Historické pozadie činnosti Jána Palárika

Výbuch politickej a sociálnej nespokojnosti, ktorý nadobudol v meruôsmych rokoch veľké a nebezpečné rozmery, podnietil Viedeň zaviesť opatrenia na zabezpečenie účinnej a stabilnej hegemónie Rakúska. Všetky ústupky voči nemeckým národom sa zdali byť nebezpečné a škodlivé pre záujmy Habsburgovcov. Vo vnútroštátnej politike boli metódy Alexandra Bacha v diametrálnom rozpore so skúsenosťami národov rakúskeho cisárstva. Alexander Bach, pred rokom 1848 vychýrený radikál, sa stal vo funkcii ministerského predsedu dôsledným zástancom absolutizmu, centralizmu a konzervatívnej politiky. Bachov režim zrušil ústavu, ktorú panovník udelil Maďarom v roku 1848 a Uhorsko opäť zostalo iba administratívnou jednotkou habsburskej monarchie. Bachova politika bola proti každému separatizmu a potláčala akékoľvek národné hnutie; germanizácia tlačila rovnakou mierou Maďarov aj Slovanov. Treba však podotknúť, že i v čase najtvrdšieho centralizmu rakúsky nacionalizmus nikdy nevymyslel a nikdy nemal v úmysle presadzovať ideológiu rakúskej jednojazyčnej monarchie. Ba naopak, panovník vyhlasoval rovnoprávnosť všetkých občanov nielen pred zákonom, ale aj rovnoprávnosť národov – i keď len dvoch – za daných okolností to bola iba číra ilúzia.
Váhavý postoj Viedne počas vojny na Kryme, predovšetkým však porážka rakúskeho vojska v zrážke pri Piemonte, spôsobili monarchii katastrofálnu finančnú situácia. František Jozef bol prinútený zosadiť Alexandra Bacha a urobiť niekoľko koncesií na zavedenie konštitučného režimu. Októbrový diplom z 20.10.1860 mal uspokojiť predovšetkým Čechov a Maďarov, ktorí boli najväčšími odporcami centralizmu. Podľa tohto cisárskeho rozhodnutia Čechy a Uhorsko mali mať svoj parlament, ktorý bal byť oprávnený delegovať určitý počet poslancov do cisárskeho snemu – najvyššieho zákonodarného orgánu celej monarchie. Lenže ani októbrový diplom, ani februárový patent z 26.11.1861 neuspokojili túžby Maďarov, hoci sa im ešte vo väčšej miere priznávali historické práva Uhorského kráľovstva a nadvláda Maďarov na jeho území. Maďari požadovali, aby boli znovu uvedené do platnosti zákony z roku 1848 a klauzuly pragmatickej sankcie. Tieto požiadavky zalarmovali ostatné nemaďarské národy Uhorska, pretože zrušená ústava z roku 1848 im nezaručovala nič.
Spravodlivým a demokratickým volebným zákonom sa mohol tento problém bez ťažkostí vyriešiť, ale vláda šikovne využila voľby, a tým udusila ašpirácie ostatných národov.

Slováci a podkarpatský Rusíni pri voľbách 2. apríla 18461 vytvorili jednotný front. Slovenská volebná kandidátka poukazuje na obdivuhodného ducha spolupráce. Na čele kandidátov stál Adolf Ivanovič Dobriansky, Ján Palárik bo na šiestom mieste. Zvolený bol jedine A. I. Dobrovský, ktorý sa takto stal jediným tlmočníkom a obhajcom záujmov Rusínov a Slovákov v poslaneckej snemovni. Medzitým, čo sa Rakúšania a Maďari navzájom dohadovali, Slováci v šesťdesiatych rokoch zaznamenali niekoľko úspechov na kultúrnom poli. Memorandum národa slovenského, odhlasované 6. júna 1861 v Turčianskom svätom Martine, žiadalo pre riadne vyhradené a Slovákmi obývané územie v lone jednotného ústavného a slobodného štátu utvorenie samostatného Slovenského Okolia, Memorandum nedosiahlo úplný výsledok ani u cisára ani v uhorskom sneme, malo však určité klady – v roku 1863 bola založená Matica slovenská, kultúrna ustanovizeň, zjednocujúca v harmonickej spolupráci katolíkov a evanjelikov, a boli založené tri slovenské gymnáziá v Revúcej, Turčianskom svätom Martine a Kláštore pod Znievom. Treba zdôrazniť, že Memorandum hlásalo plnú solidaritu Slovákov s ostatnými národmi Uhorska, ako sú Rusíni, Rumuni, Slovinci, Srbi a Chorváti žiadajúci aj pre ne všetko to, čo Maďari už mali. Posvätnú jednotu slovenských národovcov okolo Matice slovenskej naštrbilo poľské povstanie z roku 1863, ktoré zapríčinilo určitý rozkol medzi slovenskými vlastencami. Jedni boli za neochvejnú vernosť ruskému cárovi, druhí boli reálnejší a kritickejší voči ruskému absolutizmu a prejavovali sympatiu s rozdelenými a utláčanými Poliakmi.
Nacionalistické hnutie, ktoré sa zrodilo v Uhorsku pod vplyvom germanistických tendencií Jozefa II., nadobúdalo stále väčšie rozmery najmä preto, že centrálna vláda vo Viedni začala ochabovať v dôsledku vnútroštátnych a medzinárodných ťažkostí. Po porážke Rakúska pri Hradci Králové v roku 1866 barón von Beust z poverenia cisára Františka Jozefa uzavrel v roku 1867 Ausgleich s najtvrdšími vnútornými nepriateľmi monarchie – s Maďarmi. Na základe tohto rakúsko-maďarského vyrovnania cisár slávnostne uznal historické práva svätoštefanskej koruny tým, že sa dal 1. júna 1867 v Budíne korunovať za uhorského kráľa. Rakúske cisárstvo sa pretvorilo na dualistickú monarchiu – Rakúsko-Uhorsko. Rakúsko a Uhorsko sa stali samostatnými štátmi, každý so svojím parlamentom, vládou a súdnictvom, ktoré spájala iba vládnúca dynastia a spoločné ministerstvá zahraničia, vojny a financií.

