Miesta, kde mal svoje drahokamy, neprehľadali a nevydrancovali, a tak mu tie zostali. Ale, ako mi bolo povedané, dobrý človek veľmi žialil nad svojou stratou, lebo mu zlodeji odobrali mnoho peňazí, ktoré mal na vydaj, na cestu. To, čo mu nevzali, - ako som riekol – boli drahokamy (1. Petra 1,4.). No, bolo mu zostalo aj čosi peňazí, ale však len toľko, že mu ledva stačilo, aby sa dostal na koniec svojej cesty, áno, ak mi dobre povedali, prinútený bol cestou žobrať, aby sa uživil, lebo svoje drahokamy nesmel predať. A tak teda hoci aj žobral a robil, čo sa dalo, predsa len išiel – ako hovoríme – s hladným žalúdkom väčší kus zostávajúcej mu ešte cesty. (1. Petra 4,18,).
Nádejný: „Ale či to neni div, že mu nevzali jeho vysvedčenia, skrze ktoré mal dostať dovolenie vstúpiť do nebeskej brány?“
Kresťan: „Ba veru je div; no, nestalo sa to asi pre jeho chytrosť, že mu ho nenašli, lebo súc predesený, keď tak na neho dohrmeli, nemal ani sily ani chytrosti niečo ukryť, ale to bola viac Božia dobrá prozreteľnosť než jeho úsilie, že nenašli dobrej veci.“ (2. Tim. 1,14; Tit. 1,9.).
Nádejný: „Ale mu to muselo byť velikým potešením, že mu nevzali toho pokladu.“
Kresťan: „To mu mohlo byť potešením a velikým , keby ho bol použil, ako by bol mal. Ale tí, ktorí mi to rozprávali, povedali, že celú ostatnú cestu to veľmi málo použil a to pre neprestalé zdesenie a zármutok, ktorý ho neopustil, že mu tak vzali jeho peniaze. Aj skutočne tak naň zabudol, že si veliký kus cesty nezmyslel, že ho má. A keď si aj potom kedy – tedy naň zmyslel a počal sa ním tešiť, rozpomienka na to, čo stratil, pohltila všetku jeho radosť.“
Nádejný: „Úbohý človek! Muselo mu to pôsobiť velikú žalosť!“
Kresťan: „Ej ba žalosť, A velikú. A či by to nebola i nám ktorémukoľvek žalosť, keby sa nám tak bolo povodilo, keby nás tak boli olúpili a k tomu ranili, a to na cudzom mieste, ako bol on?! Je div, že nezomrel od žiaľu, úbohá duša. Povedali mi, že skoro celou ostatnou cestou nič iné nerobil, len bolestne a horko nariekal a tiež každému, kto jeho, alebo koho on dohonil na ceste, rozprával, kde a ako ho orabovali, a kto ho oraboval, a čo stratil, ako ho zranili, a že ledva unikol so životom.“
Nádejný: „Ale aj to je div, že ho núdza neprimela predať alebo zastaviť niektorý ten drahokam, aby si tak mal čím na svojej ceste poľaviť.“
Kresťan: „Hovoríš, ako ten, kto nemá všetkých päť – za čo by ich bol mohol zastaviť? Alebo komu ich mal predať? V celom tom kraji, kde ho olúpili, nemajú jeho drahokamy ceny, a on si ani nežiadal úľavy, ktorá by mu bola bývala odtiaľto poskytnutá.