29, 16]
2.pieseň zboru:
Hovorí o úlohe osudovosti – tá predurčila rod Labdakovcov, z ktorého Antigona pochádza, vyhynutie.
[Z: Hľa, od pradávna trvá príval príkorí, ktoré sa valia na nešťastný labdakovský dom, na každé pokolenie zvlášť – to niektorý z bohov ich ustavične stŕha do pohrôm.] [s. 34]
3.dejstvo:
Obraz úsilia presvedčiť Kreona o nesprávnosti, krutosti i nespravodlivosti jeho príkazu. Snaží sa o to jeho syn Haimon i náčelník zboru. Kreon však odporuje, zdôrazňuje bezpodmienečnú poslušnosť všetkých vladárovi, nieje prístupný rozumným dôvodom a odsudzuje Antigonu na smrť (zaživa pochovaná v hrobke Labdakovcov). V Haimonovi víťazí láska k Antigone a definitívne sa rozchádza s otcom – tyranom, s príkazom ktorého nesúhlasia už ani občania Téb.
[K: Syn môj, neznenávidel si hádam otca, keď si počul rozsudok nad svojou verenicou? Alebo aj tvoje city závisia od mojich rozsudkov? H: Bohovia, môj otče, dali ľuďom rozum, najcennejšiu vec, čo máme. A ja nemôžem a nechcem tvrdiť, že si nehovoril správne. Ale dobrý môže byť aj názor iného! Mám väčšiu možnosť než ty, sledovať, čo ľudia hovoria, čo robia, s čím sú nespokojní. Veď pred tvojím prísnym okom by sa prostý človek neodvážil vravieť veci, z ktorých by si nemal radosť. K: Vyvedú ju do pustatiny a za živa ju pochovajú v skalnej hrobke. Bude dostávať len toľko jedla, koľko kážu bohovia – tak naše mesto nepoškvrní hriech. Tam môže vzývať Háda, jediného z bohov, ktorého si ctila. Možno jej dá ešte chvíľu požiť.] [s. 36, 38, 43]
3.pieseň zboru:
Tvorí úvahy o víťaziacej láske, o jej sile nad človekom.
[Z: - a zas víťazstvo sa kloní k pôvabu, ktorý planie v nevestinom oku, veď človek vie aj nad zákony morí dať pôvab – a tak bez boja a skrytá napokon zvíťazí vždy Afrodita. NZ: Pri pohľade na toto musím už i ja porušiť vladárove rozkazy. Ako mám zadržať slzy, keď vidím kráčať Antigonu do tej svadobnej komôrky, z ktorej už nevyjde? ] [s.44, 45]
4.dejstvo:
Otvára dialóg Antigony a náčelníka zboru, ktorý jej odvahu obdivuje, ale zároveň ju upozorňuje znova na osud Labdakovcov. Považuje za správne uctiť si mŕtvych, ale za nemožné vzdorovať mocným. Antigona považuje svoj osud za nespravodlivý.
[NZ: Na vrchol odvahy ťa sila vyniesla. Ona však mala božský pôvod, a ty len ľudský. To je dôvod tešiť sa, že ťa teraz pochová hrob, aký dostávajú bohovia! NZ: Uctiť si mŕtvych – to je zbožné! No považujem za nemožné vzdorovať mocným. A: Nepriazeň je stále v pätách slávnym Labdakovcom! A: Ó moje rodné Téby, moja vlasť! Bohovia, uctievaní predkami Už idem na smrť! A vás o účasť žiadam, ó, ľudia, buďte svedkami, ako mne, poslednému kvetu kráľovského rodu, za zbožný skutok spôsobujú strasť tí, čo ma vedú k hrobkovému vchodu! ] [s.