Svojmu presvedčeniu sa celkom spreneverí keď chce v záhrade zvádzať prestrojenú grófku, o ktorej pôvode však nemá ani potuchy. Hneď sa ale ukáže v plnom svetle, keď ho prichytia Rohon s Milušou radšej odhalí svoj pôvod a za každú cenu sa odmieta oženiť s obyčajnou dievkou, akokoľvek sa mu páči.
„Ale mne sedliacke dievča za ženu ponúkať to deprekujem“/7
Konvencie a domnelá hodnota jeho spoločenského postavenia sú pre neho dôležitejšie ako city.

Postava mladého baróna však prechádza počas hry najväčším vývinom spomedzi všetkých ostatných charakterov. Kým napríklad Miluša sa od svojich počiatočných ideálov a vlastností vzdiali len minimálne, Ľudovít je v závere ochotný si zobrať aj obyčajné neurodzené dievča, aj keď až potom, keď sa dozvie, že je rechtorova dcéra. A aj keď ani spočiatku nebol myšlienke vynútenej svadby celkom naklonený, teraz sa z neho stáva iracionálny sentimentálny romantik. „Lež viacej si prajem, aby sa hodilo
radšej srdce k srdcu, nežli statky k statku.
Ja len v pravej láske rozkoš žitia sladkú
nachádzam!/8“

Dokonca sa vzdáva aj svojich maďarónskych názorov a prebúdza sa uňho láska k ľudu, aj za cenu rozhnevania si vlastného otca. „Ach, apko, či sme my azda dáki iní
tvorovia na zemi nežli ten dobrý ľud?
Či ho večne máme len zberbou nazývať
a v nemúdrej pýche nad ním sa nadýmať,
pretože nám prajný viac nadelil osud?
Či nie je on náš ľud pracovitý, tichý?
Ó, bár by sme sa už raz tej sprostej pýchy
sprostili a toho záhubného bludu,
že my nepatríme k slovenskému ľudu,
trebárs z jeho krvavých mozoľov žijeme.-
A to vlastenectvom ešte menujeme,
Keď ho opúšťame v biede, v ktorej stone!
Veru je apko môj už čas zvrchovaný
aby sa už k nemu raz tí jeho páni
naklonili!“/9

Capková – komorná grófky Hrabovskej. „Stará relikvia prevrátenej výchovy a nerozumných predsudkov našej civilizácie“/10 takto sa o nej vyjadrila grófka a nebola ďaleko od pravdy. Jej komorná je totiž, napriek tomu, že jej otec bol panským hajdúchom a ona je Slovenka, odrodilec ako bič. Nerada vidí a počuje ako sa grófka s Milušou rozprávajú po slovensky.
„Nuž či ich čujete, pán rechtor, ako len vždy po slovensky spolu tárajú sťa dáke obecné dievky! Povedzte im aby sa radšej po francúzsky zhovárali!/11
Ona sama svoju rodnú reč považuje za reč ktorou rozpráva len „tá gemajne bagáž ľudu sprostého“/12. Sama sa tým pádom pasuje za „gebildete lajt“/13 – vzdelaného človeka, čo je však na míle vzdialené realite.