Erich Maria Remarque Čas žiť, čas umierať

Erich Maria Remarque - životopis:

Autor svetoznámeho románu z vojnového prostredia Na západe nič nové sa narodil 22. júna 1898 v malom nemeckom mestečku Osnabrück v rodine kníhviazača Petra Franka Remarka a jeho ženy Anny-Marie. Vyrastal spolu so svojimi dvoma sestrami Ernou (1900 - 1978) a Elfriedou (1903 - 1943). Jeho o dva roky starší brat Theodor umrel v roku 1901. Po ukončení základnej školy začal Remarque na želanie matky navštevovať učiteľský seminár. Mladý Erich však túžil uniknúť z hraníc vymedzených nižšej strednej vrstve, do ktorej patril. Zaujímal sa o výtvarné umenie, veľmi rád čítal a hral na klavíri. Na odporúčanie priateľa, maliara a básnika Fritza Hörstemeira sa začal venovať písaniu. Z tohoto obdobia pochádza aj Remarquova prvotina Kútik snov. V románe opisuje život osamelého maliara Fritza Schramma a jeho mladých priateľov v predvojnovom Nemecku. Ústredným motívom je láska, podčiarknutá lyrickými opismi prírody. Začiatky dvadsiateho storočia priniesli do Európy dusnú atmosféru, ktorá vyvrcholila v roku 1914 atentátom na následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda. Bol to dostatočný dôvod na začatie vojny, na ktorú sa Nemecko dlho pripravovalo. Ulice miest sa zaplnili davmi ľudí, ktorí oslavovali vstup krajiny do vojny. „Konečne je to tu“ - stalo sa heslom tej doby. Mladí muži pod vplyvom „vlasteneckej povinnosti“ húfne obliekali uniformy a odhodlaní zmeniť svet odchádzali do bojov. Toto nadšenie neobišlo ani osemnásťročného Remarqua a jeho spolužiakov na seminári. Ovplyvnený profesorskými náborovými rečami 21. novembra 1916 štúdium prerušil a nastúpil k vojsku. Bol prevelený na západný front, kde nemecké vojská narazili na tvrdý spojenecký odpor a vojna sa premenila na tuhé zákopové boje o každý centimeter. Počiatočné úspechy vystriedali porážky a morálka unavených vojsk začala rýchlo klesať. Nemecko sa dostalo do nezávideniahodnej situácie; ekonomika krajiny vojnovou výpravou značne trpela a chudoba a hlad si vyžiadali svoje obete aj na domácej pôde. Situáciu neupokojila ani boľševická revolúcia, ktorá vyradila Rusko z bojov svetovej vojny a umožnila presun nemeckých vojsk z východu na pomoc západnému frontu. Vojaci však boli vyčerpaní, chýbali zálohy, materiál aj zásoby, preto sa nová ofenzíva rýchlo skončila. Nepokoje v Nemecku sa množili. Zlé životné podmienky obyvateľstva spôsobili revolúciu a 10. septembra 1918 cisár odstúpil.

