Keď Miluša začne kritizovať konanie grófkinho tútora zahriakne ju
„Preboha, dievka moja, čo to robíš? Pováž, ako závisíme od starého pána baróna a čo všetko sme mu podlžní. Keby sa teraz dozvedel, že ty vystupuješ proti jeho zámerom“/21
Obáva sa barónových reakcií, prišiel totiž na zámok žiadať o grófkinu a jeho pomoc a takýto Milušin prístup by mohol jeho nádeje úplne zmariť. Pišta – husár, sluha Kostrovických. Ako jediný pozná pravdu o výmenách už od začiatku. Nikomu ju však neprezradí a tak necháva situácií voľný priebeh.

obžinkový sprievod - prichádza na zámok sláviť koniec žatvy. Zastupuje silne idealizovaný slovenský ľud. Vystupuje ako celok, jeho postavy sú individualizované veľmi málo. Hlavný dôraz je kladený na celkový dojem z jeho vystupovania. Problémy a konflikty

Zmierenie
Ako titul hry napovedá, nakoniec dôjde k zmiereniu. A tých sa v Dobrodružstve pri obžinkoch nachádza niekoľko.
V dejovej línií je to zmierenie Ľudovíta Kostrovického s otcom, s ktorým sa rozkmotrili potom ako Ľudovít vyhlásil, že si zoberie obyčajnú sedliacku dievku. Zároveň jeho zmierenie s Rohonom, ktorý si ho pohneval, keď žiadal o ruku tú istú ženu ako on. Aspoň to si vtedy Ľudovít myslel. Pomeria sa aj grófka s Milušou, u ktorých sú dôvody podobné. Zdrojom týchto konfliktov je dvojitá výmena.
V ideovej rovine je to Ľudovítove zmierenie sa so svojim pôvodom a samotným ľudom, teda zmierenie šľachty s obyčajným ľudom. Veď je to práve on kto v treťom dejstve, potom ako sa dozvedá, že Miluša je vzdelanou dcérou rechtora Oriešku kričí „Zmierenie, zmierenie“/22. Od tejto chvíle si je ochotný zobrať si aj neurodzené slovenské dievča, z veľkého maďaróna, akým bol na začiatku, sa stáva národovec. Túto premenu si možno vysvetliť mnohými spôsobmi. U Ľudovíta zvíťazil cit lásky, ale v tom aby sa mu mohol naplno oddať mu bránia konvencie a predsudky spoločenskej vrstvy, z ktorej pochádza a tak mu nezostáva nič iné ako ich porušiť čo ho v konečnom dôsledku prinúti začať si viac všímať ľud a jeho zvyky. Alebo naňho zapôsobili Milušine výčitky, síce adresované Rohonovi, ale trafená hus predsa len zagága. V rovnakej miere to asi spôsobili obidve okolnosti. Palárikov cieľ je jasný. Podobné postavy sa vyskytujú v každej z jeho hier. Žil v dobe keď podobní odrodilci a maďaróni neboli len komickou postavou z knihy, ale krutou a častou každodennou realitou. Vo svojich hrách zachycoval život slovenskej buržoázie a šľachty veľmi verne, ale keby ho bol tento obraz ponechal úplne verným, jeho komédie by boli skôr divadelnou verziou smutného dokumentárneho filmu.