A k tomu ešte doložil: „Blázon, keď i cestou ide, jeho srdce trpí na nedostatok rozumu, a dáva každému najavo, že je blázon.“ „Čo povieš, či máme ďalej s ním hovoriť, a či ho hneď dobehnúť a nechať ho rozmýšľať o tom, čo počul, a potom ho zase dočkať a videť, či by sme po kuse asi nemohli z neho niečo dobrého urobiť?“
Na to povedal Nádejný:

Nevedomému daj trochu rozmýšľať
o tom, čo sa povedalo, by prijať
vedel dobrú radu, aby nezostal
nevedomec, blázna plácu nedostal.
Boh vraví, že toho, kto je bez umu –
bárs ho stvoril -, nespasí, žiť nedá mu.

A k tomu ešte dodal Nádejný: „Myslím, že neni dobre všetko mu naraz povedať; predídime ho, ak chceš, a vše mu povieme len toľko, čo bude môcť zniesť.“
A tak oni dvaja šli popredku, a Nevedomý šiel za nimi. A keď ho boli prebehli kúsok cesty, prišli do akéhosi veľmi tmavého úvozu, kde stretli človeka, ktorého poviazalo sedem diablov siedmymi silnými povrazmi, a vliekli ho späť ku dverám, ktoré boli vidieť na stráni brehu (Mat 12,45; Prísl. 5,22.). Tu sa začal milý Kresťan triasť i jeho kamarát Nádejný. Ake ako tak diabli viedli človeka, predsa len pozrel Kresťan, či by ho ozaj nepoznal. A zdalo sa mu, že je to istý Odvrátený, ktorý býval v meste Odpadlíctva, ale nevidel dokonale jeho tvár, lebo zvesil hlavu ako zlodej, ktorého pristihli pri skutku. Ale keď prešiel popri nich, pozrel za ním Nájdený a spozoroval na jeho chrbáte papier s nápisom: „Rozpustlý vyznavač zatratenia hodný odpadlík.“
Vtedy riekol Kresťan svojmu druhovi: „ Teraz sa rospomínam na to, čo mi bolo povedané, totiž na to, čo sa raz tu kdesi prihodilo istému dobrému človeku. Bolo mu meno Maloverný. No, inak bol človek dobrý a býval v meste Úprimnosti. Vec sa mala takto: Pri vstupe do tejto úžľabiny priráža na cestu úzka poľná cestička, ktorá vedie hore do Brány širokej cesty a volá sa Cesta mŕtveho, ktorá sa tak menuje pre vraždy, ktoré sa obyčajne na nej páchajú. Nuž, Maloverný putujúc, ako teraz my, sadol si ti tam a zaspal. A stalo sa práve v ten čas, že išli dolu cetičkou od Brány širokej cesty traja svalnatí, hrubí trhani, ktorí sa menovali: Chabý, Nedôvera a Vina, traja bratia, a ako zočili Maloverného, kde je, cvalom pribehli na neho. Chudák človek sa práve prebudil a vstával, že pôjde ďalej. Ale tí všetci traja prišli k nemu a hrozivou rečou mu kázali stáť. Na to zbledol Maloverný ako stena a nemal sily ani brániť sa ani utekať. Vtedy zakričal na neho Chabý: „Sem tvoje peniaze!“ Ale že sa človek neponáhľal tak urobiť, lebo, lebo mu bolo ľúto ich utratiť, pribehol k nemu Nedôvera, vopchal ruku do jeho vačku a vytiahol mešec striebra. Vtedy začal kričať: „Zlodeji, zlodeji !“ Ale v tom ho Vina tak ovalil svojím kyjakom, ktorý mal v ruke, po hlave, že sa omráčený roztiahol na zemi, a tam ležal a krvácal, že sa zdalo, ako by mal vykrvácať. Celý ten čas stáli pri ňom zlodeji. Konečne však počujúc, že je ktosi na ceste, a bojac sa, aby to nebol istý Veľkomilostný, ktorý býva v meste v Smelej Dôvere, dali sa v nohy a nechali dobrého človeka, aby sa o seba postaral. Potom o chvíľu prišiel Maloverný k sebe a pozberajúc sa hľadel liezť ďalej svojou cestou. To je tá udalosť. Nádejný: „Ale či mu vzali všetko, čo kedy mal?“
Kresťan: „Nevzali.