Týmto politickým činom sa Rakúšania stali zvrchovanými v Predlitavsku a Maďari zvrchovanými pánmi Zalitavska, pričom problémy ostatných národov riešili slovami, ktoré rakúsky barón von Beust povedal maďarskému grófovi Františkovi Deákovi: „A teraz sa starajte sami o svojich barbarov, my sa postaráme o našich“. Nemaďarské národy, ktoré Ausgleich nebral do úvahy, nemali iné východisko, ako sa „vyrovnať“ s uhorskou vládou v Budapešti, respektíve s rakúskou vládou vo Viedni. Skutočnosť, že nemaďarské národy tvorili v Uhorsku väčšinu obyvateľstva spôsobovala Maďarom vážne starosti, pretože maďarské obyvateľstvo tvorilo iba šesťmiliónovú menšinu z celkového počtu šestnásť miliónov obyvateľov uhorského štátu. Túto disproporciu bolo treba opraviť. Maďari si mysleli, že sa im to podarí separátnou zmluvou s Chorvátmi a pripojením Sedmohradska k Uhorsku, ako aj zrušením autonómie tamojších Sasov. Rozhodný krok k tejto vnútroštátnej politike Uhorska nastal vynesením zákona o národnostiach v decembri 1868. Podľa tohto zákona všetci občania Uhorska, s výnimkou Chorvátov, tvoria z politického hľadiska jeden národ, jediný a nedeliteľný národ maďarský. V tomto období veľkých napätí a vážnych obáv skupina slovenských politikov zvaná Nová škola slovenská dúfala, že dosiahne s Maďarmi dohodu o spolunažívaní. Ján Palárik, sklamaný Viedňou a nepriateľský voči ruskému absolutizmu, podporoval vo svojich dramatických dielach, článkoch a rozpravách tieto snahy. Povzbudzovali ho k tomu demokratické a progresívne myšlienky, ktoré hlásali niektorí maďarskí politici. Bohužiaľ, cesta, ktorej začiatok sa datuje v roku 1867 tým, že sa v lone uhorského štátu uznal len jeden národ, a to národ maďarský, ktorý sa snažil asimilovať a pomaďarčiť ostatnú časť obyvateľstva, bola aj pre zodpovedných politikov príliš lákavá a neprijateľná na to, aby v Rakúsko-Uhorsku pripustili iné formy národného spolužitia.

Ján Palárik (1822-1870)

Palárikov život

Narodil 27. apríla roku 1822 v Rakovej (okres Čadca) do rodiny dedinského učiteľa a organistu. Tu dostal základy školského a hudobného vzdelania. Nižšie triedy gymnázia vychodil v Žiline, vyššie v maďarskom Kecskeméte. Počas teologických štúdií v Ostrihome, Bratislave a Trnave získal národne povedomie, osvojil si racionalisticko-liberálne názory a nadobudol rozhľad v nemeckej a francúzskej literatúre. Po vysvätení za kňaza začal pôsobiť ako kaplán v Starom Tekove. Za svoje zmýšľanie bol prenasledovaný už počas štúdia a svojich názorov sa nevzdal ani počas svojho kňazského pôsobenia. V revolučných rokoch prijal radikalizmus Karla Havlíčka-Borovského a vyslovoval sa za občianske práva, národnú i sociálnu slobodu. V roku 1850 odišiel do Vindšachtu (dnešné Štiavnické Bane) kde vydával časopis Cyril a Method.

Zastával sa v ňom demokratizačných reforiem v cirkvi. Keď odmietol svoje tvrdenia odvolať bol predvolaný pred cirkevný súd a odsúdený na jednomesačné väzenie. V jeho časopise bolo bez jeho vedomia uverejnené falošné vyhlásenie, že sa svojich názorov zrieka, čo mu podlomilo zdravie. Od roku 1852 bol kaplánom na nemeckej fare v Pešti. Počas svojho tamojšieho pôsobenia redigoval Katolícke noviny pre dom a cirkev, v ktorých obhajoval Štúrovu slovenčinu. Tento cieľ sledoval aj brožúrou Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské. Po páde Bachovho absolutizmu sa začal venovať občiansky angažovanej novinárskej činnosti. V časopise Priateľ školy a literatúry vítal éru ústavnosti, poukazoval na chyby v národnej politike a snažil sa dorozumieť s maďarskými liberálmi. Vypracoval koncepciu federalistického spojenia slovanských národov v Uhorsku, pričom pokladal za nevyhnutnú reálnu dohodu s Maďarmi. Za tieto postoje ho štúrovci odsudzovali a vyvolávali útoky proti jeho osobe a proti ideovému zameraniu jeho veselohier. Na memorandovom zhromaždení v Martine sa vyslovil proti požiadavke tzv. Slovenského okolia, pretože sa obával hrozby opätovného nastolenia viedenského centralizmu. Tým sa dostal s prívržencami Memoranda do sporu no ako spoluzakladateľ Matice slovenskej s nimi už spolupracoval.
Zúčastnil sa na zložení politickej strany tzv. Novej školy slovenskej a písal do jej orgánu Slovenské noviny. Keď sa strana začala prikláňať k promaďarskej politike, prestal sa verejne angažovať, ale naďalej zostal zástancom partnerskej spolupráce národov uhorka. Svoje výhrady proti slovanskej podobe absolutizmu zhrnul v stati O vzájomnosti slovanskej. V roku 1862 začal pôsobiť ako farár v Majcichove pri Trnave, kde aj v roku 1870 zomrel.

