Autor: SHAKESPEARE – vo svojich dielach odsudzoval predsudky, zákernosť, pokrytectvo a krutosť v protiklade s ušľachtilou ľudskosťou. V niektorých tragédiách víťazí podlosť a intrigy nad čistým ľudským citom. V komédiách sa bojuje o lásku a dobré vzťahy medzi ľuďmi.
Lit. druh: dramatické dielo
Žáner: tragédia
Ideový zámer: vykreslenie renesančného hrdinu → úsilie o spravodlivosť v morálne narušenej spoločnosti. Tragédia mladého individualistu čeliaceho krutej skutočnosti, ktorý si uvedomuje svoju spoločenskú zodpovednosť. Pri naprávaní krívd obetuje lásku a vlastný život. Konfrontácia humanistických zásad a nových vzťahov medzi ľuďmi → navzájom sa vylučujú. Hrdina – nositeľ humanistických ideálov síce zomiera, ale autor zobrazuje i záblesk víťazstva spravodlivosti nad ľudskou podlosťou.
Kompozícia: klasická → 5 dejstiev
Dejová línia: podriadená ideovému zámeru – pomery v Dánsku, na dánskom dvore. Analógia pomerov v súvekom Anglicku. Pomsta bratovraždy.
Postavy: Hamlet – je svojím poslaním – pomstiť krivdu a s ňou súvisiace deformity v rodine i v štáte – zaskočený, vzpiera sa mu, zúri, ale po celý čas vie, že toto poslanie napokon splní. Je stelesnená protirečivosť, večná záhada, objekt bezhraničnej lásky a obdivu, jako aj totálnej nenávisti a odsúdenia.
- dánsky princ, syn zosnulého kráľa a synovec terajšieho kráľa
Ofélia – Polóniová dcéra
Polónius - nestatočný človek, kráľovský špeh, hlavný kráľovský radca
Leartes – Oféliin brat, Polóniov syn
Horatio – Hamletov priateľ
Osric – výstredný švihák
Fortinbras – nórsky princ
Guildenstern, Rosentgrantz – Hamletovi spolužiaci
Miesto deja: Dánsko
Dejová zložka:
1. dejstvo:
Prostredie: hrad Elsinore, zoznámenie s postavami, uvedenie do deja.
V noci na stráži sa pravidelne zjavuje duch. Rozhodnú sa to povedať Hamletovi. Dánsky kráľovič Hamlet tuší, že kráľ ( jeho otec), nezomrel prirodzenou smrťou. Od ducha svojho otca sa dozvedá, že otca zavraždil jeho brat, aby získal Hamletovu matku – kráľovnú, za ženu a tak sa dostáva i k moci v krajine. V rozhovore s Horáciom, svojím priateľom, Hamlet kritizuje pomery na kráľovskom dvore (nespravodlivosť). Pre toto stráca Dánsko dobré meno vo svete. Dánsko je ohrozované nórskym princom Fortinbrasom. V snahe dozvedieť sa pravdu o otcovej smrti a pomstiť ju, vzdáva sa Hamlet lásky k Ofélii (dcéra kráľovského radcu - Polónia).

Prostredníctvom ducha Hamletovho otca je už v úvode charakterizovaný i kráľ Claudius – krvismilný, chlípny zvodca a vrah. [M: Podľa Horatia je to len výplod našej fantázie a nechce veriť, že už po dvakrát sa nám ten strašný pohľad naskytol, nuž pozval som ho, aby dnešnú noc tu spolu s nami prebdel, ak sa to dnes, zjaví zas, za pravdu dá nám sám a prízrak nepochybne osloví. D: Som tvojho otca duch, / čo potĺkať sa musí každú noc / a vo dne o hlade stáť v plameňoch, / kým mrzké hriechy jeho života / nezhoria, keby som, čo nesmiem, smel / vyzradiť taje svojho žalára, / jediným slovkom vyrazím ti dych / a krv ti stuhne, oči z jamôčok / vyletia jako vystrelený šíp, / súdržnosť stratia husté kučery / a ako ostne rozzúreného / ježovca zježí sa ti každý vlas. / No sluchu živých taje večnosti sú nedostupné. D: Hamlet môj, / povráva sa, že keď som v sade spal, / údajne uštipol ma had : a sluch / celého Dánska hanobí sa lžou / o mojom úmrtí, vedz, mladý princ, / že had, čo tvojmu otcovi vzal život, / na hlave nosí jeho korunu. ] [s. 11, 42, 43]
2. dejstvo:
Zápletka: Hamletovo „šialenstvo“ mu umožňuje vyrieknuť mnohé pravdy. Charakterizuje Polónia ako nestatočného človeka, ktorý je za priazeň kráľa schopný obetovať statočnosť. Poukazuje na neslobodu a charakterizuje Dánsko jako väzenie pre statočného človeka. Ofélia si myslí, že Hamlet sa zbláznil. Hamlet kritizuje pätolizačstvo, ktoré reprezentujú jeho bývalí spolužiaci Rosentgrantz a Guildenstern. Snaží sa zachovať otcovu žiadosť, aby si pri akte pomsty zachoval nepoškvrnenú dušu a nezamýšľal nič zlé o matke. Hamlet sa rozhodne usvedčiť kráľa z bratovraždy prostredníctvom hry potulných hercov, keď vsúva do hry vlastné verše. Vyslovuje závažné myšlienky o pomste, zbabelosti a odvahe.
[O: Vrútil sa s holou hlavou v špinavých / pančuchách, spustených až po členky, / bol bledý ako krieda, kolená / sa mu triasli a hľadel žalostne, / akoby práve z pekla utiekol / a chcel nám jeho hrôzy opísať. H: V tom prípade si želám, aby ste boli aspoň taký statočný. Presne tak. Ak je niekto na tomto svete statočný, znamená to, že je jeden z desaťtisíca. H: A mohli by ste sa navyše naučiť dvanásť až šestnásť veršov, ktoré by som vám do tejto hry ešte pripísal? ] [s. 55, 64, 78]
3. dejstvo:
Vyjadrenie filozofických úvah o boji proti zlu, utrpeniu, rezignácii, o strachu zo smrti. Monológ Hamleta: „BYŤ ČI NEBYŤ!“ – Či znášať utrpenie, či sa chopiť zbrane a bojovať, či riešiť situáciu dobrovoľným odchodom zo života. Strach zo smrti robí často z človeka zbabelca. Humanistické myšlienky – v rozhovore Hamleta s Horáciom.

