Na to škarede pozrel na nich a tak sa na nich oboril, že by im bez pochyby sám bol urobil konec, ale práve upadol do mdloby, ktorá občas prichádza na neho – lebo totiž niekedy za slnečného počasia upadával do nej – a tak nemohol, za čas, vládať svojou rukou. Preto odišiel a nechal ich ako predtým rozmýšľať, čo majú robiť. Vtedy sa radili väzni, čo by ozaj bolo lepšie, či prijať jeho radu a či nie. A takto sa začali zhovárať.
Kresťan: „Bratu, čo urobíme? Život, ktorý teraz žijeme, je biedny. Ja z mojej strany naozaj neviem, čo je lepšie – či takto žiť a či na mieste zomrieť vlastnou rukou. Radšej volí moja duša zaškrtenie a smrť radšej ako život (Job. 7,15.), a hrob je pre mňa znesiteľnejší ako tento žalár. Či máme poslúchnuť radu obra?“
Nádejný: „Ovšem že je naše terajšie položenie strašné, a smrť by mi bola omnoho vítanejšia ako byť navždy takto. Avšak uvážme, že Pán krajiny, do ktorej ideme, povedal: „Nezabiješ!“ A keď je prikázané vziať inému život, čím viac je potom nám zakázané prijať jeho radu a spáchať samovraždu! Lebo veď kto zavraždí iného, spácha vraždu len na jeho tele, ale sám seba zavraždiť je toľko, ako zavraždiť naraz telo i dušu. A krome toho, môj brat, hovoríš o úľave v hrobe, ale či si zabudol na peklo kam určite pôjdu vrahovia? Lebo žiaden vrah nemá večného života. A uvážme aj to, že neni celý zákon v rukách obra Zúfalca. Nakoľko vyrozumievam, bol zajal aj iných zrovna tak ako nás, a predsa unikli jeho rukám. Kto vie, či Boh, ktorý stvoril celý svet, to ešte nedá, že obor Zúfalec zomrie, alebo že nás niekedy zabudne zamknúť, alebo že najskôr zase upadne pred nami do mdloby a stratí vládu nad svojimi údami! A ak by sa to ešte kedy malo stať, ja z mojej strany som odhodlaný vzmužiť sa a skúsim všetko možné, aby som sa vymanil z jeho ruky. Bol som blázon, že som sa o to už nepokúsil. Ale nech je už akokoľvek, môj brat, buďme trpezliví a potrpme chvíľu: môže prísť čas, ktorý nám donesie slobodu. Samovrahovia nebudeme.“
Týmito slovami Nádejný predbežne upokojil myseľ svojho brata, a tak potom zase len trvali toho dňa, vo tme, vo svojom smutnom a bolestnom stave.
No, na večer zase išiel obor dolu do väzenia pozreť, či väzni prijali jeho radu. Ale príduc ta, našiel ich nažive, lež pravda to bolo aj všetko, lebo čo preto, že im nik nedával chleba a vody, a čo pre rany, ktoré im zadal, keď ich bil, sotva mohli viac ako dýchať. No, vravím, našiel ich nažive.