Bez citu a s podobou šialenca pripravuje svoj plán riadený „ presnými výpočtami a akousi neznámou silou“ v ktorom sa mu podarí dospieť k odvrhnutiu Míny, ktorá je presvedčená o jeho láske. Zápisky končia triumfálnou smrťou Míny, ktorá dostala srdcovú porážku, a taktiež jej snúbenca, advokáta Shrodera, i samotného Seeborna, o ktorého smrti však vieme od začiatku.
Za spomenutie stojí i skutočne strašidelný sen, v ktorom sa poručík stretáva so svojim imaginárnym vzorom, nemilosrdným Pečorinom, hrdinom Lermontovovho diela. Seeborn je šokovaný a sklamaný, keď zisťuje, že Pečorinova tragickosť nie je ukrytá v protéze, ale v živom, bijúcom srdci. V čase, keď Hrušovský písal túto novelu, bola transplantácia srdca holou utópiou. Kovová protéza teda vychádza len z autorovej hrôzostrašnej krajiny fantázie.
Veľmi zaujímavá je v tomto príbehu symbolika srdca, ako stredu tela i ducha, stelesnenia lásky a života. Orgánu, ktorý robí človeka človekom a zosobňuje ľudskosť. A práve táto ľudskosť a láska poručíkovi Seebornovi chýba. Nahradil ho ťažký a chladný kus kovu, ktorý dovoľuje naplno prejaviť poručíkovu krutosť a bezcitnosť. Seeborn si to uvedomuje a napriek tomu je sám so sebou spokojný, niekedy ho premáha až absurdná radosť z utrpenia, na ktorú si vždy nájde výhovorku - protézu. Tá ospravedlňuje jeho myslenie i činy pred sebou samým.