AKO TREBA ROZUMIEŤ KNIHE.

Všetko, čo je tu napísané, sú obrazy zo života kresťana od chvíle, keď sa Slovom Božím (Knihou, Sv. Bibliou) prebudí zo svojich hriechov a zatúži po záchrane svojej duše, až po jeho víťazné doputovanie do Nového Jeruzalema. Najprv uteká z hriešneho sveta, ale skoro prichádzajú na neho rôzne a veľké pokušenia; no, súc verný, preborí sa cez všetky ťažkosti a nakoniec dosiahne svoj cieľ, smrťou (rieka) prechádza do slávy svojho Pána, kde už niet ani smrti ani ničoho porušeného, kým tí, ktorí milujú hriešny svet, pokrytci a samospravodliví, keď sa aj niekedy vzchopia, predsa len opúšťajú cestu života, odchádzajú späť a tak sa vrhajú do večného zatratenia.
Bunyan to všetko podáva ako sen; ale je to v obrazoch podaná skutočnosť.

KAPITOLA I.

Putujúc púšťou tohoto sveta prišiel som na isté miesto, kde bola jaskyňa a tam som si ľahnul spať. A jako som spal, sníval sa mi zvláštny sen. A v svojom sne som videl muža, oblečeného v handrách (Iz. 64,6.), ktorý stál na istom mieste, súc tvárou odvrátený od svojho domu; v ruke mal akúsi knihu a na chrbáte veliké bremeno (Žalm 38,5.). A hľadiac videl som, že otvoril knihu a čítal v nej. A jako tak čítal, pustil sa do plaču a triasol sa jako osika. A nemôžuc sa ďalej zdržať, dal sa bedákať a vykríknul žalostne: „Čo mám činiť?“ (Sk. 2, 37; 16, 30. Rim. 7, 24.).
V takomto duševnom stave šiel domov a premáhal sa pred svojou ženou a pred svojimi deťmi - tak dlho, jako sa dalo, - aby nespozorovali jeho trápenia. Že však jeho nepokoj bol čím ďalej, tým väčší, nedalo mu dlho mlčať, preto konečne zveril sa svojej žene a svojim deťom a takto im počal vraveť „Ó, moja drahá žena, i vy, moje milé deti, musím vám povedať, že je už po mne, po vašom vernom priateľovi, lebo akési bremeno ma hrozne tlačí, a čo viac, cele určite som sa dozvedel, že toto naše mesto bude spálené ohňom z neba, pri čom my všetci, i ja i ty, moja milá žena, i vy, moje drahé deti, biedne zahynieme, iba ak by sme nejako unikli a tak sa zachránili. Doteraz však nevidím k tomu žiadnej možnosti.“
Tie slová veľmi zarazili a znepokojili jeho príbuzných, avšak nie preto, že by boli verili tomu, čo im hovoril, ale preto, že sa domnievali, že dostáva akési chorobné nápady a že blúzni. A tak domnievajúc sa, že spánok upokojí jeho myseľ, a keďže sa práve blížila noc, vpravili ho do postele tak rýchle, ako len mohli. Ale noc mu bola tak trápna, jako deň.