedal obor: „Tejto noci ste sa prehrešili proti mne; šliapali ste moju pôdu a ľahli ste si na nej, a preto musíte isť so mnou.“
A tak boli prinútení isť, lebo obor bol mocnejší ako oni. A tiež nevedeli, čo povedať, lebo vedeli, že sa previnili. A tak ich hnal obor pred sebou do svojho hradu, kde ich zatvoril do veľmi tmavého, špinavého a smradľavého žalára, a tam ležali od stredy rána až do soboty do noci bez kúštika chleba a bez kvapky vody a bez svetla, ani sa ich nikto neopýtal, ako sa majú? A tak sa tu nachádzali v zlom položení, ďaleko od priateľov a od známych. Tu mal Kresťan dvojnásobný žiaľ, lebo to bolo pre jeho nerozvážne prenáhlenie sa, že sa dostali do toho trápenia.
K tomu ešte mal obor Zúfalec ženu, ktorej meno bolo Nedôvera. A keď si večer ľahol do postele, povedal jej, čo urobil, že zajal dvoch väzňov a uvrhol ich do svôjho žalára za to, že prekročili na jeho pozemok. Potom sa jej pýtal, čo by im asi mal ďalej najlepšie urobiť? Na to sa ho ona pýtala, čo sú to akí ľudia, odkiaľ sú a kam idú? A povedal jej. Potom mu radila, aby ich ráno, keď vstane, nabil bez všetkého milosrdenstva. A tak, keď vstal, vzchopil strašnú haluz z akejsi plánky, zišiel za nimi dolu do žalára, a tam sa najprv na nich vyvadil, ani čo by boli psi, hoci mu nepovedali nič na protiveň ani jedného slova, a potom sa na nich vrhol a tak strašne ich domlátil, že si nevládali pomôcť alebo sa obrátiť na chodbe. Keď to vykonal, odišiel a ich nechal tam kvíliť nad svojím nešťastím a žalostiť v svojom trápení. A tak celý ten deň nič iné nerobili, len vzdychali a horko nariekali.
Keď nasledujúcej noci Nedôvera zase o nich hovorila so svojím mužom a vyrozumela, že sú ešte na žive, radila mu, aby ich nahovoril, aby si sami vzali život. A tak keď bolo ráno, odišiel za nimi zase taký nazlostený ako predtým a spozorujúc, že sú veľmi zmorení bitkou, čo ich bol predišlého dňa nabil, povedal im, že nebodaj viac nikdy odtiaľ nevyjdú, a tak že im zostáva len jedna cesta, totiž urobiť samým sebe koniec buď nožom buď lanom buď jedom, lebo načo by vraj mali voliť život, keď vidia, že je spojený s takým trápením a s takou horkosťou. Ale oni ho žiadali, že by im dal ísť.