K moci sa dostala sociálno-demokratická strana. Nasledovalo podpísanie prímeria so Spojencami a koniec prvej svetovej vojny. Kríza v Nemecku však neskončila; hlad, chudoba, inflácia, štrajky a vzbury boli na dennom poriadku. Versaillská mierová zmluva, ktorá bola viac ponižujúcou kapituláciou než prímerím, krajinu iba definitívne zrazila na kolená. Novo vzniknutá Weimarská republika mala zakázané vlastniť bojové ponorky, lietadlá a jej armáda sa musela zredukovať iba na 100.000 mužov. Mnoho vojakov vracajúcich sa z frontu ostalo bez práce.
Remarque opustil front v júly 1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku. Zotavoval sa v nemocnici v Duisburgu. V septembri toho istého roku podľahla Remarquova matka rakovine. Jej strata ho hlboko zasiahla. O niečo neskôr v marci 1918 umrel aj jeho dlhoročný priateľ Fritz Hörstemeir. Koncom októbra bol prepustený z nemocnice a vrátil sa späť k svojej jednotke v Osnabrücku. Odmenený Železným krížom prvej triedy nastúpil naspäť na seminár a doštudoval. 5. januára 1919 bol z armády prepustený a istý čas pôsobil ako učiteľ na základných školách na rôznych dedinách. Avšak kariéra, ktorú mu naplánovala nebohá matka Remarqua nezaujímala. Učiteľovanie zavesil na klinec a vystriedal mnoho rozličných zamestnaní v rodnom meste. Pracoval ako predavač, účtovník, obchodník s náhrobnými kameňmi, organista.. V roku 1922 sa presťahoval do Hannoveru, kde pracoval pre magazín Echo Continental v medzinárodnej gumárenskej spoločnosti. Svoje príspevky začal podpisovať pseudonymom Erich Maria Remarque. O tri roky neskôr odišiel do Berlína. Stal sa redaktorom v novinách Sport im Bild. Zúboženou Weimarskou republikou otriasali revolúcie a prevraty. O jeden z nich sa v roku 1923 pokúsil neznámy, ale ambiciózny líder národných socialistov Adolf Hitler. Hoci sa pokus o puč nevydaril, strana bola zakázaná a Hitler skončil vo väzení, extrémistické pravicové zmýšľanie národa sa vybiť nepodarilo. Preto mohol Hitler po návrate z väzby bez problémov pokračovať tam, kde skončil. Jeho charizmatické prejavy sľubujúce Nemcom lepší život sa stretli s veľkou popularitou a čoskoro sa jeho NSDAP (Národno-socialistická nemecká robotnícka strana) dostala do parlamentu. Na ceste k moci výrazne pomohli nacistom ich úderné oddiely SA, v ktorých našli uplatnenie veteráni z vojny. Napádali zjazdy konkurenčných strán a zvádzali pouličné boje s komunistami a sociálnymi demokratmi.

Nosili jednotné uniformy hnedej farby, pre ktoré si neskôr vyslúžili pomenovanie „hnedé košele“, alebo „hnedá zberba“.
Remarque si v tom čase užíval kozmopolitný život Berlína, kde sa zoznámil s Ilze Juta Zambonou, ktorá sa začiatkom februára '27 stala jeho manželkou. V zime roku 1928 začal uverejňovať v novinách Vossische Zeitung svoje svedectvo o prvej svetovej vojne. Román s názvom Na západe nič nové sa stal populárnym natoľko, že sa o rok nato dočkal aj knižného vydania. Príbeh mladého Paula Bäumera čitateľov šokoval realistickým zobrazením vojny, pričom vyvrátil akékoľvek ilúzie o vojnovom hrdinstve. Stal sa trhákom a preslávil Remarqua po celom svete, čoho dôkazom bolo aj navrhnutie na Nobelovu cenu za literatúru v septembri 1929. Hoci jeho kariéra závratne stúpala, jeho prvé manželstvo dlho nevydržalo. V januári 1930 sa s Ilse rozviedol. V apríli toho istého roku mal premiéru film All quiet on the western front od režiséra Lewisa Milestonea, ktorý bol nakrútený na motívy Remarquovho slávneho románu. Nemeckú premiéru filmu v Berlíne však narušili nacisti pod vedením budúceho ministra propagandy Josepha Goebbelsa. V roku 1931 opustil Remarque Nemecko a usadil sa vo Švajčiarsku v akejsi obave budúceho prenasledovania. Vydal ďalší román z vojnového prostredia Cesta späť (1931), v ktorom opísal návrat vojakov z frontu a ich začlenenie sa so spoločnosti. Za peniaze z predaja kníh a filmu si kúpil luxusnú vilu “Casa Monte Tabor” v Porto Ronco na Lago Maggiore (Tessin, Švajčiarsko), kde neskôr poskytoval úkryt nemeckým emigrantom utekajúcim pred nacistami. Remarquove obavy sa ukázali ako opodstatnené; dva roky po jeho odchode vyhrali nacisti parlamentné voľby na celej čiare. Staručký prezident Hindenburg, hoci nerád, vymenoval Hitlera novým kancelárom Nemecka. Bol to začiatok konca Weimarskej republiky. Nacistom sa síce podarilo „zázračným“ spôsobom stabilizovať ekonomiku a dať ľuďom prácu a šancu na slušný život, ale popri tom začali podnikať kroky na odstránenie židovstva a stavať prvé koncentračné tábori. Po Hindenburgovej smrti už Hitlerovi nič nebránilo prevziať vedenie Tretej ríše do svojích rúk a naplno rozbehnúť nacistickú politiku. Začal pripravovať Nemecko na „totálnu“ vojnu, ktorú naplánoval na rok 1945.
V marci 1933 nacistický minister propagandy Joseph Goebbels verejne vyhlásil, že je potrebné zjednotiť kultúru a politiku. Už v septembri toho istého roku zriadil novú Ríšsku kultúrnu komoru, do ktorej sa museli prihlásiť všetci nemecký umelci, pokiaľ chceli aj naďalej pracovať. Goebbelsove úsilie dostať pod kontrolu kultúrny svet podporil aj hlavný ideológ NSDAP Alfred Rosenberg, ktorý zaviedol vytváranie tzv.

