V ďalšej farnosti našli chorého farára, ktorého prišiel ratovať jednoduchý felčiar. Svoje medicínske „umenie“ a svoj lekársky zákrok popisoval takým komickým spôsobom, že pacient vybuchol od smiechu. Vte-dy mu praskol skrytý vred a uľavilo sa mu. Bol teda mimovoľne vyliečený. René a jeho spo-ločníci sa krátko nato stanú svedkami krutého zaobchádzania zemanov so svojimi sedliackymi poddanými prostredníctvom drábov. Jedného nešťastníka neľútostne bičovali a palicovali iba preto, že zabil pánskeho zajaca vo svojej kapuste. Rozhorčený René chcel už-už zakročiť, ale sprievodca mu vysvetlil, že žiaden súd by nevzal na vedomie žalobu proti takému pandúrovi. V inej, čisto evanjelickej obci im hostinský odoprie prístrešie, lebo podľa oblečenia spozná, že sú medzi nimi dvaja katolícki kňazi. Navštívili teda faru, v ktorej sídli sám evanjelický biskup. Po večeri sa naši traja cestovatelia pustili s jeho synom, ináč kaplánom do učenej dišputy o teologicky neopodstatnenej požiadavke celibátu t. j. zákazu ženiť sa pre katolícke duchoven-stvo. Potom ich cesta viedla cez takú dedinu, kde hostinec patril málo sympatickému židov-skému krčmárovi. René a jeho spoločníci na vlastné oči videli, ako nemilosrdne tento človek vymáhal úroky z peňazí, ktoré svojim zákazníkom požičiaval nie zo súcitu, ale z vypočítavosti. Nedokončený román má vo svojom umelom závere ešte epizódu o starom lakomom farárovi a jeho dopletenom kaplánovi. Hostiteľ chcel všetkých troch pocestných vypoklonkovať, ale oni sa mu jednoducho nedali. Zhrnutie: Autorove návody ako reformovať spoločenské i cirkevné poriadky boli síce sympa-tické, odvážne a pokrokové, ale neuskutočniteľné. Opisovanie napínavých príbehov v prvom dieli mu často spomaľujú rôzne odbočky a opisy odborného rázu: napr. o staroegyptských starožitnostiach, ktoré v okolí Káhiry spoznával sám René alebo o spôsobe života „riečnych koní“ - hrochov a krokodílov. V tomto románe teda ešte doznieva jedna črta typická pre star-šiu literatúru - žánrový synkretizmus. Odborná literatúra sa tu prelína s krásnou. Bajza prejavil svoje umelecké sklony napr. pri opise tváre a iných pôvabov Hadixy. Kým prvý diel románu je skôr príbehom o hľadaní osobného a rodinného šťastia, druhý zväzok ponúka rozprávanie občianskom hľadaní svojho konkrétneho miesta v spoločenskom systéme. Humanistický a národnobrodenecký odkaz Bajzovho románu je aktuálny aj pre našich súčasníkov.