Palárikova tvorba

Hlavný význam Palárikovej literárnej tvorby spočíva v dramatickej tvorbe:

• Inkognito – je nadviazaním na tradíciu prác Jána Chalupku. V jeho duchu si zvolil aj tematiku Kocúrkova s galériou malomestských figúrok, ale zároveň už predstavovala nový typ dramatického diela ako spoločenskej výpovede, postihujúcej dané pomery na sklonku bachovskej éry. Namiesto neriešiteľných rozporov medzi predstaviteľmi rozličných vlastenectiev načrtol tendencie zbližovania, pričom pracoval s karikatúrou, náhodnými stretnutiami ako zákonitosťou, kritikou. Neľútostne pranieroval meštianstvo, jeho labilitu a mamonárstvo, využívajúc humornú nadsádzku.

Vysmial sa napodobňovaniu vyšších vrstiev, pachteniu po bohatstve a
odrodilstvu prostredníctvom jednoduchého príbehu, v ktorom dal priestor
víťazstvu zdravých ľudských vzťahov a čistým charakterom.

• Drotár – pri jeho tvorbe sa nechal inšpirovať hrou Hľadá sa vychovávateľ od dvojice Pierre Henry Adrien Decourcelle a Adolphin Jaim a rovnomennou komédiou Ede Szigligetiho. Jej dej sa odohráva v zámožnej rodine peštianskeho veľkopriemyselníka slovenského pôvodu, do ktorej vstúpil poľský šľachtic, čím chcel Palárik vyjadriť myšlienku prizvania šľachty do národného života v spojení s finančnou pomocou buržoázie. Aj keď veselohru postavil viac na túžbe ako na skutočnosti, objavili sa v nej kladní hrdinovia, napríklad postava drotára, ktorý sa v cudzom svete nestratil, našiel v ňom prácu i lásku.

• Zmierenie alebo Dobrodružsvo pri obžinkoch – Aj pri tvorbe tejto svojej veselohry vychádzal Palárik z inonárodnej predlohy, z hry poľského dramatika Józefa Korzeniowskeho. • Dmitrij Samozvanec - je ako jediná z Palárikových hier tragédia. Dej sa odohráva na pozadí rusko-poľských vzťahov v 16. a 17. storočí. Hlavná postava, ktorá sa stala nástrojom zištných záujmov cudzej šľachty, privoláva na seba hnev sklamaného ľudu, pretože odstupuje od realizovania sľubovaných reformných cieľov. Na rozdiel od Palárikových veselohier, ktoré sa veľmi rýchlo a na veľmi dlhú dobu stali súčasťou repertoáru slovenských ochotníckych divadiel, zostal Dimitrij Samozvanec knižnou drámou.

Počas svojho života sa venoval aj žurnalistickej činnosti, ktorej výsledkom bolo niekoľko novín a časopisov.

• Cyril a Method (1850-51)
• Katolícke noviny pre dom a cirkev (1852-56)
• Priateľ školy a literatúry
• Slovenské noviny

Svoju publicistickú činnosť zameral na národnú a sociálnu slobodu ľudu. Stal sa aj autorom niekoľkých učebníc. • O vzájemnosti slovanskej (1864)
• Obrátení Slováků na víru Kristovu (1850)
• Odveta Júliusovi Plošičovi na Stanovisko starej slovenskej školy (1868)
• Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské (1852)
• Prvá čítanka a mluvnica pre katolícke školy slovenské (1863)
• Slovo na čase o virovnaňja rozepre strani spisovňjeho a jej bojovníkov
• Šlabikár slovenský pre katolícke školy v královstve uhorskom (1862)
• Účel Austrie pod centralizmom a dualizmom (1868)
• Veselohry a divadelné prejavy (1955)
• Za reč a práva ľudu (1956)

Spolu s Jozefom Viktorinom vydal v roku 1858 beletristický almanach Concordia.

Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch
Dej

Na zámok grófky Eržiky Hrabovskej prichádza navštíviť svoju dcéru Milušu, grófkinu spoločnicu, dedinský učiteľ Orieška. Túto príležitosť chce využiť na prosbu o grófkinu finančnú pomoc pri oprave školy.

