Beriem vašu hlavu
do svojich rúk a lásku našu žhavú
bozkami poslednými posväcujem."
On smúti, no vie, že ju nemá právo zdržovať, sám sa obviňuje z toho, čo sa deje.
Som iba básnik, človek nepraktický,
poraziť sŕdc, čo šťastie loví vždycky,
ale sám záruk, šťastia sotva dáva.

"Vy pre inakší ste sa narodili.
Vás nesmie sputnať náruč jednej ženy,
nech z vašich rtov vždy nové iskry sršia.
Viem, veľa lásky, ale viacej ešte
voľnosti potrebuje vaše srdce,
by bolo hrdé vždy a na boj súce."
Rozlúčenie.
Posledné slovo, láska moja: Zbohom!

KAPITOLA PIATA - PO DESIATICH ROKOCH
Básnik sa opäť sám v zime prechádza po parku a...
Chvíľa krátka,
a v sluch mi hlas sa vrezal, taký zvláštny...
Je prelud postava, čo kol sa mihla?
Zrak, citlivý jak kompasová ihla,
obraciam za ňou. Teraz stojím šťastný,
jej, dávnej svojej láske, zoči - voči.
Dojatý, neverí vlasným očiam, chce krásku zas raz pobozkať...ona sa zdráha, dívajú sa ľudia. Ale nezabudla...má všetky jeho básne, stále o ňom sní...
Stále miluje len ju, aj keď mal mnoho iných žien, miluje len ju...aj keď píše iné, miluje len ju.
"Takéto zvláštne ste vy teda plemä,
vy básnici. Ten trúchli, ten zas plesá
a všetci svorne pretvarujete sa."

Áno, my často mystifikujeme.
Život náš iný je než verše naše.
Bo čo je skutočné, je každodenné
a pre inšpiráciu menej cenné.

A ďalej? Problém je i ďalej prostý:
kto osteň v srdci nosí, vzýva kvety
a s kým zas oslík žitia kluše mierne,
ten sa chce pribiť na kríž za osudy
ďalekých mu a ľahostajných ľudí.
Z jeho slov neznáma cíti jeho nešťastie...jeho samotu...jeho trápenie. Čo on ale popiera so slovami, že poézia mu všetko vynahradí.
Na otázku, či je šťastný v láske jej len pripomenie jej dávne slová, že básnik sa nemá držať jedného náručia jedinej ženy.
Keď nájdem lásku, hneď i tŕpnem pred ňou,
že jedného dňa stane sa snáď všednou
a bude bolesť väčšia ako prvá.

"A preds´ sú samá láska vaše knižky."

Áno. Bo preto, že ňou neoplývam...
Ona nevie pochopiť, že tak nešťastný o bolesti nepíše.
Ach, bolesti je toľko na tom svete
a toľko kníh sa iba o nej tvorí,
že ja už nechcem ešte nové slzy
prilievať v oceán ten nekonečný.

Oj, v živote je toľká krása skrytá,
že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú
pred húfmi ľudí verne zápasiacich.
Opäť rozpráva o láske ako pred rokmi. Opäť podľahúva kráse neznámej.. Ona priznáva sa, že žije len v zlatej klietke, že nevydala sa z lásky, teraz je nešťastná a stretnutie s ním je dodalo zas silu dýchať. Treba sa lúčiť...
Tak skončil som. A tieň sa rozostrel mi
pred očami, ba - vlhký - sadol na ne.
A ona odišla.