To ho náramne rozjedovalo, a povedal im, že keďže vidí, že neposlúchli jeho rady, má im byť horšie, ako keby sa nikdy neboli narodili.
Na to sa začali veľmi triasť, a zdá sa mi, že Kresťan bol zamdlel, ale keď prišiel zase trochu k sebe, znova započali rozhovor o rade, ktorú im dal obor, a čo vraj by bolo predsa lepšie urobiť – či ju prijať či nie. Kresťan sa zase videl byť za to, aby to urobili. Ale Nádejný aj po druhé takto odpovedal:
„Môj brat, či sa nepamätáš, aký chrabrý si bol predtým? Apollyon ťa nemohol zdrviť, ani ťa nepremohlo všetko to, čo si počul, videl a cítil v doline Tône Smrti. Koľko ťažkostí, koľko strachu a koľko hrôz si už prežil, a teraz si samá bázeň? Vidíš, i ja som s tebou vo väzení, ktorý som predsa od prírody o mnoho slabší ako ty. A obor ma zrovna tak dobil a zranil ako teba a tiež odňal mojim ústam chlieb a vodu, a žalostím s tebou bez svetla. Buďme trochu trpezlivejší. Pamätaj, ak mužný si bol na Jarmoku Márnosti a nebál si sa ani reťazí ani klietky, ba ani krvavej smrti, a preto aspoň vyhnime sa hanbe, ktorá nepristane kresťanovi, a nesme všetko tak trpezlive, jako len môžeme.“
Zase bola noc. A keď obor i jeho žena opäť ležali v posteli, žena sa ho zase pýtala o väzňoch, a či vraj prijali jeho radu? Odpovedal: „To sú tvrdohlaví lotri; radšej budú znášať všetky možné ťažkosti, ako by mali urobiť svôjmu životu koniec.“ Vtedy ona na to: „Vyveď ich ráno na dvor hradu a ukáž im kosti a lebky tých, ktorých si už zniesol zo sveta a nahovor im, že týždeň neminie, čo ich tiež roztrháš na kusy, ako si urobil ich druhom pred nimi.“
A tak keď bolo ráno, zase odišiel obor za nimi a pojal ich na nádvorie hradu a ukázal im to, ako mu kázala žena. „Tu, hľa, - riekol – toto boli raz pútnici, ako ste vy, ktorí sa tiež tak prehrešili ako vy, vstúpiac na moju pôdu. A keď som uznal za dobré, a že je na čase, roztrhal som ich na kusy a behom desať dní urobím tak aj vám. Iďte, berte sa do svojej jaskyne!“ A bil ich celou tou cestou, až zase prišli do žalára. A tak zase ležali celý deň v žalostnom stave ako predtým, a to bolo vo štvrtok.
A keď prišla noc, a keď pani Nedôvera a jej muž obor boli odišli do postele, zase sa započali zhovárať o svojich väzňoch. A starý obor sa divil, že sa mu nepodarilo urobiť im koniec ani svojou bitkou ani radou.