Hamlet si cení v priateľovi vyváženosť rozumu a citu, to, že neotročí vášňami, že je v svojom priateľstve verný a nedá sa na zradu zlákať vidinou bohatstva.
Kráľ tuší pravdu – svoj čin neľutuje, rozhodne sa zbaviť Hamleta. Chce ho poslať do Anglicka vyberať dane. Predstavenie hercov pred kráľovským dvorom. Kráľ sa prezradí, spozná sa v časti, ktorú do hry vsunul Hamlet. Z reakcie kráľa sa Hamlet presvedčí o tom, že kráľ je vrah. Kráľ z predstavenia uteká, snaží sa síce zabudnúť, avšak nedokáže ľutovať , radšej pripraví nový zločin – túžba po moci. Hamlet sa stretáva s Oféliou a hovorí jej, že ju nikdy nemiloval. Hamlet sa snaží zviesť z cesty hriechu aspoň matku, ale ani táto ho nechápe. Je príliš zaslepená vášňou. Za závesom sa schováva Polónius. Hamlet zavraždí Polónia, ktorý tajne počúva rozhovor Hamleta a kráľovnej – Polónius je vlastne kráľovským špehom. [K: Aby sme predišli väčšiemu zlu, pošleme ho do Anglicka dane vymáhať. H: Nemala si mi veriť! Nášmu starému plemenu sotva možno naočkovať cnosť, nás už nikto nezmení. Nemiloval som ťa. Všetci sme skrz – naskrz lotri, nikomu z nás never. Choď svojou cestou do kláštora……. H: Tak dávno? Nech si teda iba čert chodí v čiernom, ja sa vyparádim. Panebože, pred dvoma mesiacmi umrel, a ešte sa na neho nezabudlo? Môžeme teda dúfať, že pamiatka veľkého človeka prežije jeho smrť až o pol roka. Ale iba v tom prípade, ak za živa staval kostoly, lebo ináč upadne do zabudnutia tak jako ten hojdací koník, ktorého epitaf znie: „ Ojojoj, koník môj, už na teba zabudli.“. H: Trafená srnka rozplače sa hneď,/ a srnec len si leží,/ vždy jeden spí, a druhý musí bdieť,/ tak na svete to beží. P: Už princ sa chystá matku navštíviť – v jej komnate sa skryjem za záves – podistým si ho vezme na paškál. Vraveli ste – a veľmi rozumne -, že jeho vysvetlenie nemala by ani matka vypočuť: tej sluch už od prírody nemôže sa vzdať zaujatosti, zbohom, vladár môj. Kým ľahnete si, ešte poviem vám, čo som sa prezvedel. H: Buď zbohom, podlý, dotieravý klaun,/ len takou kôpkou si? Máš, čo si chcel./ Pchať všade nos je nebezpečná vec.] [s. 86, 88, 95, 102, 109, 114]
4. dejstvo:
Závažné filozofické úvahy o demokracii a človeku – vláda ľudu.
Kráľ sa rozhodol zbaviť Hamleta. Zavraždenie Polónia mu umožnilo označiť Hamleta za nebezpečného, zároveň sa prehlbuje veľkosť zločinu kráľa. Nemôžu nájsť Polónivo telo a tak sa pýtajú Hamleta. Potom ho posielajú do Anglicka. V sprievodnom liste, ktorý dáva Hamletovi kráľ, je príkaz na zavraždenie doručiteľa. Hamlet sa dostáva do zajatia korzárov. Vyslobodí sa a vracia sa do Dánska splniť svoje poslanie. P smrti otca a Hamletovom odmietnutí sa Ofélia pomätie a utopí sa. Jej brat Leartes sa vracia domov.