Grófka súhlasí a keďže sa dozvedela, že ju navštívi syn jej tútora, baróna Kostrovického požiada Oriešku o pomoc pri zostavovaní programu na jeho uvítanie. Mladý Ľudovít Kostrovický je totiž, aj napriek tomu, že sa naposledy videli ako deti, jej budúcim ženíchom. Úradník Suchay prichádza oznámiť koniec žatvy a že ženci a žnice by radi v kaštieli oslávili tradičné obžinky. Keď Miluša grófke osvetlí ich podstatu, skrsne v jej hlave nápad, využiť obžinkovú slávnosť na uvítanie mladého baróna. Zároveň však začína pochybovať, či je správne vydávať sa za takmer neznámeho človeka len kvôli rodičovskej dohode. Rozhodne sa svojho nastávajúceho podrobiť skúške. Miluša sa bude vydávať za grófku a grófka bude najkrajšou žnicou, ktorá spolu s najkrajším žencom donesie svojej panej obžinkový veniec. Takto môže baróna lepšie spoznať a zároveň si overiť, či sa do nej je schopný zaľúbiť kvôli nej samej a nemieni si ju brať len vďaka jej postaveniu a kvôli tomu že musí. Tento žartík sa rozhodne využiť grófkina komorná Capková, ktorá neznáša Milušu kvôli jej národnému cíteniu a napíše starému barónovi Kostrovickému list, ktorý ju má pripraviť o miesto po grófkinom boku.
Z kaštieľa Kostrovických neskôr prichádza ďalšia novina. Mladý pán barón príde aj so svojim spolužiakom z Pešti, slovenským inžinierom Rohonom. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby si, z podobných pohnútok ako Miluša a barónka, aj títo dvaja nevymenili úlohy. A tak dochádza k dvojnásobnej zámene, o ktorej tuší len barónov sluha Pišta, ktorého mladý gróf – veľký maďarón – nechal hneď otitulovať husárom. Po príchode na zámok čaká Rohona a Ľudovíta úprimné slovenské privítanie z úst domnelej grófky. Aj ďalšie Milušine slová sa nesú v národnom duchu, čím si získava Rohonovu priazeň a postupne i srdce. Ľudovít si však začína byť istý, že zo svadby nič nebude a rozhodne sa odísť. No hneď potom ako pošle Pištu zapriahnuť, zjaví sa vo dverách krásna slovenská žnica - prestrojená grófka. Pán barón je ňou taký očarený, že sa nielen rozhodne zostať, ale sa na ňu po celej dedine vypytuje a hľadá ju. A ani on jej nie je ľahostajný. Rohonove city k Miluši prerástli do takých rozmerov, že ich už ďalej nedokáže skrývať. Rozhodne sa ich „grófke“ vyjaviť a zároveň odhaliť svoju a Ľudovítovu výmenu. Miluša sa však zľakne, že sa do nej zaľúbil mladý barón a aby tomu zabránila, prvá prezradí pravdu o sebe a dedinskej žničke. Nato Rohon uvádza na pravú mieru totožnosť inžiniera a mladého baróna.
Ľudovít sa v tých chvíľach práve vracia z dediny, a preto nepozná najnovšie okolnosti. Miluša a Rohon si ho doberajú predstieraním ich blížiacej sa svadby.

V tom prichádza obžinkový sprievod a Ľudovít v ňom nachádza žničku, po ktorej celý deň k usilovne pátral. Týchto dvoch nechá celý sprievod osamote, len Miluša a Rohon ich opodiaľ pozorujú, a tak je mladý barón prichytený pri bozkávaní ruky sedliackej dievky. Aby jej vrátil česť, musí si ju podľa Miluše zobrať. Keďže grófka hrala svoju sedliacku úlohu statočne a svoje vzdelanie pred ním úspešne ukrývala, Ľudovít si ju zobrať odmieta a vyhlási, že to on je mladý barón Kostrovický a nemôže si to predsa dovoliť. Ľudovít má už druhýkrát namierené domov. Grófku si brať nemieni, a navyše aj ona je urazená. Karty však zamieša Orieška, ktorý práve sa prichádza zhostiť svojej úlohy zbormajstra. Keďže nevie o výmenách, povie Ľudovítovi, že tá žnička v čele obžinkového sprievodu bola jeho dcéra Miluša. Orieška je učiteľ, preto si Ľudovít povie, že ani jeho dcéra nemôže byť nevzdelaná a požiada o Milušinu ruku. Rohon, ktorý už okolnosti pozná a vie do koho sa zaľúbil urobí to isté. Požiada Oriešku o ruku jeho dcéry. Na grófkin zámok medzičasom prichádza Ľudovítov otec, barón Kostrovický, ktorého Capková zavolala aby jej pomohol zbaviť sa Miluše. Myslí si, že keď barón zbadá, že sa jeho syn zaľúbil do Miluše (podľa Capkovej to ale naňho zámerne nachystala sám sa postará o jej vyhodenie. Vôbec ale netuší o výmene mladého grófa a inžiniera, takže nakoniec vyzerá ako blázon, keď za barónom privedie ako jeho syna Rohona.
Zmätok ale netrvá dlho, Miluša a grófka odhalia svoju pravú totožnosť. Oba páry zistia, že sa vlastne každý zaľúbil do toho správneho, a aj Ľudovít sa zmieri zo svojim otcom, ktorý by svadbu jeho syna s dievkou z ľudu nezniesol. Charakteristika postáv

Hlavným rozlišovacím znakom postáv v Zmierení alebo Dobrodružstve pri obžinkoch, a vlastne celej Palárikovej tvorbe, je stupeň národného obrodenia, vzťah k národu a vlasti. Od toho sa odvíja kladné alebo záporné hodnotenie postavy ako aj zvyšok jeho charakterových čŕt.

Miluša – grófkina spoločníčka, dcéra rechtora Oriešku. Je národne uvedomelá, a vlastenka. „Ó darmo sa sebec tým menom honosí:
Kto nie je priateľ ľudu, ten nie je vlastenec,
lež márny šarlatán a streštenec,
ktorý len nesvornosť rozsieva v krajine“/1
Svojím skutočným vlastenectvom ide príkladom grófke Hrabovskej, ktorú, poukazovaním na umeleckú stránku národa, jeho piesne a kroje, privádza bližšie k slovenskému ľudu.
Svoje pokrokové liberálne názory prezentuje, potom ako sa dozvedá o grófkinom rozhodnutí vydať sa za neznámeho šľachtica.