čiernych listín, pálenie zakázaných kníh a odstraňovanie všetkého nevyhovujúceho z muzeálnych zbierok. Nič nevystihuje vzťah nacistov ku kultúre lepšie, ako už spomínané verejné pálenie kníh. Horlivými uskutočniteľmi Goebbelsových plánov sa stala Nemecká študentská únia vrúcne podporovaná samotným ministrom propagandy. Mladí študenti a akademici sa doslova predbiehali v pridávaní nových kníh, časopisov, novín a letákov určených na spálenie. V jedinom dni 11. mája 1933 skončilo na hranici 200.000 kníh. Okrem známych židovských autorov ako Karol Marx, Sigmund Freud, Albert Einstein, Kurt Tucholsky, Heinrich Heine a Lev Trocký sa v plameňoch ocitli aj „nežidia“ Thomas Mann, Bertold Brecht, Erich Kästner, H. G. Wells a tiež Erich Maria Remarque. 4. júla 1938 bol zbavený nemeckého občianstva a označený ako „nepriateľ režimu“. 1. septembra 1939 Hitler vydal rozkaz zaútočiť na Poľsko. Británia a Francúzsko však nezostali ľahostajnými, ako to bolo v prípade obsadenia Československa. O dva dni neskôr vyhlásili Nemecku vojnu. Hitlerova „totálna“ vojna sa začala, ale o šesť rokov skôr než plánoval. Nemecko ešte nebolo pripravené, napriek tomu žalo jeden vojenský úspech za druhým a zakrátko nebolo v Európe bezpečného miesta. Remarque bol nútený opustiť aj neutrálne Švajčiarsko a v roku 1939 sa vydal na cestu do Ameriky. Z tohoto obdobia pochádzajú romány z emigrantského prostredia Miluj blížneho svojho (1941) a Víťazný oblúk (1945). Remarquova sestra Elfrieda sa však prenasledovaniu nevyhla. „Tvoj brat nám možno unikol, ale tebe sa to nepodarí,“ vyhlásil Roland Freisler, predseda občianskeho súdu a zúrivý nacista, ktorý ju obvinil zo zločinov proti Hitlerovi a jeho režimu a odsúdil na trest smrti. V roku 1943 bola popravená v Berlíne. Freisler vošiel neskôr do dejín, keď predsedal súdu so spiklencami, ktorí 20. júla 1944 spáchali neúspešný atentát na Hitlera. Remarque sa usadil v New Yorku, kde sa začlenil do emigrantskej komunity a kde prečkal vojnu. Americké štátne občianstvo získal v roku 1947. Po skončení vojny žil striedavo v Amerike a Švajčiarsku. Venoval sa písaniu kníh a užíval si peniaze, ktoré získal na filmových verziách jeho románov. V máji 1948 po deviatich rokoch exilu opäť navštívil Nemecko. Spomienke na svoju sestru venoval román Iskra života (1952), ktorý sa odohráva v prostredí koncentračného tábora. K ďalším významným dielam tohoto obdobia patrí aj Čas žitia, čas umierania (1954) a Čierny obelisk (1956). 25.

