Keď sa ho nakoniec podarilo rozlúštiť, a s ním aj mŕtve a zabudnuté jazyky starovekej Mezopotámie, objavil britský asyriológ George Smith roku 1872 medzi Layardovými nálezmi zlomok veľkej tabuľky, pochádzajúcej z Eposu o Gilgamešovi. Jej preklad vzbudil na celom svete vzrušenie: obsahovala totiž opis potopy sveta, a to starší ako biblický. Tabuľke však chýbal koniec; Smith sa teda vypravil do Ninive, a tam ho v opustených rozvalinách akoby zázrakom našiel. Ďalší archeológovia vykopali ďalšie fragmenty; iné sa zas dostali zo starších vykopávok. Zlomky sa začali spájať: čo chýbalo na tabuľkách z Ninive, našlo sa tu a tam v starších asýrskych a babylonských textoch, dačo sa zas dalo doplniť z chetitských prekladov, iné zo sumerských predlôh. Napriek tomu ostalo v epose dodnes veľa medzier a nezrozumiteľných viet. Avšak to, čo z neho poznáme, úplne stačí, aby sme mohli oceniť jeho umeleckú a myšlienkovú hodnotu i jeho význam v dejinách svetovej poézie.
Epos o gilgamešovi nemáme teda v takom súvislom a úplnom spracovaní ako povedzme homérovu Iliadu a Odyseu. Pôvodne mal asi 3600-3800 veršov; dodnes sa ich podarilo objaviť, rozlúštiť a preložiť len niečo vyše 2000. Ostáva teda aj po najnovších objavoch z posledných desaťročí iba torzom, ktoré sa dá prirovnávať, ak chceme príklad zo sochárstva, k Afrodite Mélskej alebo k Diskobolovi. Torzom, ktoré musíme obdivovať a ktoré môžeme na chýbajúcich miestach v duchu aj doplňovať - pravda, vždy so snahou po čo najväčšej autentickosti, a pritom s výhradou, že tá či oná časť mohla vyzerať v origináli ináč.