Odmieta takéto nezmyselné podvoľovanie sa šľachtickým konvenciám a nabáda grófku k samostatnému konaniu.
„Vy mladého pána baróna chcete prijať ako sťa svojho mladoženícha, možno že je on lásky vašej hoden, ale ho ešte osobne nepoznáte, a ja sa bojím, že vaše srdce bude nešťastlivou žertvou vašej detinskej úcty k pánu tútorovi. Ó ja som nepriateľkyňa tých rodinných manželských zmlúv!.“/2
Nebojí sa tento svoj názor vysloviť napriek tomu, že ju otec nabáda k poslušnému súhlasu s vôľou pána baróna. Vo svojej úprimnosti neváha podrobiť kritike aj svoju paniu a priateľku.
Svoju vzdelanostnú a kultúrnu úroveň dokazuje už len skutočnosťou, že môže pôsobiť ako spoločníčka grófky, s ktorou hrá na klavíri a mala by hovoriť v cudzích rečiach.
Je výnimočnou postavou, pretože vzdelaná a navyše aj demokraticky zmýšľajúca žena nebola v dobe, v ktorej bola hra vytvorená, a do ktorej je jej príbeh zasadený, všedným javom

Eliza Hrabovská – grófka, uhorská aristokratka slovenského pôvodu. K svojim koreňom sa vďaka Milušinmu vplyvu neobracia chrbtom, snaží sa s ľudom a jeho zvykmi zoznámiť. Aj ona si osvojuje Milušine demokratické názory. Stáva sa ústretovejšou a pokrokovejšou.
„Civilizované panstvo má byť k svojmu ľudu láskavé a blahosklonné…“/3
Nedarí sa jej celkom potláčať prejavy márnivosti, pýchy a žiarlivosti. Vedomá si svojej krásy a postavenia, fakt že domnelý barón si všíma viac Milušu, ju vyvedie z rovnováhy. Trefne to vystihuje Milušin monológ:

„A grófka zase má nešťastné kaprice
istotne sa durí preto tak velice,
že sa k nej sťa k žnici ľahostajne choval
a moci jej krásy tak ľahko odolal;
ba hrozné sú ženské v svej kráse márnivé.
Lež kto sa im klania k tomu sú zmierlivé.“/4
Napriek svojmu vyhláseniu:
„Bo muž, ktorý svojho života zásady
sťa oblek premieňa ako vietor duje
časných výhod ktorý pre hmotné ohľady
vyšším záujmom ducha sa spreneveruje,
vieru, pravdu, lásku sťa tovar predáva
dnes vyznavačom zajtra zradným sa stáva
renegátom kvôli zisku alebo ženy –
taký v mojich očiach nemá žiadnej ceny;
preto ja nechcem byť nikdy ženou jeho“/5
sa v závere vzdáva svojich predstáv o ideálnom manželovi a napriek tomu, že Ľudovít sa od svojho počiatočného presvedčenia odklonil až príliš, aj keď k lepšiemu, dáva mu svoju ruku.
Ľudovít Kostrovický – uhorský barón slovenského pôvodu.
Štúdiá v Budapešti z neho urobili veľkého maďaróna, ktorý svoj slovenský pôvod zavrhuje a všetko nemaďarské spolu s ním. „Pišta: S nikým v celom dome sa nechce zhovárať
ani po nemecky, ani po slovensky,
taký z neho zostal magyar sakramentský!“/6
Navráva si, že práve to z neho robí vlastenca, že tým vyjadruje lásku k Uhorsku. „Grófkino“ uvítanie je práve úder na túto jeho stránku, a vyvoláva v ňom pochybnosti.

Svojmu presvedčeniu sa celkom spreneverí keď chce v záhrade zvádzať prestrojenú grófku, o ktorej pôvode však nemá ani potuchy. Hneď sa ale ukáže v plnom svetle, keď ho prichytia Rohon s Milušou radšej odhalí svoj pôvod a za každú cenu sa odmieta oženiť s obyčajnou dievkou, akokoľvek sa mu páči.
„Ale mne sedliacke dievča za ženu ponúkať to deprekujem“/7
Konvencie a domnelá hodnota jeho spoločenského postavenia sú pre neho dôležitejšie ako city.

Postava mladého baróna však prechádza počas hry najväčším vývinom spomedzi všetkých ostatných charakterov. Kým napríklad Miluša sa od svojich počiatočných ideálov a vlastností vzdiali len minimálne, Ľudovít je v závere ochotný si zobrať aj obyčajné neurodzené dievča, aj keď až potom, keď sa dozvie, že je rechtorova dcéra. A aj keď ani spočiatku nebol myšlienke vynútenej svadby celkom naklonený, teraz sa z neho stáva iracionálny sentimentálny romantik. „Lež viacej si prajem, aby sa hodilo
radšej srdce k srdcu, nežli statky k statku.
Ja len v pravej láske rozkoš žitia sladkú
nachádzam!/8“

Dokonca sa vzdáva aj svojich maďarónskych názorov a prebúdza sa uňho láska k ľudu, aj za cenu rozhnevania si vlastného otca. „Ach, apko, či sme my azda dáki iní
tvorovia na zemi nežli ten dobrý ľud?
Či ho večne máme len zberbou nazývať
a v nemúdrej pýche nad ním sa nadýmať,
pretože nám prajný viac nadelil osud?
Či nie je on náš ľud pracovitý, tichý?
Ó, bár by sme sa už raz tej sprostej pýchy
sprostili a toho záhubného bludu,
že my nepatríme k slovenskému ľudu,
trebárs z jeho krvavých mozoľov žijeme.-
A to vlastenectvom ešte menujeme,
Keď ho opúšťame v biede, v ktorej stone!
Veru je apko môj už čas zvrchovaný
aby sa už k nemu raz tí jeho páni
naklonili!“/9

Capková – komorná grófky Hrabovskej. „Stará relikvia prevrátenej výchovy a nerozumných predsudkov našej civilizácie“/10 takto sa o nej vyjadrila grófka a nebola ďaleko od pravdy. Jej komorná je totiž, napriek tomu, že jej otec bol panským hajdúchom a ona je Slovenka, odrodilec ako bič. Nerada vidí a počuje ako sa grófka s Milušou rozprávajú po slovensky.
„Nuž či ich čujete, pán rechtor, ako len vždy po slovensky spolu tárajú sťa dáke obecné dievky! Povedzte im aby sa radšej po francúzsky zhovárali!/11
Ona sama svoju rodnú reč považuje za reč ktorou rozpráva len „tá gemajne bagáž ľudu sprostého“/12. Sama sa tým pádom pasuje za „gebildete lajt“/13 – vzdelaného človeka, čo je však na míle vzdialené realite.

