1,7., Job 28,28., Žalm 111,10.).
Nádejný: „Ako by si opísal pravú bázeň?“
Kresťan: „Pravú bázeň poznať po troch veciach, a síce:
po jej pôvode – spôsobená je spasiteľným usvedčením o hriechu.
Ženie dušu, aby sa chopila Krista a dosiahla u neho spasenie.
Plodí a udržuje v duši velikú úctu pred Bohom, pred jeho slovom a pred jeho cestami, udržuje ju nežnú a citlivú a pôsobí, aby sa bála odvrátiť sa od Boha, od jeho slova a od jeho ciest už či napravo či naľavo, a priľnúť k niečomu, nech by to bolo čokoľvek, čo by zneuctilo Boha, porušilo jej pokoj, zarmútilo Ducha, alebo čo by dalo nepriateľovi príčinu rúhať sa!“
Nádejný: „Dobre si riekol, verím ti, že si pravdu povedal. Ale povedz mi, či sme už skoro na konci začarovanej pôdy?“
Kresťan: „A čo že ťa unavuje tento náš rozhovor? Máš ho už dosť?“
Nádejný: „Nie, ale by som rád vedel, kde sme.“
Kresťan: „Už nemáme viac ako dve míle ísť po nej. Avšak vráťme sa k svojmu rozhovoru a k svojej veci. Nuž, nevedomí nevedia, že osvedčenie, ktoré v nich vzbudzuje bázeň, je na ich dobré, a preto sa ho usilujú udusiť.“
Nádejný: „A ako sa ho usilujú udusiť?“
Kresťan: „1. Myslia, že bázeň pôsobí diabol, hoci je isté, že ju Boh pôsobí. A keďže teda tak myslia, vzpierajú sa jej zo všetkej sily, ako veci, ktorá – podľa ich domnienky – smeruje zrovna k ich záhube. 2. A tiež myslia, že tá bázeň chce zničiť ich vieru vôbec (oni, úbožiaci, sa boja o svoju vieru nemajúc žiadnej!), a preto zatvrdzujú proti nej, proti tej bázni, svoje srdce. 3. Namýšľajú si, že nemajú a nesmú sa báť, a preto napriek tomu, že predsa len ide na nich bázeň, viac a viac sa hriešne, odvážne ubezpečujú. 4. Vidia, že taká bázeň im chce odňať ich poľutovania hodnú samosvätosť, a preto sa jej vzpierajú celou svojou silou.“
Nádejný: „O tomto viem i sám niečo z vlastnej skúsenosti, prv než som sa poznal, bolo to i so mnou tak.“
Kresťan: „Nuž, na teraz opustíme svojho suseda Nevedomého samého a hovorme o niečom inom užitočnom.“
Nádejný: „Zo srdca rád pristávam, ale i teraz ty začneš.“
Kresťan: „Dobre teda. Či si poznal asi pred desatimi rokmi istého Dočasného vo svojom kraji, ktorý bol vtedy veľmi horlivý v náboženstve?“
Nádejný: „Že či som ho poznal! A dobre. Býval v Bezmilostnom, v meste to asi dve míle od mesta Počestnosti, a býval v samom susedstve istého Odvrátenca.“
Kresťan: „Tak je, býval s ním pod jednou strechou. Človek bol raz veľmi prebudený, a mám za to, že vtedy videl do istej miery svoje hriechy aj odplatu, hodnú za ne.“
Nádejný: „I ja tak myslím, lebo, keďže môj dom nebol viac ako tri míle od neho, často prichádzal ku mne, a to s mnohými slzami. Skutočne som ho veľmi ľutoval a mal som o ňom akúsi nádej. Ale človek vidí, že nie každý, kto hovorí: „Pane, Pane!“ vojde do kráľovstva nebeského.“ (Mat. 7,21.).
Kresťan: „Raz mi povedal, že je rozhodnutý vydať sa na púť, ako sme my teraz; len razom sa ti zoznámil s akýmsi Sámsaspasom a potom sa mi odcudzil.“
Nádejný: „Keď už raz o ňom hovoríme, pohľadajme trochu príčinu, prečo sa tak razom odvrátil, ako to už aj mnohí iní, jemu podobní, urobili.“
Kresťan: „To, môže byť veľmi prospešné, ale začni ty!“
Nádejný: „Dobre teda.