februára 1958 sa oženil s herečkou Paulette Goddard v Branforde (Connecticut, USA), s ktorou sa zoznámil počas spolupráce na filmových projektoch. Usadil sa vo svojej vile vo Švajčiarsku a venoval iba sa písaniu, ktorého výsledkom boli romány Nebo nepozná obľúbencov (1961), Noc v Lisabone (1962) a Tiene v raji (1971), ktorý vyšiel až po jeho smrti. V roku 1963 mesto Osnabrück udelilo Remarquovi prestížnu Möserovu medailu. Ďalšie významné ocenenie “Großes Verdienstkreuz” obdržal v roku 1967 od Spolkovej republiky Nemecko. Remarquova životná púť sa zavŕšila 25. septembra 1970. Zomrel v nemocnici v meste Locarno vo Švajčiarsku. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.

Čas žiť čas umierať – dej:

Dej príbehu sa začína na východnom fronte v Ruskej dedine spomienkou na Afriku a staré časy víťazstva, keď denne postúpili toľko a toľko kilometrov, Rusi nemali delá a všetci si mysleli, že vojna sa rýchlo skončí. Postup sa zmenil v útek a Káhira už bola na dosah ruky. A to isté ich čakalo v Rusku. V jeseň 1941 Vodca vyhlásil, že Rusi sú už porazený a aj to tak vyzeralo. Na jeseň 1942 to vyhlásil zase a ešte stále to tak aj vyzeralo. Ale prišla zima a tá nevysvetliteľná doba pred Moskvou a Stalingradom. Zrazu sa nič nedarilo a všetko bolo ako začarované. Zrazu už Rusi zase mali dela. Na horizonte sa ozvalo hrmenie a prerušilo Vodcove reči a už neustalo a pred sebou hnalo nemecké divízie zase späť. Celé armádne zbory zostali odrezané a víťazstvo sa premenilo v útek tak ako pred Káhirou a Moskva bola už na dosah ruky. Je jar a z rozpúšťajúcim sa snehom zem odkrýva mŕtvych vojakov a zničené dediny. Hlavný hrdina Ernst Graeber sa nachádza spolu so svojím plukom v jednej takejto dedine, keď dennú jednotvárnosť naruší nájdenie nemeckého poddôstojníka (v snehu) a príchod zajatcov odsúdených na smrť. Zobrazenie života na fronte je síce trochu skreslené, ale je v ňom veľmi dobre badateľná túžba vojakov po návrate domov hoci tušia, že aj ich domov bude, ak už aj nieje, zatiahnutý do víru vojny. Graeber vie, že vojnu už prehrali, ale aj tak svedomite plní rozkazy, lebo vie, že ho čaká vytúžená dovolenka a tuší, že ak sa domov rýchlo nedostane tak svoj rodný dom možno už nikdy neuvidí. Vojna už trvala príliš dlho a on dva roky nevidel domov. Aj kamarátov, tých skutočných, si vojna už dávno vzala. Zostal len Fresenburg, jediný človek , ktorému úplne dôveroval. Za kopcom už bolo počuť zvuk vojny: „To znamená. Že nás zase nasadia. Dovolenka je v háji!; Áno.“ Graeber ale stihol zmiznúť domov než ho zastihol zastihnúť rozkaz o zrušení dovoleniek. Na ceste pozoruje vlakom a všíma si zmeny.

