Vo vnútri nie je zlý človek (prichýli Quasimoda), no pretože nemal v živote dostatok lásky, veľmi po nej túži. Na prvý pohľad sa zaľúbi do krásnej Esmeraldy, ktorá ho nenávidí. Preto ju odovzdal súdu ako čarodejnicu. Zachránila sa. Aj po druhýkrát ju vydal do rúk spravodlivosti. Doplatil na to svojím životom. Quasimodo ho zhodil z chrámu na kamennú dlažbu.
Phoebus: Cieľavedomý vojak z vyššej spoločnosti. Zahrával sa s citmi krásnej, ale naivnej Esmeraldy. Myslela si, že ju miluje rovnako, ako ona jeho. Bol zasnúbený so svojou sesternicou, no ani ju nemiloval. Jediné, čomu kedy holdoval, bol alkohol a spoločnosť krásnych žien.

Vlastný názor :
V diele „Chrám Matky božej v Paríži“ sa od začiatku spriada krehká pavučina. Základom príbehu je láska prostej cigánky k mužovi, ktorý jej zachráni život. Všetko sa od začiatku komplikuje a pavučina sa čím ďalej, tým viac zamotáva. Do krásky sa zamiluje Claude Frollo, ktorý jej svojimi citmi spôsobuje nemalé problémy. Láskou k Esmeralde tiež zaho-rí srdce zvonára Quasimoda. Do pavučiny nečakaných zvratov a najrozmanitejších pre-kvapení sa postupne vsúva spleť osudov ľudí z rôznych vrstiev stredovekého Paríža, medzi ktorými sú zložité vzťahy. Je do nej vtkaných množstvo odbočiek a vsuviek (príbeh Esmeraldinej matky, Frollovho brata, Quasimoda,...). Dotvárajú ju rozsiahle opisy mesta, okolitého prostredia i samotnej katedrály Notre Dame de Paris. Od začiatku som napäto sledovala dynamický dej a netrpezlivo som čakala, ako sa príbeh nenaplnenej lásky skončí.

Ukážky z diela :
„Viete, čo je to priateľstvo?“ opýtal sa básnik.
„Áno,“ odpovedala cigánka, „to je ako byť si bratom a sestrou; dve duše, ktoré sa dotýka-jú, ale nesplynú, dva prsty jednej ruky.“
„A láska?“ pokračoval Gringoire.
„Ach, láska!“ zvolala a hlas sa jej chvel a oko žiarilo.
„To je ako dve bytosti, ktoré sú bytosťou jednou. Muž a žena, ktorí splynuli v anjela. To je nebo.“

Quasimodo bol zvonárom chrámu Matky božej. Postupne sa vytvorilo puto medzi zvoná-rom a kostolom. Navždy odlúčený od sveta dvojakým osudným nešťastím, svojím nezná-mym pôvodom a svojím obludným výzorom, od detstva uväznený v tomto dvojitom nepre-kročiteľnom kruhu, úbohý nešťastník zvykol si nič nevidieť za kostolnými múrmi, ktoré ho prijali do svojho tieňa.