Ján Hrušovský Muž s protézou

Ján Hrušovský sa narodil 4. februára 1892 v Novom Meste nad Váhom. Už od malička mal predpoklady stať sa spisovateľom, v žilách mu totiž kolovala krv štúrovských básnikov, jeho starým otcom bol Viliam Paulíny-Tóth.
Takmer celú 1. svetovú vojnu prežil na fronte.
Hrušovský bol literárne činný už pred prvou svetovou vojnou, písal vtedy najmä fejtóny a poviedky do Národných novín a počas svojho pobytu v Novom Sade prispieval do týždenníka Dolnozemský Slovák. V tom čase nebolo jeho meno známe lebo písal pod mnohými pseudonymami. Prvým Hrušovského vydaním dielom bola kniha Zo svetovej vojny v roku 1919. Bola to zbierka článkov z vojny ktoré napísal pre časopis Živena. Takisto bol novátorský po tematickej stránke keď do slovenskej literatúry priniesol psychologickú, osobnú tému. Vo svojich dielach sa zaoberal psychikou postáv a ich problémami v povojnovom svete. Taktiež zmenil pozadie svojich príbehov. Namiesto dovtedy zaužívaných prostredí slovenskej dediny začal využívať exotické krajiny zo svojej fantázie a zážitkov zo zahraničia. Za tieto zmeny bol síce kritizovaný kritikou, ale jeho postupy sa ujali medzi mladou generáciou lebo prinášali do slovenskej literatúry niečo nové.
Jeho ďalšou publikáciou bola zbierka spomienok Takí sme boli (1920) ktorá obsahuje Hrušovského spomienky na detstvo v Martine a je omnoho pozitívnejšie ladená než jeho prvá kniha.
Svoje najznámejšie diela napísal Hrušovský inšpirovaný svojim pôsobením v Taliansku, práve po návrate z tejto krajiny. Sú to zbierky čŕt, poviedok a noviel Pompíliova Madona (1923), Zmok a Dolorosa (obe 1925).
V týchto dielach, ktoré sú zväčša situované do Talianska sa zaoberá ľudskou psychikou. Všetky sú výbornou sondou do ľudského myslenia.
Posledné diela z tohto obdobia sú novela Muž s protézou (1925) a dvojzväzkový román Peter Pavel na prahu nového sveta (1930). Neskôr zmenil svoj štýl a prešiel k historicko-dobrodružnej literatúre a k téme národnej minulosti.

Muž s protézou

Novelu tvoria zápisky poručíka Maximiliána von und zu Seeborna, človeka, ktorého srdce nahradila protéza. Dej sa odohráva v Salzburgu počas prvej svetovej vojny, ktorá sa však obyvateľov mesta týka len okrajovo. Jej hrôzy pripomína len miestna vojenská posádka, ktorej členom je aj Seeborn. Autor popisuje Seeborna ako osobnosť „nepredvídateľných nálad, netušených hĺbok a nepreniknuteľných tajov“. A v tomto človeku skrsne myšlienka zviesť panensky čistú Mínu z Riedenburgu, úprimné dievča z váženej rodiny.

Bez citu a s podobou šialenca pripravuje svoj plán riadený „ presnými výpočtami a akousi neznámou silou“ v ktorom sa mu podarí dospieť k odvrhnutiu Míny, ktorá je presvedčená o jeho láske. Zápisky končia triumfálnou smrťou Míny, ktorá dostala srdcovú porážku, a taktiež jej snúbenca, advokáta Shrodera, i samotného Seeborna, o ktorého smrti však vieme od začiatku.
Za spomenutie stojí i skutočne strašidelný sen, v ktorom sa poručík stretáva so svojim imaginárnym vzorom, nemilosrdným Pečorinom, hrdinom Lermontovovho diela. Seeborn je šokovaný a sklamaný, keď zisťuje, že Pečorinova tragickosť nie je ukrytá v protéze, ale v živom, bijúcom srdci. V čase, keď Hrušovský písal túto novelu, bola transplantácia srdca holou utópiou. Kovová protéza teda vychádza len z autorovej hrôzostrašnej krajiny fantázie.
Veľmi zaujímavá je v tomto príbehu symbolika srdca, ako stredu tela i ducha, stelesnenia lásky a života. Orgánu, ktorý robí človeka človekom a zosobňuje ľudskosť. A práve táto ľudskosť a láska poručíkovi Seebornovi chýba. Nahradil ho ťažký a chladný kus kovu, ktorý dovoľuje naplno prejaviť poručíkovu krutosť a bezcitnosť. Seeborn si to uvedomuje a napriek tomu je sám so sebou spokojný, niekedy ho premáha až absurdná radosť z utrpenia, na ktorú si vždy nájde výhovorku - protézu. Tá ospravedlňuje jeho myslenie i činy pred sebou samým.