Keď sa na zámku grófky Hrabovskej majú konať obžinky, Capková sa vyjadruje:
„Je nu, tej gemajnej bagáži surové škreky tance a žranice, ktoré pri tých obžinkoch stvárajú, trpieť sa môžu vo dvore panského hajdúcha ale nie pred civilizovaným panstvom.“/14
Vo svojej pýche, nadutosti a pokrytectve nemá úctu ani k tradíciám, spevom a tancom ľudu, z ktorého pochádza. Neznáša Milušu a tak vymýšľa intrigy, ktoré by jej pomohli zbaviť sa jej. „… ha jak sa zarazí
ten starý pán barón, keď ten list prečíta.
Iste auf der Stelle semká sa vyberie
Napísať Laufzettel tej rechtorskej dcére.
Ha, to bude radosť, pomsta znamenitá“/15
Na postave Capkovej je badateľné Palárikovo smerovanie k realizmu. Capková je zrkadlom mnohých skutočných odrodilcov, Palárikových súčasníkov.

Ján Rohon – stoličný inžinier, spolužiak mladého baróna. Je protipólom Ľudovíta, akousi Milušou dvojice barón – inžinier. Je vlastencom a národoľubcom tak ako Miluša, preto je mu ťažké hrať úlohu maďaróna a privítanie, ktoré im domnelá grófka pripraví ho zaujme. Milušino srdce si získava najmä pre svoje vlastenecké názory.
„Bo ja sám uznávam, že je veľa takých
pseudovlastencov pyšných, predpojatých –
lež ja k nim nepatrím – ba vyznať sa vám musím,
že si ja zo srdca odrodilstvo hnusím.“/16
Snaží sa Ľudovítovi otvoriť oči, preto ho necháva v mylnom presvedčení, že dvorí sedliackej dievke, polovážne ho skúša, kam je až ochotný zájsť kvôli žene svojho srdca. Či uňho zvíťazia predsudky alebo láska.

barón Kostrovický – otec Ľudovíta Kostrovického. Do deja priamo zasahuje až v samotnom závere, ale je to práve on, kto sa z pozície grófkinho tútora snaží postarať sa o synovu nevestu. V jeho výbere hrá ale hlavnú úlohu majetok a postavenie, nedáva šancu Ľudovítovi aby si vybral sám. Hoci nie je až taký maďarón, ako spočiatku jeho syn, je pyšný na svoj pôvod a spoločenské postavenie a svoju averziu k ľudu dáva niekoľkokrát najavo.
„… veď sa ti vysmeje celý svet,
že syn uhorského magnáša takú smeť
z tej slovenskej zberby mohol zamilovať“/17
Práve kvôli tejto barónovej povýšeneckosti vzniká konflikt medzi ním a jeho synom Ľudovítom.

Orieška – dedinský učiteľ, Milušin otec. Ako vzdelaný človek sa snažil zabezpečiť vzdelanie aj svojej dcére. „Pri svojom chatrnom učiteľskom plate neľutoval som žiadnych obetí, aby som svojmu jedinkému dieťaťu, keď nič inšie aspoň dobrú výchovu obstaral“/18
Je horlivý vlastenec a národovec …
„Nie sme my preto vlastizradcovia,
ani na skazu otčine,
že si reč, ktorou naši otcovia
radi vraveli ľúbime“/19
… a svoje názory sa úspešne snažil vštepiť aj Miluši.
„Ó ja som jej predovšetkým lásku k národu svojmu slovenskému do srdca vštepoval.“/20
Spoločenské rozdelenie sa za roky svojho života naučil akceptovať.

Keď Miluša začne kritizovať konanie grófkinho tútora zahriakne ju
„Preboha, dievka moja, čo to robíš? Pováž, ako závisíme od starého pána baróna a čo všetko sme mu podlžní. Keby sa teraz dozvedel, že ty vystupuješ proti jeho zámerom“/21
Obáva sa barónových reakcií, prišiel totiž na zámok žiadať o grófkinu a jeho pomoc a takýto Milušin prístup by mohol jeho nádeje úplne zmariť. Pišta – husár, sluha Kostrovických. Ako jediný pozná pravdu o výmenách už od začiatku. Nikomu ju však neprezradí a tak necháva situácií voľný priebeh.

obžinkový sprievod - prichádza na zámok sláviť koniec žatvy. Zastupuje silne idealizovaný slovenský ľud. Vystupuje ako celok, jeho postavy sú individualizované veľmi málo. Hlavný dôraz je kladený na celkový dojem z jeho vystupovania. Problémy a konflikty

