On tento koniec ale už nezažil.
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že správa z bojiska sa obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové…


Motto:
„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú – poznačila vojna – I keď unikla jej granátom.“



JOZEF CÍGER HRONSKÝ
Jozef Mak
(sociálno-psychologický román)
Stručný životopis:
Pochádzal zo Zvolena. Vyštudoval učiteľský ústav. Zúčastnil sa 1. svetovej vojny na talianskom fronte. Jeho povojnová činnosť je spätá s Maticou. Po r. 1945 emigroval do Rakúska, Talianska a do Argentíny. Venoval sa spolkovej činnosti. Pochovaný je v Martine.
Tvorba: U nás, Domov, Medové srdce – poviedky a novely, Na Bukovom dvore, Pisár Gráč, Svet na trasovisku, Podpolianske rozprávky, Chlieb, Sokoliar Tomáš, Zlaté hodinky, Kremnické povesti. Najvýznamnejším jeho dielom je román Jozef Mak.
Písal aj diela pre deti ako sú Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik

Dej:
Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa vdove po Jánovi Makovi. Nikto mu nechcel ísť za krstnú mať, až napokon šla Hana Meľošová, ktorá bola ich susedka. Jozef mal nevlastného brata Jána, ktorý sa oňho staral. No nesprával sa k nemu dobre, vyčítal mu, že ho musí živiť. Matka chcela zabrániť nesvárom medzi bratmi, a tak poslala Jozefa do hôr k pastierom, kde sa mu vodilo lepšie. No nechcel tam zostať navždy. Zišiel z hôr do dediny a začal pracovať ako drevorubač. Bol pracovitý a ľudia si ho za to vážili. Jozef sa zaľúbil do Maruše Meľošovie, dcéry svojej drsnej matky a chcel sa s ňou oženiť. S ťažkosťami, ale predsa, si postavil aj vlastný dom na Jánovom pozemku. No prišla vojna a Jozef musel odísť na front. Túlal sa dlho po svete, bol aj zatvorený pre svoje názory. Dozvedel sa, že Maruša sa vydala za jeho nevlastného brata Jana. No napriek tomu sa vrátil do rodnej dediny. Keď prišiel, Maruša s Janom bývali v jeho novom dome. Týmto veľmi utrpel citový život Jozefa Maka. Ťažko mu bolo žiť vedľa Maruše ako svojej švagrinej. No on pretrpel všetko len vo svojom vnútri a navonok sa nebúril. Napokon sa oženil s Julou Petriskovie, ktorú ale nemal rád. Jula mala jednu ruku nevládnu a jej rodina si myslela, že sa nikdy nevydá, a tak si z nej urobili slúžku. „Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti.“

Jula však porodila zdravého syna. Spočiatku si myslela, že keď ju Jozef nebil, nemal ju rád, lebo bola celý život zvyknutá, že ju bili. Medzitým Jano odišiel do Ameriky hľadať šťastie. No Jozef ho po roku stretol na jarmoku v meste. „Jozef ostal stáť ako stĺp, ustrašila sa Janova tvár, a akoby sa boli dohovorili, obaja zdvihli ruky, chytili sa za košele na prsiach. Prvý sa spamätal Ján.