A okrem toho dobre vedel, že keby mu jeho drahokamy boli chýbali pri bráne nebeského mesta, bol by býval vytvorený z nebeského dedictva, tam prichystaného, a to by mu bolo bývalo horšie, ako keby ho desaťtisíc podlých zlodejov bolo prepadlo.“
Nádejný: „Prečo si taký prísny, môj brat? Ezav predal svoje prvorodenstvo za trochu šošovice (Žid. 12,16.), a to prvorodenstvo bolo jeho najdrahším pokladom, a keď to on urobil, prečo by tak nebol mohol urobiť aj Maloverný?“
Kresťan: „Je pravda, že Ezav predal svoje prvorodenstvo, a tak robia aj mnohí iní, pripravujúc sa tak o najväčšie požehnanie, ako aj ten bedár. Ale musíš robiť rozdiel medzi Ezavom a Maloverným a tiež medzi ich imaniami. Ezavovo prvorodenstvo bolo obrazné, ale nie tak drahokamy Maloverného. Ezavovi bolo jeho brucho bohom, ale nie Malovernému. Ezavova chyba ležala v tom, že mal rád telesné pôžitky, no, nie tak Maloverný. A okrem toho Ezav ďalej nevidel ani nič iné nemyslel, iba ako by mohol ukojiť svoje žiadosti, a povedal: „Hľa, idem zomrieť, i načo že mi je to prvorodenstvo!“ (1. Mojž. 25,32.). Ale Maloverný, hoci to bol jeho osud mať iba málo viery, jeho málo viery ho zdržalo od takých extravagancií a dalo mu videť a učilo ho ceniť si svoje drahokamy viac, než by ich bol predal, ako predal Ezav svoje prvorodenstvo. Nikde nečítaš, že by Ezav bol mal vieru, ba nemal jej ani trochu. A preto niet divu, keď človek, v ktorom vládne len telo, - ako je to u človeka, u ktorého niet viery vzdorovať – predá svoje prvorodenstvo, svoju dušu a všetko, a to pekelnému diablovi. Lebo taký človek sa podobá divej oslici, ktorú nezastavíš, keď behá. Keď si takí ľudia raz čosi hriešne zažiadajú, chcú to mať, nech by ich to stálo čokoľvek. Ale Maloverný bol iný človek, jeho myseľ išla za božskými vecami, živil a zapodieval sa duchovnými vecami, vecami zhora. A preto načo by bol mal človek, takého zmýšľania, predať svoje drahokamy – i keby ich bol mal kto kúpiť – a naplniť svoje srdce márnosťami?! Či dá človek babku za to, aby naplnil svoje brucho senom? Alebo či nahovoríš hrdličku, aby žrala mrcinu ako vrana? Trebárs ľudia bez viery môžu za telesné žiadosti zastaviť, zapísať alebo predať to, čo majú, ba k tomu i svoju vlastnú dušu; ale tí ktorí majú vieru, spasiteľnú vieru, hoci by jej aj len málo mali, nemôžu tak urobiť. A tak v tom, môj milý brat, je tvoj omyl.“
Nádejný: „Uznávam to, ale tvoje prísne pokarhanie ma skoro nahnevalo.“
Kresťan: „Nuž čože, ja som ťa len prirovnal istým vtákom čipernejšieho druhu, ktorí budú ešte so škrupinou na hlave sem-tam behať po ušliapanej ceste. Ale však nechaj to a rozmýšľaj o tom, čo sa povedalo, a zase bude všetko medzi nami dobre.“
Nádejný: „Ale som predvedčený, Kresťan, že tí traja kamoši sú iba spoločnosť zbabelcov.