Museli odísť, ale Niko aj tak začal za Katicou chodiť. Všetko sa dobre vyvíjalo, neskôr sa aj zasnúbili. Nikova matka bola síce proti, jednak preto, že boli bohatší, jednak preto, že dala pre Nika do kláštora vychovať mladé dievča, Doricu. Ale nič nedala najavo. Iba mala 1 podmienku, aj s Katiciným otcom Matem, ktorý je takisto proti sobášu, aby sa zobrali až po roku. Mladí súhlasili. Lenže, nanešťastie, Nikov krstný, Doricin otec, ochorel. Preto povolali Doricu z kláštora navždy domov. Niko ju šiel čakať. Spočiatku si ju moc nevšímal, ale postupne ju začal porovnávať s Katicou. Tak ju sledoval dlhšiu dobu a, ani nevedel ako, zaľúbil sa do nej. Ale nechcel si to priznať a šiel za Katicou. Tá nebola doma a Nika zastavila na kus reči jej matka, Jera. Stále vravela len o peniazoch a daroch. Nikovi sa strašne protivila. Predstavil si, že aj Katica bude taká o pár rokov a nad tým sa zhrozil. Radšej odišiel. Neskôr už normálne dával najavo, že ľúbi Doricu. Katica bola z toho veľmi nešťastná, ale už nič nezmenila Chcela robiť Dorici výstupy, ale Niko jej v tom zabránil, že Dorica za nič nemôže. Šora Anzula bola veľmi rada, že Niko si predsa zoberie Doricu. Niko sa rozprával s Paškom Bobicom, ktorý Katicu ešte stále ľúbil a povedal, že má za ňou znovu chodiť. Mate ochorel, všetci z Dubčicových ho boli pozrieť. Niko sa tam porozprával s Katicou. Tá sa vrátila ku Paškovi. Starý Mate, keď zistil, že má už všetky deti na pokoji, bol veľmi šťastný, no z choroby ho to nevyliečilo a skonal.

IVAN KRASKO
Nox et solitudo
(Noc a samota)
(zbierka básni)
Stručný životopis:
Narodil sa v Lukovištiach v Gemeri. Študoval v Brašove a v Prahe – chemický inžinier. Pôsobil ako chemický inžinier v Kloboukach a mestečku Slaný. Počas 1. svetovej vojny bol na talianskom aj ruskom fronte. Žil aj v Piešťanoch po skončení vojny. Pochovaný je v rodných Lukovištiach. Krasko bol aj stúpencom impresionizmu a symoblizmu.
Jeho najznámejšou zbierkou je Nox et solitudo. Táto poézia vznikla v období, keď bol Krasko ďaleko od domova, svojich blízkych a preto sú básne spomienkami na rodný kraj, na matku, pričom Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu. Všetko podrobuje osobnému pohľadu. Napr.