Hľadá stopy po bombách, zničené dediny Dúfa, že nájde domov tak ako ho zanechal a cesta začína potvrdzovať jeho predstavy len dovtedy, kým nedorazí do rodného mesta. Ako prechádza ulicami mesta nachádza jeden rozbitý dom za druhým a celé ulice sú vybombardované. Oblúková osemnásť je zničená, rodný dom je zničený a jeho ilúzie o nedotknutom domove sa rozplývajú (sú zničené). Noc strávil v troskách. Keď sa ráno prebudil a v dennom svetle zbadal mesto, ktoré teraz vyzeralo ako rozhrabané mravenisko, pripadalo mu ako keby bol niekde v Rusku. Odišiel na radnicu aby sa dozvedel niečo o osude svojich rodičov ale celé mesto ležalo v chaose a každý sa staral najprv o seba až potom o iných. V meste už nieje nič tak ako predtým. Všetko sa zmenilo. Ľudia sa boja hovoriť a vychádzať na ulicu, väčšina jeho známych ho síce spoznáva ale on ich nie. V ten deň prvýkrát uvidí Alžbetu. Jej otec je v koncentračnom tábore a ona pod dohľadom nacistickej fanatičky. On sám sa ubytuje v kasárňach a stále neprestáva hľadať svojich rodičov spolu zo svojím novým priateľom v nešťastí Bőtcherom, ktorý už päť dní hľadá svoju ženu. Po troch dňoch hľadania narazí na Alfonza Bindinga, ktorý je teraz okresným veliteľom. Bezstarostný Alfonz ho pozve na pohárik zapiť jeho dovolenku a tak má Graeber príležitosť zoznámiť sa zo svojím „starým kamarátom“ z detstva. Je to celkom bezstarostný človek, ktorý nieje zaťažený takou maličkosťou ako je rozmýšľanie a len sa raduje zo života. Spozná v ňom prvého človeka, ktorý mu chce nezištne pomôcť, bez obvyklých opatrníckych okolkov, na ktoré bol Graeber doteraz zvyknutý. No stále je preňho hlavnou úlohou nájdenie rodičov. Hľadal už aj na cintoríne ale po rodičoch nikde ani stopy. Chýlilo sa k večeru a on išiel navštíviť Alžbetu ale on nebola doma na prvý raz lebo robila v továrne na vojenské kabáty. Prišla až večer a tak spolu išli von. Mesto mu začínalo pripadať frontovo. Všetky okná museli byť zatemnené a ľudia sediac doma očakávali ďalší nálet lebo bolo jasno a od toho posledného uplynuli už nejaké tie dni. Sedeli na v parku nad mestom a to bolo čierne ako uhoľ a oni tam sedeli a mlčali. Snívali o rozsvietenom Švajčiarsku, krajne svetla a mieru. „ Bolo nám dané svetlo a urobilo z nás ľudí. Ale my sme ho zavraždili a premenili sme sa znovu na jaskynných ľudí. Prespal sa až do polky nasledujúceho dňa a išiel pozrieť na radu Fresenburga starého učiteľa náboženstva Pohlmana do školy ale ten už bol na čiernej listine a neučil. Odišiel sa pozrieť na Oblúkovú 18 do rozbombardovaného domu rodičov ale nič nové nenašiel. Večer išiel za Alžbetou. Pani Lieserová už jeho príchod nijako nekomentovala.