Zmierenie
Ako titul hry napovedá, nakoniec dôjde k zmiereniu. A tých sa v Dobrodružstve pri obžinkoch nachádza niekoľko.
V dejovej línií je to zmierenie Ľudovíta Kostrovického s otcom, s ktorým sa rozkmotrili potom ako Ľudovít vyhlásil, že si zoberie obyčajnú sedliacku dievku. Zároveň jeho zmierenie s Rohonom, ktorý si ho pohneval, keď žiadal o ruku tú istú ženu ako on. Aspoň to si vtedy Ľudovít myslel. Pomeria sa aj grófka s Milušou, u ktorých sú dôvody podobné. Zdrojom týchto konfliktov je dvojitá výmena.
V ideovej rovine je to Ľudovítove zmierenie sa so svojim pôvodom a samotným ľudom, teda zmierenie šľachty s obyčajným ľudom. Veď je to práve on kto v treťom dejstve, potom ako sa dozvedá, že Miluša je vzdelanou dcérou rechtora Oriešku kričí „Zmierenie, zmierenie“/22. Od tejto chvíle si je ochotný zobrať si aj neurodzené slovenské dievča, z veľkého maďaróna, akým bol na začiatku, sa stáva národovec. Túto premenu si možno vysvetliť mnohými spôsobmi. U Ľudovíta zvíťazil cit lásky, ale v tom aby sa mu mohol naplno oddať mu bránia konvencie a predsudky spoločenskej vrstvy, z ktorej pochádza a tak mu nezostáva nič iné ako ich porušiť čo ho v konečnom dôsledku prinúti začať si viac všímať ľud a jeho zvyky. Alebo naňho zapôsobili Milušine výčitky, síce adresované Rohonovi, ale trafená hus predsa len zagága. V rovnakej miere to asi spôsobili obidve okolnosti. Palárikov cieľ je jasný. Podobné postavy sa vyskytujú v každej z jeho hier. Žil v dobe keď podobní odrodilci a maďaróni neboli len komickou postavou z knihy, ale krutou a častou každodennou realitou. Vo svojich hrách zachycoval život slovenskej buržoázie a šľachty veľmi verne, ale keby ho bol tento obraz ponechal úplne verným, jeho komédie by boli skôr divadelnou verziou smutného dokumentárneho filmu.

A tak sa radšej snažil ľudí motivovať a presvedčiť ich, možno i sám seba, že niečo také je možné. Ukázať, že nie všetci ľudia z buržoázie a šľachty sú zlí, a ak aj áno je možné že sa zmenia. Že slovenský ľud si svojimi kvalitami dokáže na svoju stranu získať aj takých presvedčených maďarónov. Zároveň postavy Milušinho typu, predstavujúce slovenskú inteligenciu, ktorá si v ničom nezadá s tou Maďarskou, a je predsa len ľudu bližšia a funguje teda ako akási spojka medzi ľudom a vyššími vrstvami, v ľuďoch vzbudzujú nádej, že nemusia zostať navždy len tou „gemeine bagážou“. Navyše im dodávajú odhodlanie a idú ako príkladom tým, ktorí sa s touto úlohou odmietajú zmieriť. Pomáhajú zmazať z ich hláv to známe stredoveké „Modli sa a pracuj“, ktorým páni držali svojich poddaných na uzde a pripravujú ich na občiansku úlohu, ku ktorej sa dostali roku 1848.
No nemenej dôležitá je aj reakcia druhej strany, teda šľachty a buržoázie. Tým zase Palárikove hry nastavovali zrkadlo, poukazovali na ich chyby a zbytočnú povýšeneckosť, no dávali im aj motiváciu k zmene, pripomínali kvality ľudu a národa.

Zmierenie bolo aj Palárikovou filozofiou v otázke riešenia národnostnej otázky Slovákov v Uhorsku. Stotožňoval sa s myšlienkami Novej školy slovenskej; veril, že Slováci, Maďari a všetky ostatné národy Uhorska spolu môžu žiť v jednom štáte úplne pokojne, za predpokladu že sa im na to vytvoria primerané podmienky. V Dobrodružstve pri obžinkoch je nositeľom týchto myšlienok rechtor Orieška, ktorý vo svojich monológoch dúfa v to:

„...aby si Slováci a Maďari sväté práva spoločnej
krajiny Uhorska spojenými silami bránili, národnosti
svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety -
bez ktorej blaho vlasti ani myslieť sa nedá - jeden
druhému úprimne dopriali a aby žiadnej nenávisti,
žiadneho sváru medzi nimi nebolo..."/23

Ideu zmierenia proklamuje v závere aj zbor žencov a žničiek vetou
„Sláva všetkým Slovákom i Maďarom statočným“
Národnosť teda nie je hlavným Palárikovým meradlom ľudských kvalít, nevidí hlavné zlo v Maďaroch ako takých. Tak ako medzi Slovákmi aj medzi nimi sa nájdu ľudia dobrí i zlí a predsudky a zaujatosť sú úplne zbytočné.
Odrodilectvo
Šľachta a buržoázia za Palárikových čias pokladali svoju rodnú reč – slovenčinu – podobne ako stará Capková za reč ktorou sa rozpráva len „tá gemeine bagáž/24“. Za jazyk skutočných vzdelancov a ľudí „na úrovni“ bola pokladaná Maďarčina, Nemčina, Francúzština.

Šľachta, v snahe odlíšiť sa od obyčajného ľudu, dokázať svoju výlučnosť a výnimočnosť, často prijímala tieto reči za svoje a slovenčinu zatracovala. No neboli to len príslušníci urodzených rodov, kto sa odnárodňoval. Buržoázia, sledujúc rovnaké ciele ako šľachta, niekedy však len v úsilí podobať sa aristokratom, tiež prestávala hovoriť materinskou rečou.
V Zmierení postavil Palárik proti sebe protiklady Miluše a Ľudovíta Kostrovického spolu s komornou Capkovou. Práve prostredníctvom Capkovej kritizuje odrodilcov, ich pokrytectvo a nezmyselnú snahu byť niečím iným, bezdôvodné vyvyšovanie sa. Ľudovít si postupom času svoje činy uvedomí a v závere prechádza premenou, Capková zostáva negatívnym charakterom a terčom kritiky až do samého konca. Vlastenectvo
V Zmierení Palárik sú proti sebe postavené dva varianty vlastenectva. Prvý predstavujú takzvaní pseudovlastenci, ktorí horia láskou k vlasti ako štátu, čiže Uhorsku, ale zabúdajú na svoju domovinu a národ. Takým je napríklad Ľudovít. Pridŕžajú sa tézy, že „Každý kto sa v Uhrách narodí a uhorský chlieb je, je Uhor.“/25 Čo je pravda ale aj tak toto vysvetlenie stojí na hlinených nohách. Vyvracia ho hneď Miluša: “Istotne, ale nie každý je Maďar“/26. Je to opäť stopa po filozofii zmierenia. Palárik verí, že Slováci a ostatné nemaďarské národy Uhorska môžu byť dostatoční patrioti aj voči Uhorsku. Ale „Kto nie je priateľ ľudu, ten nie je vlastenec“/27. Je teda podľa neho nutné najprv si vypestovať lásku k národu a jeho kultúre, a až potom sa oháňať veľkolepými rečami o vlastenectve. Ako príklad ukazuje Milušu a jej otca, ktorí sú si vedomí svojho pôvodu a sú naň aj patrične hrdí. Nebúria sa ale proti Uhorsku ako takému, ale len skostnatelým konvenciám a presvedčeniam a veria v pozitívnu zmenu.

