Podľa môjho úsudku sú preto štyri príčiny:
1. Hoci svedomie takých ľudí je zobudené, ich myseľ predsa len zostala nezmenená; a preto keď ustáva a pomaly sa tratí moc viny, tj. poznanie a povedomie vlastných hriechov, prestáva i moc (tj. bázeň), ktorá ich pohla k pobožnosti, a preto prirodzene zase sa vracajú k svojmu predošlému spôsobu života, tak, ako to vidíme u chorého psa, ktorý ochorel od toho, čo požral: dokiaľ prevláda jeho nemoc, vracia a napína sa, avšak to nerobí z dobrej vôle a z popudu vlastného rozumu, - ak vôbec môžeme hovoriť o psom rozume – ale preto, že mu to v bachore pôsobí muky. Ale akonáhle pominie jeho nemoc, a jeho bachor prestal boleť, keďže sa žiadosti jeho vracaním nič nezmenili, zase sa len túla sem a tam a líže, čo príde. A tak je to pravda, čo je napísané: „Pes sa navráti k svojmu vývratku“ (2. Petra 2,22.). A teda to hovorím, že len preto sa rozohriali za nebo, pretože cítia peklo, a boja sa jeho múk, preto aj potom tou mierou, ako ich cítenie pekla a ich bázeň pre zatratením chladne, a chladne aj ich túžba po nebi a po spasení, a takým činom sa stáva, že keď pominie sa povedomie ich viny, ich hriechov, a ich bázeň, zomrie aj ich túžba po nebi aj ich blaho, a navrátia sa k predošlému spôsobu svojho života.
2. Iná príčina je, že majú otrockú bázeň, ktorá ich vždy ovláda. Teraz však hovorím – dobre rozumej – o bázni pred ľudmi, lebo Písmo hovorí, že strach človeka kladie mu osídlo. (Prísl. 29,25.). A teda hoci sa zdajú byť horúcimi za nebo, dokiaľ im plamene pekla šľahajú okolo uší, keď trochu pominie zdesenie, prichádzajú na iné myšlienky, totiž, že dobre je byť múdrym a nepostaviť hneď všetko – neviem vraj za čo – na kocku, alebo aspoň neuvrhnúť sa do nevyhnuteľných a nepotrebných trápení, a tak zase len sa vracajú späť do sveta.
3.Potupa, ktorá sprevádza pravé kresťanstvo, leží tiež ako balvan na ich ceste. Sú pyšní
a vysokomyslní, a kresťanstvo je v ich očiach vecou nízkou a opovržlivou. A preto, keď stratili pocit hrôzy pekla a budúceho hnevu, zase vracajú sa k svojmu bývalému hriešnemu životu.
Povedomie viny a myslieť na hrôzy pekla im je neznesiteľné; oni neradi vidia svoju
biedu a svoje nešťasie, dokiaľ neprídu do neho, hoci by snáď sprvu pohľad naň, keby len milovali ten pohľad a zniesli, pohol ich utiecť sa ta, kde utiekajú sa spravodliví, a mohli by tam tiež byť bezpeční.