Na to odpovedala jeho žena: „Obávam sa, že žijú v nádeji, že niekto príde a vyslobodí ich, alebo že majú u seba pakľúče , pomocou ktorých sa asi nadejú újsť.“ „Dobre, keď tak hovoríš, moja žena“, riekol obor, „budem ráno u nich hľadať.“
No, pútnici započali v sobotu okolo polnoci modliť sa a modlili sa až skoro do samého rána.
A nad ránom, niečo prv, ako sa bolo rozodnilo, započal Kresťan razom, celý zadivený, horlive hovoriť:
Či som ja len blázon – takto ležať v smradľavom žalári, keď môžem chodiť po slobode! Mám za ňdrami kľúč, zvaný zasľúbenie, ktorý – som presvedčený – otvorí hociktorý zámok na Hrade pochybovania,“ „To je dobrá novina, milý brat“, povedal na to Nádejný. „Vytiahni ho spoza ňader a sprobuj!“
Vtedy ho vyňal Kresťan spoza ňadier a skúšal otvoriť dvere žalára. A ako obrátil kľúčom, zámok hneď povolil, a dvere sa s ľahkosťou otvorili dokorán, a Kresťan a Nádejný vyšli. Potom išiel k vonkajšej bráne, ktorá vedie do náhradia, a svojím kľúčom otvoril i tú bránu. Potom zase išiel ku železnej bráne, lebo i tú musel otvoriť, no, ten zámok sa veľmi ťažko otváral, ale kľúč ho predsa len otvoril, potom sotili bránu, aby ju otvorili a rýchle utiekli. Ale brána, ako ju otvorili, tak zavŕzgala, že to zobudilo obra Zúfalca, ktorý vstal rýchle, a chcel prenasledovať svojich väzňov. Ale jeho údy mu razom stuhly, lebo zase prišla na neho mdloba, tak že nemohol nijakým činom ísť za nimi. A tak išli ďalej, a zase prišli na kráľovskú cestu, kde boli bezpeční, lebo ta nesiahalo jeho panstvo.
A keď prešli cez priechod, začali rozmýšľať, čo by mali pri ňom urobiť, aby zachránili tých, ktorí po nich prídu, aby neupadli do rúk obra Zúfalca, A tak sa uzniesli, že tam postavia stĺp, a že naň napíšu: „Cez tento priechod je cesta ku Hradu Pochybovania, na ktorom velí obor Zúfalec, ktorý opovrhuje Kráľom nebeskej krajiny a snaží sa zahubiť jeho svätých pútnikov.“ A tak mnohí z tých, ktorí tade po nich išli, čítali, čo tam bolo napísané a vyhli sa nebezpečenstvu. A keď to urobili, takto spievali:

„Pravú cestu boli sme opustili,
čo je isť po zakázanej, skúsili.
Dajte pozor, ktorí po nás idete,
nech pre nepozornosť nepohyniete,
pre pohodlie obor vás neuväzní
v príšernom tom Hrade Pochybovania!!“

KAPITOLA XV.

Potom putovali, až prišli k Ľúbezným Vrchom, ktoré to vrchy patria Pánovi brehu, o ktorom sme už v predtým hovorili. A tak vyšli na vrchy podívať sa na záhrady a sady, na vinice a pramene vôd. Tam sa tiež napili a umyli a jedli smelo z viníc, koľko sa im len chcelo. Na temenách vrchov boli pastieri, pasúci svoje stáda a stáli po strane kráľovskej cesty.