Ľudové tradície ako dôležitý prvok národného obrodenia
Kodifikácia spisovnej slovenčiny v roku 1843 bola významným míľnikom v našej národnej histórii a zároveň významným úspechom národného obrodenia, jazyk je však len jedným z prvkov, ktoré spájajú ľudí jedného národa. Nemenej dôležitá je úloha ľudových tradícií a kultúry. Tie odlišujú jednotlivé národy sveta a vytvárajú pocit spolupatričnosti medzi príslušníkmi jedného. Piesne a kroje či iné ľudové výtvory zároveň nepoznajú jazykovú bariéru a stávajú sa tak dôležitým prvkom šírenia národnej osvety v zahraničí, budovania si postavenia v rámci okolitých národov.
Tejto významnej úlohy ľudovej kultúry a tradícií si bol vedomý aj Palárik a patrične ju vo svojich dielach vyzdvihoval. Napríklad v Drotárovi sú to ľudové piesne, ktoré vytvárajú Peštianskym Slovákom atmosféru domoviny.

V Zmierení je význam národných tradícií a kultúry ešte väčší. Dej sa odohráva počas obžinkových slávností, vďaka ktorým vznikne celá dvojitá zámena, tvoria však preň len pozadie. Sú to však práve ľudové tradície, kroje a piesne, ktoré sú Milušiným prostriedkom zbližovania grófky s ľudom. Grófka je nimi nadšená a zároveň začína byť hrdá na svoj pôvod. Podobne ako Miluša na grófku sa snaží zapôsobiť aj autor na obecenstvo ľudovými piesňami spievanými obžinkovým sprievodom. Prostredníctvom vyzdvihovania umeleckých a kultúrnych kvalít národa sa snaží vytvárať v divákovi pocit vlastenectva a národnej hrdosti.

Štýl
Hra sa začína v bežnej hovorovej reči tých čias, no ako sa dej rozvíja, postupne prechádza do rýmovaného verša nadnášajúceho dialóg do štylizovaných polôh. Veľmi časté je používanie maďarských alebo nemeckých výrazov, čo je však, vzhľadom na charakter postáv Capkovej a Ľudovíta Kostrovického, pochopiteľné. Použité sú aj citácie ľudových piesní spievaných obžikovým sprievodom. Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch je dielom na pomedzí romantizmu a realizmu. Hlavným znakom slovenského romantizmu sú myšlienky národného obrodenia prítomné počas celého deja. Je ním aj silná idealizácia slovenského ľudu, ktorý je v hre zastúpený obžinkovým sprievodom a nie je uňho badateľná žiadna negatívna vlastnosť. Prechod k realizmu je cítiť najmä z postavy Capkovej, ktorá je realistickým zobrazením odrodilcov. Viditeľný je však aj na vykreslení počiatočného maďarónstva Ľudovíta Kostrovického.

Kompozícia
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch je klasickou drámou s dodržaním jednoty miesta, času a deja. Celá zápletka sa počas troch dejstiev odohráva v jeden deň na zámku grófky Hrabovskej. Aj vnútorné členením korešponduje s klasickou kompozíciou drámy.

1. expozícia – na zámok prichádza správa o barónovej návšteve, oba páry sa dohodnú na výmene
2. kolízia – Miluša s Rohonom odhalia inkognito
3. kríza – Ľudovít je prichytený v záhrade
4. peripetia – Ľudovít vyhlasuje, že je ochotný si zobrať „Milušu”
5. katastrofa – všetky skutočnosti sú uvedené na pravú mieru nastáva zmierenie

Vlastný názor
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch na mňa spočiatku pôsobilo ťažkopádnym dojmom. Orieškovo mentorovanie hneď v úvode veštilo, že sa aj celá hra bude niesť v podobnom duchu poučovania a dej nebude dostatočne výrazný. Postupom času som sa však predsudkov zbavil a potvrdil sa presný opak toho, čo som očakával na začiatku.

Národnobuditeľské myšlienky sú síce nosným motívom hry, ale sú vhodne zakomponované do jej deja a v konečnom dôsledku len dotvárajú obraz šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Dej samotný je nenáročný, ak vynechám občasné ťažkosti s identifikáciou postáv, pútavý a v niektorých momentoch aj zábavný.
Veselohra je však reakciou na spoločenskú situáciu svojej súčasnosti, a tak, napriek existencii podobných problémov aj v dnešných dňoch, predsa len stráca na aktuálnosti. Na rozdiel od napríklad antických drám, ktoré si kládli za cieľ poukazovať na kladné a záporné vlastnosti samotného človeka, ktorý sa mení veľmi pomaly, a preto si diela antických umelcov zachovávajú smutnú aktuálnosť až do dnešnej doby.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Palárik Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch