Autor: SOFOKLES – najznámejší grécky staroveký dramatik, najprv herec, neskôr autor tragédií. Inovoval grécke divadlo, v jeho hrách vystupovali 3 – 4 herci, menej priestoru dostal chór. Útvar: tragédia
Kompozícia: typická pre antickú drámu: prológ, vstupná pieseň zboru, 5 dejstiev + 5 piesní zboru, epilóg
Rozpor medzi: - náboženskou a prirodzenou ľudskou povinnosťou (pochovať brata)
- ľudskými príkazmi (pod trestom smrti zakazujú pochovať vlastizradcu)
Postavy: Antigona – dievčina, ktorá dá prednosť povinnosti voči bohom, tradíciám a rodine pred vlastným šťastím a životom.
Kreon – nový kráľ Téb, brat nebohej Antigoninej matky. Vierolomný, neľútostný, nehľadiaci na názor iných ľudí a zvyklostí predkov.
Haimon – rozvážny, mierny, milujúci Antigonin snúbenec.
Eurydika – milujúca Haimonova matka.
Ismena – ústupčivá, nevýbojná sestra Antigony.
Zbor – dotvára mýtus, zdôrazňuje osudovosť ako vôľu bohov, vyjadruje autorove názory.(úvahy o dobre a zle v človeku, rozvážnosť človeka stavia  tvrdohlavosť a despotizmus)
Dejová zložka:
Prológ:
Deti kráľa Oipida Antigona, Ismena a Eteokles žijú v Tébach, kde vládne Kreon. Ich brat Polyneikos tiahne s vojskom proti Tébam. Obaja synovia v tomto boji padnú, Eteokles jako hrdinský obranca, Polyneikos jako vlastizradca. Kreon zakáže pochovať Polyneika, čo v očiach Grékov bola pre celú rodinu potupa.
Antigona v rozhovore s Ismenou oznamuje, že nebude rešpektovať neľudský príkaz, ktorý šliape i po božských zákonoch a Polyneikovi preukáže posledné pocty. Antigona je predstavená jako individualizovaná postava (preukazuje odvahu pochovať brata, vedú ju k tomu náboženské zákony i vlastné presvedčenie). Jej charakter vyniká v kontraste s Ismenou (ovláda ju strach z trestu, hoci priznáva pravdu Antigoniných dôvodov).
[A: Kreon ustanovil pohreb so všetkými poctami len pre jedného z našich bratov – druhému ich odoprel! Len Eteokla vraj dá vložiť do hrobu tak, ako káže mrav a tým mu zabezpečí úctu tieňov v podsvetí! I: Chceš ho pochovať aj napriek hrozbe? A: Pre svojho a ak sa nemýlim i tvojho brata som to rozhodnutá spraviť, aj keď budeš proti – aspoň o mne nebudú môcť hovoriť, že som ho zradila!] [s. 8,9]
Vstupná pieseň zboru:
Dotvára obraz o boji Polyneika a Eteokla o Téby (podľa mýtu zabili jeden druhého). Úlohou zboru je sprevádzať dej a byť nositeľom autorských myšlienok, náhľadov.
[NZ: Obaja padli pod kopijou, keď naraz zdvihli jeden na druhého zbraň.] [s.

13]
1.dejstvo:
Predstavuje tébskeho panovníka Kreona – ďalšiu individualizovanú postavu. Predstavuje sa ako vladár, vyjadruje názor na správneho občana (vo všetkom uprednostňuje vlasť – i pred priateľstvom) a zdôrazňuje svoj zákaz pochovať Polyneika. K Eteoklovi sa budú správať jako k hrdinovi, Polyneikovo telo nech zohavia psy a dravé vtáky. Prichádza však strážca, ktorý oznamuje, že telo niekto pochoval. Keď sa dozvedá, že Polyneika niekto pochoval, upodozrieva z toho činu strážcov – myslí, že boli podplatení a odsudzuje všetkých, ktorí podľahli moci peňazí a dali sa na cestu zločinu. [K: Ja, ako vždy, aj teraz vyhlasujem: najhorší je občan, ktorý riadi celé mesto, no keď treba, nevie rady na sebe. Ďalej nemám o úcte toho, kto si váži priateľa viac jako vlasť. S: Ó pane, nemôže sa povedať, že som sem prišiel rýchlo, že mám nohy na pleciach a lapám dych. Mňa veru cestou párkrát zastavili myšlienky a neraz som sa zvrtol, rozhodnutý vrátiť sa. Raz duša varovala: blázon, načo ideš ta, kde očakávaš trest! A inokedy zas: čo otáľaš, ty smelec, predsa neunikneš trestu, ak to Kreonovi povie niekto iný! K: Istí občania už dávno ťažko znášajú môj diktát. Bezpečne viem, že to oni podplatili strážcov, aby spáchali ten čin.] [s. 15, 17, 20]
1.pieseň zboru:
Vyjadruje autorov náhľad na človeka. Obdivuje jeho silu, um, dôvtip, ktoré mu pomáhajú konať osožné veci, ale zároveň poukazuje, že človek „zlo koná v pätách dobra“. Hodnotí tých, ktorí sú na osoh vlasti a odsudzuje tých, ktorí zotrvávajú pri zle. Pieseň je zároveň nadviazaním na úvahy Kreona.
[Z: Ak žije správne, podľa zákonov, je vlasti na osoh. Kto zotrváva pri zle, nech nikdy nie je hosťom mojej mysle! NZ: Čo to vidím? Som v rozpakoch! Darmo by som tvrdil, že toto dievča nie je Antigona, keď je to raz ona! Nešťastná dcéra nešťastného Oipida, čo to znamená?] [s. 23, 24]
2.dejstvo:
Zachytáva vstup 2 individualizovaných postáv do otvoreného konfliktu. Antigona, ktorú Kreon obviní z porušenia jeho príkazu, obhajuje svoj čin, poukazuje na to, že Kreon trvá na príkaze z prestížnych dôvodov, charakterizuje ho jako tyrana. Jej charakteristika sa dotvára vlastným výrokom: „prišla som na svet milovať, nie nenávidieť“. Antigone hrozí krutý trest – majú ju za živa pochovať v hrobke, a preto sa Ismena snaží obmäkčiť kráľa.
[A: To len tyranovi žičí šťastie okrem iného i v tom, že môže hovoriť a robiť, čo si myslí. I: Chceš ozaj zabiť snúbenicu svojho syna? K: Sú aj iné, s ktorými sa dajú robiť deti.] [s.

29, 16]
2.pieseň zboru:
Hovorí o úlohe osudovosti – tá predurčila rod Labdakovcov, z ktorého Antigona pochádza, vyhynutie.
[Z: Hľa, od pradávna trvá príval príkorí, ktoré sa valia na nešťastný labdakovský dom, na každé pokolenie zvlášť – to niektorý z bohov ich ustavične stŕha do pohrôm.] [s. 34]
3.dejstvo:
Obraz úsilia presvedčiť Kreona o nesprávnosti, krutosti i nespravodlivosti jeho príkazu. Snaží sa o to jeho syn Haimon i náčelník zboru. Kreon však odporuje, zdôrazňuje bezpodmienečnú poslušnosť všetkých vladárovi, nieje prístupný rozumným dôvodom a odsudzuje Antigonu na smrť (zaživa pochovaná v hrobke Labdakovcov). V Haimonovi víťazí láska k Antigone a definitívne sa rozchádza s otcom – tyranom, s príkazom ktorého nesúhlasia už ani občania Téb.
[K: Syn môj, neznenávidel si hádam otca, keď si počul rozsudok nad svojou verenicou? Alebo aj tvoje city závisia od mojich rozsudkov? H: Bohovia, môj otče, dali ľuďom rozum, najcennejšiu vec, čo máme. A ja nemôžem a nechcem tvrdiť, že si nehovoril správne. Ale dobrý môže byť aj názor iného! Mám väčšiu možnosť než ty, sledovať, čo ľudia hovoria, čo robia, s čím sú nespokojní. Veď pred tvojím prísnym okom by sa prostý človek neodvážil vravieť veci, z ktorých by si nemal radosť. K: Vyvedú ju do pustatiny a za živa ju pochovajú v skalnej hrobke. Bude dostávať len toľko jedla, koľko kážu bohovia – tak naše mesto nepoškvrní hriech. Tam môže vzývať Háda, jediného z bohov, ktorého si ctila. Možno jej dá ešte chvíľu požiť.] [s. 36, 38, 43]
3.pieseň zboru:
Tvorí úvahy o víťaziacej láske, o jej sile nad človekom.
[Z: - a zas víťazstvo sa kloní k pôvabu, ktorý planie v nevestinom oku, veď človek vie aj nad zákony morí dať pôvab – a tak bez boja a skrytá napokon zvíťazí vždy Afrodita. NZ: Pri pohľade na toto musím už i ja porušiť vladárove rozkazy. Ako mám zadržať slzy, keď vidím kráčať Antigonu do tej svadobnej komôrky, z ktorej už nevyjde? ] [s.44, 45]
4.dejstvo:
Otvára dialóg Antigony a náčelníka zboru, ktorý jej odvahu obdivuje, ale zároveň ju upozorňuje znova na osud Labdakovcov. Považuje za správne uctiť si mŕtvych, ale za nemožné vzdorovať mocným. Antigona považuje svoj osud za nespravodlivý.
[NZ: Na vrchol odvahy ťa sila vyniesla. Ona však mala božský pôvod, a ty len ľudský. To je dôvod tešiť sa, že ťa teraz pochová hrob, aký dostávajú bohovia! NZ: Uctiť si mŕtvych – to je zbožné! No považujem za nemožné vzdorovať mocným. A: Nepriazeň je stále v pätách slávnym Labdakovcom! A: Ó moje rodné Téby, moja vlasť! Bohovia, uctievaní predkami Už idem na smrť! A vás o účasť žiadam, ó, ľudia, buďte svedkami, ako mne, poslednému kvetu kráľovského rodu, za zbožný skutok spôsobujú strasť tí, čo ma vedú k hrobkovému vchodu! ] [s.

46, 47,49]
4.pieseň zboru:
Podčiarkuje myšlienku o ukrutnej sile osudu.
[Z: - taká ukrutná je sila osudu! Áno, pred ňou poklonia sa všetky statky, všetky zbrane, všetky valy a všetky koráby, čo na horizont vyplávali!] [s.50]
5.dejstvo:
Uvádza na scénu postavu veštca. Nemá osobitné povahové črty, avšak nabáda Kreona k rozvahe, k priznaniu viny, k náprave a zmiereniu. Varuje pred tvrdohlavosťou, vystríha ho pred trestom: za mŕtveho budeš platiť mŕtvym. Dáva mu radu: vypusť dievča, pochovaj mŕtveho. Kreon sa pod jeho vplyvom zmieri s tým, že nepostupoval správne, vydáva príkaz k prepusteniu Antigony a pochovaniu Polyneika. [T: Rozváž si to, synu! Všetci ľudia sú si rovní v tom, že robia chyby. Nuž ustúp tomu mŕtvemu a dožič jeho telu pokoja. K: I ja to viem a znepokojuje ma to. Je hrozné ustúpiť, no ešte hroznejšie je vzdorovať a na hlavu si strhnúť skazu! K: A potom, keď už mením svoje rozhodnutia, vypustím aj dievča, sám, tak jako sám som ju dal uväzniť.] [s. 53, 55, 56]
5.pieseň zboru:
Pieseň Backchovi so želaním, aby sa do Téb vrátila radosť.
[Z: A všade znie jeden hlas – nymfy, brečtan, réva spieva: „Do rodných Téb vráť sa zas! Toto mesto miluješ – veď než boh ju bleskom zrazil, milovala Téby tiež tvoja matka.] [s. 57]
Epilóg:
Posol prináša náčelníkovi zboru správu, že Antigona i Haimon sú mŕtvi. Kreon vošiel do skalnej hrobky a našiel tam Haimona, jako v slzách objíma už mŕtvu snúbenicu (pred pomalou smrťou ušla tak, že sa obesila na vlastnom závoji). Keď Haimon zbadal ukrutného otca, vytasil svoj meč a prebodol sa ním. Toto rozprávanie si vypočuje Haimonova matka Eurydika, bez slov vojde do paláca a po chvíli ju nájdu v kaluži krvi. Kreon v náručí prináša matke syna. [1.P: Zomrel Haimon. Jeho krv je preliata. 2.P: Jako vravím – prebodla si srdce vlastnou rukou od zármutku nad správou, že Haimon nežije. NZ: O nič nepros, lebo každý človek má svoj osud, ktorému sa nevyhne. Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Nehrešte, uráža to bohov. Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená.] [s. 60, 65, 66].

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sofokles Antigona