A preto ten, ktorý sa vedel boriť, povedal: „Nado všetko uchopte štít viery, ktorým by ste mohli vyhasiť všetky ohnivé šípy toho zlého.“ (Ef. 6,16.). A tiež je dobre, aby sme požiadali Kráľa o kryjúci sprievod, áno, žeby sám šiel s nami. To bolo Dávidovou útechou, keď išiel dolinou Tône Smrti (Žalm 23.). A Mojžiš chcel radšej zomrieť na mieste, kde stál, ako urobiť čo len krok bez svojho Boha (2. Mojž. 33,15.). Ó, môj brat, ak len On pôjde s nami, čo by sme sa potom mali báť i desaťtisícich, ktorí by sa postavili proti nám?! (Ž. 3,7.). Ale bez Neho i hrdí pomocníci padnú medzi pobitými (Iz. 10,4.). Ja som už bol v takej bitke. A hoci z dobroty Najlepšieho žijem, ako vidíš, nemôžem sa vystatovať svojou zmužilosťou. Rád budem, keď sa nikdy viac nestretnem s takým náporom. No, bojím sa, že sme ešte neprešli cez všetky nebezpečenstvá. Avšak zase sa tiež nadejem, keďže ma dosiaľ ani lev ani medveď nepohltil, že nás Boh vyslobodí aj od nasledujúceho neobrezanca Filištínca.“ A vtedy spieval Kresťan:

Chudák Maloverný! Bol si medzi zlodejmi?
Olúpili ťa, a preto pamätaj že mi:
Ten, kto verí a viac berie viery, zvíťazí
nad tisícimi, ináče jeho zlý svet porazí.

A tak išli ďalej, a Nevedomý šiel za nimi. A šli, až prišli na akési miesto, kde bola cesta, ktorá prirážala k ich ceste a ktorá sa zdála byť cele tak rovnou ako tá, ktorou mali ísť. A tu nevedeli, po ktorej by sa mali pustiť, lebo obe sa im zdali rovné. A preto tam stáli a rozmýšľali o ceste, len hľa, prišiel k nim človek čiernej pleti, ktorý však bol odený veľmi svetlým rúchom, a pýtal sa ich, prečo tam stoja? Odpovedali mu, že idú do nebeského mesta, ale že nevedia, ktorou z tých ciest sa pustiť. „Poďte so mnou,“ povedal, „i ja ta idem.“ A tak ho nasledovali cestou, ktorá len teraz vyústila do hlavnej cesty, a ktorá sa pomaly točila a točila a ich tak odvracala od mesta, do ktorého si žiadali ísť, že za krátky čas ich tváre boli odvrátené od neho, a len ho nasledovali. Ale po kuse, prv než zbadali, zaviedol ich do siete, do ktorej sa obidvaja tak zaplietli, že nevedeli, čo majú robiť, a s tým padlo z čierneho človeka biele rúcho. Až vtedy videli, kde sú. A tak tam tedy ležali za nejaký čas kričiac a plačúc, lebo sami sa nemohli stade vymaniť.
Vtedy povedal Kresťan svojmu druhovi: „Teraz vidím, že som chybil. Či nám nepovedali pastieri, aby sme sa chránili Pochlebníka? Dnešného dňa sme to zrovna tak skúsili, ako to povedal múdry muž: „Človek, ktorý pochlebuje svojmu priateľovi, rozprestiera jeho nohám sieť.“ (Prísl. 29,5.).
Nádejný: „Dali nám aj opis cesty, aby sme ľahšie potrafili.