Kráľ ho využije pre svoj ďalší zločin. Označí Hamleta za príčinu Leartovho nešťastia a získa ho pre nečistý súboj s Hamletom. Zločinnosť kráľa dosahuje vrchol.
[K: Aký strašný čin! Namiesto neho mohol zabiť nás. Kým voľnosť má, je nebezpečný tvor, čo ohrozuje nás dvoch, každého. H: V nebi – pošlite ta niekoho, aby sa o tom presvedčil. Ak ho tam váš posol nenájde, hľadajte ho na opačnom mieste sám. Ak ho do konca mesiaca nenájdete, určite ho zacítite, keď pôjdete po schodoch do predsiene. K: Sledujte ho a chytro na loď s ním, nech bez meškania ešte dnešnú noc loď zdvihne kotvu! Všetko potrebné sme zariadili – chvatom, prosím vás. Ak ctíš si moju priazeň, Anglicko veď jazvy, čo ti nechal dánsky meč, ťa dosial pália, strach ťa nabáda byť poslušné-, nuž sotva odmietneš želanie, čo sme listu zverili, a Hamleta dáš ihneď popraviť. H: Aj v tom mi nebo pomoc poskytlo. Vo vrecku mal som pečať otcovu, odliatok veľkej štátnej pečate. List podpísal som a zas poskladal, zapečatil a vrátil v podobe, že nikto na ten podvrh nepríde, v to ráno prepadli nás piráti, a ďalej už vieš. L: Preboha! Čo to znamená? Kiež mozog vysuší mi strašný žiar! Preslané slzy, vyhaste mi zrak! Za tvoju biedu ktosi platí daň, čo svojou ťarchou dych mu vyrazí! Májová ruža, sestra, Ofélia! Je možné, aby rozum dievčaťa bol jako život starca krehunký? Krv nie je voda, krv sa nezaprie: kus z toho, čo si cení najdrahšie, daruje tomu, kto je najdrahší. L: - to ostrie navyše / pomažem jedom, ktorý predal mi akýsi mastičkár: jed zabíja,/ keď čo len kvapkou vnikne do krvi.] [s. 124, 129-130, 131, 143, 155, 175 ]
5. dejstvo:
Ofélia má pohreb. Leartes s Hamletom išli bojovať. Hamlet vyhrával. Leartesov jedovatý meč ho poškriabal. V súboji si vymenili meče a Hamlet zasiahol Leartesa. Kráľovná sa napila z Hamletovho otráveného vína. Kráľovná a kráľ zomierajú. Fortinbras sa vrátil z Poľska. Priniesol správu, že Rosentgrantz a Guildenstern sú mŕtvi. Horatio rozpovie Fortinbrasovi čo sa stalo. Fortinbras sa stáva panovníkom.
Tragický záver. Napriek smrti hrdinu, bojujúceho za spravodlivosť a proti zlu je v diele záblesk optimizmu. Príchod Fortinbrasa a jeho postoj k udalostiam. Dá pochovať Hamleta aj so všetkými postavami.
Úloha Horácia: svedectvo o tom, čo sa tu odohralo. Varovať ďalšie pokolenia. Odovzdať ľudstvu humánny odkaz. [Ka: Kde vŕba nakláňa sa nad vodou, čo zrkadlí jej lístie zo striebra tam splieta sa vence zo žihliav, záružlia, sedmokrások, kvietočkov, pre ktoré vymysleli pastieri odporné meno – prsty umrelca.

Tam potom na ohnuté konáre vešala vence, keď sa znezrady zlovoľná vetva pod ňou zlomila a zrútila sa do plačúcich vĺn aj s kvetmi. Šatstvo sa jej nadulo a jako morskú pannu nieslo ju. L: Za svoju zradu platím životom. H: Umieram, Horatio, mocný jed / už moje zmysly celkom ovládol / a nedočkám sa správy z Anglicka. K: V tom pohári bol jed. Je neskoro! F: Štyria stotníci, Hamleta na plecia si vyložte a odneste ho jako vojaka, už teraz zachoval sa jako kráľ. Nech na ceste ho hudba sprevádza a zvonia za ním pocty vojenské. Zdvihnite telá: také more krvi na pole patrí, tu však zmysly drví. Na jeho počesť salvy vypáľte. ] [s. 156, 187, 188, 191, 192-193].

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

William Shakespeare Hamlet