Graeber si požičal poddôstojnícku uniformu a Alžbeta si obliekla svoje najlepšie šaty. Išli spolu do hotela Geramie. Najlepší hotel v meste (len pre oficierov) stál uprostred sporiadaných ruín a pôsobil meštiacky. Za pomoci Reutera sa dostali dnu a potom si už len užívali večer. Ďalší deň sa išiel spýtať na poštu či tam nemá nejakú správu od rodičov. Pošta bola tiaž napol zhorená a rozbitá. Nič nové sa nedozvedel na pošte rovnako ako nič nové nevedel ani Alfonz. Bol u neho aj Heini. Opitý dozorca z koncentračného tábora. Heini odišiel do služby a Graeber hneď za ním. Ako ho tak pred sebou videl v prázdnej ulici cítil, že by niekomu v koncentráku veľmi pomohol keby ho bol teraz zabil. Nevedel čo ho k tomu hnalo ale chcel to zistiť. Išiel pohľadať Pohlmana na adresu, ktorú mu dal školník v škole. Našiel v ho v za jeho domom, ktorý bol prirodzene zničený. Zostarel. Cítil sa zodpovedný za to čo sa stalo. Vojnu pripustila k veslu práve jeho generácia tak ako k nemu pustila Adolfa Hitlera. Graeber u Pohlmana hľadal odpoveď, ktorú mu on ani nikto iný nemohol dať. Ospravedlniť ho. Ospravedlniť ho za zločiny, ktoré spáchal a vedel, že tým , že sa vráti na frontu bude tieto zločiny podporovať. Vedel, že vojnu už prehrali a, že už bojujú len za stranu a za fanatikov, ktorý sa chceli udržať pri moci aspoň o rok dlhšie. Nechcel sa stať spoluvinníkom a vedel, že to že sa na front nevráti ho neospravedlní. Musel sa vrátiť a bojovať aby sa vojna skončila a s ňou koncentračné tábory, SS, SD, masové vyhladzovanie a iné neľudskosti a krutosti popáchané Nemcami a ich spojencami. U Pohlmana hľadal odpoveď na otázku spoluviny. Kedy sa stáva vraždou to čo sa inak považuje za hrdinstvo. Kde sú hranice? Ostrovom mieru jeho vnútornej vojny sa stávajú večerné stretnutia s Alžbetou. Sirény varujúce pred náletmi im dovolili si akurát objednať. Hotel bol zasiahnutý aj napriek dojmu, ktorý vyvolával. Zvyšok večera strávili aj z fľašami, ktoré sa Graeberovi podarilo ukoristiť s hotela. Ďalším dňom odchádza z kasáreň transport na frontu a je tam trocha pridusená atmosféra v znamení citeľne približujúcej sa smrti. Graeber aj Alžbeta majú dva dni len pre seba lebo „stará bosorka“ odišla do dedín v okolí a Alžbeta nemusí ísť v Nedeľu do továrne na Uniformy. Zásob si nabral od dobromyseľného Alfonza dostatok. Celý večer rozmýšľali kam po vojne pôjdu. Nechceli zostať v Nemecku lebo tam už aj tak nič nezostalo. Na druhej strane vedeli, že nemajú skoro kam ísť lebo zničili aj všetko naokolo.

Ráno sa išiel pozrieť na Oblúkovú 18, a našiel tam nových prisťahovalcov, ktorý sa zahniezdili v ruinách domu. Je Nedeľa a oni majú voľný deň lenže začne pršať. Rozhodli sa, že sa vezmú. Graeber si šiel nafasovať novú uniformu a medzitým ako mu ju vyčistili ( ona nebola vlastne až taká nová), išiel pozrieť kamaráta Mutziga, ktorý mal amputovanú ruku. Bol na oddelený pre amputovaných. Graeber sa tam necítil veľmi dobre, vedel, že je na tom príliš dobre a, že sa tam vôbec nehodí. Išiel za Pohlmanom, lebo mu to sľúbil, ale aj preto, že v prípade, že by sa gestapo začalo zaujímať o Alžbetu musel ju niekde ukryť a Pohlman o takých veciach vedel oveľa viac ako on. Svadba prebehla bez väčších problémov. Alfonzovi nič nepovedal lebo nechcel mať na svadobnom liste meno okresného veliteľa ale zhodou okolností mal za svedka SS obersturmbannfuhrera. Pohlman dal Graeberovi knihu o Švajčiarsku, a znovu sa prebúdza myšlienka o úniku s vojny. Lenže z tej ich vytrhne ďalší nálet. Bomby zasiahli aj továreň, kde pracovala Alžbeta. Zrazu sa v ňom objavil nový druh strach, strach aký ešte nepoznal. Bežal do továrne pri vybuchujúcich bombách a zistil že Alžbeta je v poriadku. Zápalná bomba úspešne podpálila Alžbetin dom a takýmto spôsobom sa konečne zbavila minulosti, aj keď teraz nemali kde bývať. Prespali na ulici. Pohlaman nebol doma, ak keď prišiel bol s ním aj Jozef, utečenec z koncentráku. Išiel pozrieť Alfonza, lenže na jeho veľké prekvapenie ho vybombardovali a on zahynul v pivnici. Ubytoval sa v kostole. Na ďalší deň našiel dopis od rodičov, že ich previezli transportom. Graeber našiel hostinec U Wittov, kde sa neskôr aj Alžbeta ubytovala. Graeber prevzal u gestapa popol Alžbetinho otca, ale rozhodol sa, že jej nič nepovie. Pochoval ho na dvore kostola. Jeho dovolenka sa blížila do konca. Nechcel aby ho Alžbeta odprevádzala na vlak späť na frontu. Odchádzal o šiestej. Keď prišiel na front boli o 100 kilometrov späť. Z pôvodnej partie tam toho už veľa neostalo. Bolo tam hodne mladých chlapcov, ale tí sa rýchlo striedali. Boj bol dosť chaotický a zo 120 mužov žilo najviac 50. Po troch dňoch váľania sa v bahne sa stiahli. Zhromaždili sa niekoľko kilometrov za frontov a počet im obnovili na 120. Chytili „partizánov“, ruského starca dve ženy a chlapca. Nahovárali ho aby ich pustil a oni mu pomôžu prežiť vojnu. Nakoniec, keď ich opäť povolali zo zálohy, rozhodol sa, že ich pustí. Pribehol Steinbrenner aby ho zavolal na zhromaždisko a popravil Rusov. Graeber mu to nedovolil a keď Steinbrenner siahol po revolvery zastrelil ho. Pustil Rusov lenže tí zasa zastrelili jeho.

