Volal sa Ateista, a pýtal sa ich, kam idú?
Kresťan: „Ideme na vrch Sion.“
Na to sa dal Atheista do velikého smiechu.
Kresťan: „Prečo sa tak smejete?“
Ateista: „Smejem sa, že vidím, jak nevedomí ste ľudia, ktorí podnikáte tak obtiažnu cestu , pri čom, ako sa vidí, nebudete mať nič viac za svoju únavu, iba priam svoju cestu.“
Kresťan: „Prečo, človeče? Myslíte, že nás azda neprijmu?“
Ateista: „Keď som bol kedysi doma vo svojej vlasti, počul som to tiež tvrdiť, ako vy teraz tvrdíte, a preto som vyšiel vidieť a hľadal som to mesto celých týchto dvadsať rokov, ale som zrovna tak nič nenašiel z neho, ako v prvý deň, keď som vyšiel z domu.“ (Jerem. 17,15; 22,12., Kaz. 10,15.).
Kresťan: „My sme obidvaja počuli a veríme, že jestvuje také mesto, a že ho možno nájsť.“
Ateista: „Keby som to i ja kedysi doma nebol veril, nebol by som šiel tak ďaleko hľadať. Ale keďže som toho mesta nenašiel, idem späť a chcem sa veseliť tým, čo som vtedy zavrhol za nádej na to, o čom som sa presvedčil, že toho niet. Lebo predsa, keby kdesi bolo také mesto, bol by som ho musel nájsť, lebo som ho bol ďalej hľadať ako vy.“
Vtedy vetil Kresťan Nádejnému, svojmu kamarátovi: „Či je to ozaj pravda, čo tento človek povedal?“
Nádejný: „Daj pozor, on je tiež jeden z pochlebníkov. Pamätaj, čo nás to už stálo, že sme boli počuli takého chlapa ako tento. A čože? Že by nebolo vrchu Siona? Či sme nevideli z Ľúbezných vrchov brány toho mesta? A či tiež nemáme teraz chodiť skrze vieru? Poďme ďalej“, riekol Nádejný, „aby neprišiel zase na nás človek s bičom. (2. Kor. 5,7.). Ty si mal mňa učiť úlohe, ktorú ti ja volám do uší: „Prestaň, môj syn, prestaň počúvať naučenie, ktoré vedie v blud, zvodiac od rozumných rečí.“ (Prísl. 19,27.). A tak hovorím, nepočúvaj ho, môj brat, a verme tomu, čo spasí dušu.“
Kresťan: „Môj brat, ja som ti nepredložil tej otázky preto, že by som snáď bol pochyboval o pravde našej viery, ale aby som ťa skúsil a tak dostal od teba ovocie šľachetnosti tvojho srdca. O tomto človeku viem, že je oslepený bohom tohto sveta. My len poďme, vediac, že veríme pravde, a „žiadna lož neni z pravdy“. (1. J. 2,21.).;
Nádejný: „Teraz sa veselím v nádeji na slávu Božiu.“ (Rím. 5,2.). A tak sa odvrátili od človeka, ktorý smejúc sa im šiel svojou cestou.
Potom som videl v svojom sne, že išli, až prišli do istého kraja, ktorého vzduch mal od prirodzenosti vlastnosť, že uspával každého, kto ta prišiel cudzí. A tu počal byť Nádejný veľmi unávený a ospalý, tak že klesal, a preto povedal Kresťanovi: „Som taký ospalý, že ledva oči otváram; ľahnime si tu a zdriemnime si trochu.“
Kresťan: „Za žiadnu cenu, aby sme nezaspali tak, čo by sme sa nikdy viac neprebudili.“
Nádejný: „Ale prečo, môj brat? Spánok je sladký človeku pracujúcemu, občerstvíme sa, ak si trochu pospíme.“
Kresťan: „Či sa nepamätáš, že jeden z pastierov nám prikazoval, aby sme sa vystríhali začarovanej vody? Tým myslel to, aby sme sa vystríhali spánku, a preto nespíme, ako iní, ale bdejme a buďme triezvi.“ (1. Tes. 5,6.).
Nádejný: „Uznávam, chybil som, a keby som tu bol býval sám, bol by som usnul a tak sa vrhol do nebezpečenstva smrti.