Zamĺkli ste zrazu.
Či teraz sú len bozky vaše slová?"

KAPITOLA TRETIA - LETNÁ NOC NA VODE
Opäť priamym vstupom do deja, bez opisov, úvodov a pod. pokračuje romanca ďalej. Momentálne sa dej odohráva opäť na neznámom mieste, veslujúc v loďke. Žena sa snaží pochopiť zmýšľanie básnikov. "Povedzte, majú také, jak vy, zvyky
básnici všetci? Veď vy večne vari
nedbali by ste sedieť pri pohári
a opájať sa vínom erotiky!"
Tu básnik už priamo priznáva lásku k neznámej.
Nechcem sa lepším zdať, len jak som v skutku,
lež nijaký čin nebude mi ťažký,
aby ste boli šťastná z mojej lásky
a oči vaše nepoznali smútku. Žena tomu nechce veriť, že básnik ako milovník mnohých žien môže milovať len ju jedinú. Priznáva svoje sympatie k básnikovi, opätuje mu jeho city. "Ja i v tejto chvíli,
hoc vidím, ako vaše oko sála,
viem, že len mne sa láska naša stala
jediným zmyslom"
Básnik ďalej vyznáva svoje city, chce s ňou ostať naveky, žena pomaly v jeho objatí.
Spi sladká. Holubice tvojej hrudi
symbolizujú nesmrteľnú túžbu.
Pohansky krásnu svoju modloslužbu
nad nimi slúžim. Pokorný a hrdý.

KAPITOLA ŠTVRTÁ - PADAJÚCE LISTY
Básnik obdivuje prírodu.
Padajú listy.
Neznáma sa stáva chladnou, on nechápe čo sa deje.
Kam hľadíte? Ste taká zamyslená.
Len nemo ku mne pritískate ramä.
Že jeseň je, my smutnými byť máme?
Kráska sa priznáva.
"Dnes som s vami
už posledný raz. Áno...Už sa musí
rozlúčiť zrak môj s oka vášho jasom.
Ach, odpusťte mi náhlu bolesť túto.
Pozrite, také ťažké slová sú to,
že vysloviť ich dlho nemohla som"

Čo riekli ste? Tie slová sotva vnímam
či prišli z vašich úst? Či z hĺbky lesa?
Vy, drahá, že dnes so mnou lúčite sa?
A azda navždy? Ach, aká to zima
z tej hory zrazu do tváre mi dýchla...
Ona nevie ako to ospravedlniť. Priznáva sa k inému mužovi, ktorý ju čaká dole v meste a s ktorým sa chystá odísť. Stále však miluje len jeho, jej srdce patrí len jemu. S tým aj odchádza.
"Najkrajšie sny sa málokedy splnia
a my, keď najkrajšie sa milujeme,
tiež iba sníme."

"Nebuďte smutný.