Ale keďže, ako som už podotkol, vyhýbajú sa teda myšlienkam, ktoré ich upomímajú na ich vinu a na hrôzy pekla, keď sa raz zbavili svojho prebudenia dotyčne hrôz a hnevu Božieho, radi zatvrdzujú svoje srdce a volia také cesty, ktoré ich zatvrdia viac a viac.“
Kresťan: „Trafil si veľmi blízko cieľa, lebo hlavnou príčinou všetkého toho je, že nezmenila sa dostatočne ich myseľ a vôľa. A preto sú iba ako zločinec, ktorý stojí pred sudcom – čupí a trasie sa, a zdá sa, že kaja sa z celého srdca. Ale príčina všetkého toho je strach, že ho obesia, a nie že by sa mu hnusil jeho zločin, ako sa vidí; lebo nech by len človek zase dostal svoju slobodu, bude kradnúť a darebáčiť ako predtým, kdežto keby sa bola zmenila jeho myseľ, bol by iný človek.“
Nádejný: „Nuž, ja som ti ukázal príčinu, prečo sa vracajú späť do sveta, a tak mi ty teraz povedz; ako sa to deje.“
Kresťan: „Ochotne: 1.Snažia sa všemožne zahnať rozpomienku na Boha, na smrť a na budúci súd. 2. Potom postupne odvrhujú svoje súkromné povinnosti, ako modlitbu skryte, brzdenie svojich zlých žiadostí, bdenie, žiaľ nad hriechami a podobné. 3. Vyhýbajú sa spoločnosti živých a vrúcich kresťanov. 4. Chladnú vo verejných svojich povinnostiach, ako je počúvanie a čítanie slova Božieho, nábožný rozhovor a podobné. 5. Začnú niektorým robiť diery do kabáta, tj. začnú na niektorých veriacich hľadať všeliaké chyby a nedokonalosti a vytýkať im to a to s diabolským úmyslom, len aby mali nejakú príčinu zahodiť bázeň Božiu za svoj chrbát. 6. Začnú sa pridŕžať a spolčovať sa s telesnými rozpustilými a chlipnými ľuďmi. 7. Pustia sa tajne do telesného a necudného rozhovoru a sú radi, keď môžu niečo také videť na ľuďoch, ktorí sa počítajú za čestných, aby to skrze ich príklad tiež mohli tým smelšie konať. 8. Na to započnú sa hrať s niektorými nepatrnejšími hriechmi verejne a konečne. 9. súc zatvrdnutí, ukážu sa cele takí, akí sú. A keď potom uvrhnutí sú zase do prúdu neprávosti, a ak nezachráni ich mimoriadna milosť Božia, zahynú večne vlastným sebaklamom.“

KAPITOLA XIX.

A tu som videl vo svojom sne, že medzi tým časom prešli pútnici začarovanou pôdou a vkročili do zemi Beula, tj. do Zemi Vydanej , ktorej vzduch bol veľmi príjemný a rozkošný, a že cesta viedla prosto zemou, tešili sa tam za čas. Áno, tu neprestajne počuli spev vtákov a čo deň videli zjavovať sa kvety v zemi a počuli hrdličku hrkútať v zemi (Pieseň 2,10-12.). V tej krajine svieti slniečko deň i noc, lebo je to za Dolinou tône smrti i z dosahu obra Zúfalca. A odtiaľ už nemohli ani len videť hradu Pochybovania, lež videli odtiaľ mesto, do ktorého putovali; aj sa tam zišli s niektorými jeho obyvateľmi. Lebo tam v tom kraji sa obyčajne prechádzajú tie skvejúce sa bytosti, keďže to bolo na pohraničí neba. Tu v tomto kraji obnovila sa i zmluva medzi Nevestou a Ženíchom.