Chcel ešte niečo povedať ale len spadol na zem. Záver:

Román Čas žiť čas umierať má veľmi veľ spoločného z Remarqueovým dielom Na západe nič nové. Obe vyšli koncom prvého desaťročia po vojne, každá po inej vojne. Majú rovnakú stavebnú schému: vojak na fronte – vojak v zázemí na dovolenke – vojak znova na fronte, kde umiera. Dokonca aj epizódne motívy sú podobné: bývalí študent Mittelstaedt ponižuje svojho starého učiteľa Kantorka a Alfonz Binding, ktorý posiela svojho učiteľa do koncentráku. Rozdiel je však v pohľade ne n tento motív. Zatiaľ čo v prvom vyjadruje isté sympatie nad pochopiteľnou osobnou pomstou, v druhom ním dokladá demoralizujúcu moc nacistického režimu. Hrdina románu Na západe nič nové je spätý so svojimi kamarátmi nielen živočíšnou solidaritou, ale aj detstvom. Román Čas žiť, čas umierať takého hrdinu nemá. Ernst Graeber je sám ako každá postava v tomto diele. Zaujímavá je postava Pohlmana, jediná kladná učiteľská postava v Remarqueovom diele. Na rozdiel od iných postáv je precítená humanizmom. Jediná postava, ktorá hovorí rozumne o probléme viny. Celé dielo vyznieva silne protifašisticky. Remarque vystihol, že pomery nacizmu boli neľudské, že proti nim už nebolo možné postaviť utešujúci mýtus kamarátstva. V niektorých častiach opísal pomery v Tretej ríši trochu naivne, pretože mu chýbala priama skúsenosť a znalosť prostredia. V čase vrcholiacej studenej vojny a pretekov zbrojení román vyznieva varovne. Podľa toho Remarque naložil z hrdinom Ernstom Graeberom: varovne. Nieje to náhoda, ani sentimentálne gesto, ak Graeber umiera práve vo chvíli, keď nadobúda schopnosť žiť znovu. Jeho smrť je sama o sebe nezmyselná, tak ako smrť miliónov iných. Vojna nieje rozprávka v ktorej je dobro a dobrý zachránený a len zlí umierajú. Smrť si vo vojne nevyberá len spravodlivú daň na tých, ktorý svoj štít poliali nevinnou krvou. Citát:

„ ...sme starý, ale bez skúseností starý. Starý a cynický a bez viery a niekedy smutný. Ale nie často.“ Pozrela sa naňho „Je to pravda?“ „Nieje. Ale čo je pravda? Vieš to?“ Alžbeta zavrtela hlavou. „A musí niečo byť vždy pravda?“ „Asi nie. Prečo?“ „ Neviem. Ale snáď by sme mali menej vojen, keby sme jeden druhého nechceli stále tak dôrazne presviedčať o svojej vlastnej pravde.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Erich Maria Remarque: Čas žiť, čas umierať + zivot