Epos o Gilgamešovi - Epos starý mnoho tisíc rokov

Dve a pol tisícročia skrýval rubáš púšťového piesku pred zrakmi ľudstva jedno z njaväčších a zároveň najstarších básnických diel sveta: Epos o Gilgamešovi, kráľovi mesta Uruku v južnej Mezopotámii.
Mezopotámia je staroveký názov bájnej a predsa skuotčnej krajiny, ktorá leží medzi riekami Eufratom a Tigrisom a tvorí jadro dnešného Iraku; veda kladie do nej "kolísku ľudskej civilizácie" a Biblia "pozemský raj". Tam žili kedysi Babylončania a Asýrčania a ešte pred nimi Sumeri, prvý historicky známy národ na našej zemeguli. Tam sa teda tento epos zrodil; kedy sa tak stalo, sa presne nevie. Prvý raz sme sa s ním zoznámili z asýrskeho záznamu na dvanástich tabuľkách, ktoré pochádzajú asi z polovice 7. storočia pred n.l.; poznáme však aj jeho staršie asýrske a babylonské zlomky z 18. až 12. storočia pred n.l. i oveľa staršie sumerské predlohy z 20. storočia pred n.l. Máme o ňom doklady dokonca z čias, keď sa nezachoval v písomnom zázname: na mezopozámskych výtvarných pamiatkach s vyobrazeniami Gilgamešových činov. Najstaršie doklady pochádzajú z priepastnej hĺbky - z prvej tretiny 3. tisícročia pred našim letopočtom!
Asýrske tabuľky, vďaka ktorým sme sa s týmto eposom prvý raz zoznámili, sa našli v Ninive, sídelnom meste kráľa Aššurbanipala (668 - 631 pred n.l.), dobytom roku 612 pred n.l. spojenými vojskami Babylončanov, Médov a Peržanov. Toto mesto, "kde iba nemluvniatok, čo nevedia rozdiel medzi pravou a ľavou rukou, bolo stodvadsaťtisíc", doslova zmizlo vtedy so všetkými svojimi chrámami a honosnými palácmi z povrchu zeme; grécky dejepisec Herodotos, ktorý ho hľadal okolo roku 450 pred n.l., sa už nevedel dopátrať, či ležalo na ľavom alebo na pravom brehu Tigrisu. Takto zničené a opustené ležalo až do roku 1847, keď ho pod návejmi piesku objavil britský archeológ Austen H. Layard. Pri vykopávkach našiel v jeho troskách aj zvyšky Aššurbanipalovej knižnice, ktoré obsahovali vyše 20 000 hlinených tabuliek popísaných neobyčajne zložitým a vtedy nezrozumiteľným klinovým písmom. Dopravil ich do Londýna, kde sa dostali do Britského múzea, aby čakali na rozlúštenie a spracovanie. V tom čase nikto netušil, že medzi nimi sú aj tabuľky s Eposom o Gilgamšovi, o ktorom sa napokon vedelo len toľko, že vraj kedysi existoval.
Klinové písmo vzdorovalo vedcom po dlhé desaťročia; bolo ešte záhadnejšie a nepochopiteľnejšie ako egyptské hieoglyfy.

Keď sa ho nakoniec podarilo rozlúštiť, a s ním aj mŕtve a zabudnuté jazyky starovekej Mezopotámie, objavil britský asyriológ George Smith roku 1872 medzi Layardovými nálezmi zlomok veľkej tabuľky, pochádzajúcej z Eposu o Gilgamešovi. Jej preklad vzbudil na celom svete vzrušenie: obsahovala totiž opis potopy sveta, a to starší ako biblický. Tabuľke však chýbal koniec; Smith sa teda vypravil do Ninive, a tam ho v opustených rozvalinách akoby zázrakom našiel. Ďalší archeológovia vykopali ďalšie fragmenty; iné sa zas dostali zo starších vykopávok. Zlomky sa začali spájať: čo chýbalo na tabuľkách z Ninive, našlo sa tu a tam v starších asýrskych a babylonských textoch, dačo sa zas dalo doplniť z chetitských prekladov, iné zo sumerských predlôh. Napriek tomu ostalo v epose dodnes veľa medzier a nezrozumiteľných viet. Avšak to, čo z neho poznáme, úplne stačí, aby sme mohli oceniť jeho umeleckú a myšlienkovú hodnotu i jeho význam v dejinách svetovej poézie.
Epos o gilgamešovi nemáme teda v takom súvislom a úplnom spracovaní ako povedzme homérovu Iliadu a Odyseu. Pôvodne mal asi 3600-3800 veršov; dodnes sa ich podarilo objaviť, rozlúštiť a preložiť len niečo vyše 2000. Ostáva teda aj po najnovších objavoch z posledných desaťročí iba torzom, ktoré sa dá prirovnávať, ak chceme príklad zo sochárstva, k Afrodite Mélskej alebo k Diskobolovi. Torzom, ktoré musíme obdivovať a ktoré môžeme na chýbajúcich miestach v duchu aj doplňovať - pravda, vždy so snahou po čo najväčšej autentickosti, a pritom s výhradou, že tá či oná časť mohla vyzerať v origináli ináč.