Kamkoľvek sa pozriete, všade klokocú ostré farby a tuhé vône, dovnútra zrejú osudné náruživosti a náruživé osudy. Ešte aj ľudský sen sa desí noci. Nikto však nehynie náhodou. Vo Švantnerovej dráme vládne osudné antické predurčenie. Na jeho panteistickej scéne obklopuje človeka bizarný chór: zvieratá, živly, stromy a vrchy. Všetko naňho volá, všetko mu odpovedá, všetko mu spieva, hučí a zvučí ako žriedlo, v ktorom divo zápasia démoni dobra a zla.
Lež perla sa nenájde každý deň.
Básnik sa musí sto, tisíc ráz ponoriť do ožiarených hlbín povestí, rozprávok a mýtov. Musí sa veľa ráz ponoriť až ku dnu, kým ho oslní šťastný záblesk, iskrivý ako hôľny sneh.
Perla sa rodí Z bolesti, z trýzne úlomku, zadretého v živom mäse.
Vo Švantnerových novelách zavše cítim ako to bolí.
Nepamätám sa kedy som prvý raz čítal .Malku ale bolo to dakedy v študentských časoch. Pamätám sa však, ako som ju cítil a vnímal, viac cítil ako vnímal. Bolo to v povojnovom období, dychtivom po básňach, po svetle, i po ľudskom dobrom ráne. Myslím, že vtedy sme skoro všetci načúvali básnikom, nemohli sme sa nasýtiť dobrých a múdrych kníh. Boli to neopakovateľné roky nových zjavení a novej humanity. Malku som vtedy vnímal ako krehký ľúbostný príbeh, baladu o mne i o nás, báseň o láske, umocnenú vlastnými opojeniami a snami.
Neskoršie, keď som prežíval skutočné balady a drámy, v časoch zrenia i zákonitého triezvenia, čítal som Malku ako básnivú prózu. Objavil som v nej mýtus túžby a jej naplnenia. Bolo to vtedy, keď som kdesi v sebe samom, na konci ilúzii a opojení, hľadal svetlo a našiel Malku. Jej bielu tváričku v prítmí neskutočnej koliby. To však už nebol príbeh, ale východisko Z dilemy. Ponuka znova začať.
Znova som si prečítal Malku a znova ma prekvapila jej tvár a svetlo v jej očiach. Malka nezostarla, je stále čistá, mladá a krásna ako na prahu mojej mladosti. Ešte rezonuje, ešte zvučí a skrytá struna vo mne jej odpovedá. Priznám sa, čosi vo mne aj zhranelo, aj stíchlo, aj otupelo, ale to nie je únava ani rezignácia. Je to skôr nostalgia klenotníka, ku ktorému sa nečakane vrátila staro dávna perla.
Malka prežila svoj hanblivý príbeh a dozrela na podobenstvo, na symbol pravej túžby a čistoty. Prečítali sme ju a poučení vekom a múdrosťou závidíme tým, čo prídu a budú ju čítať po nás. A nielen čítať, ale aj ľúbiť, čakať, a hľadať. Lebo Malka oživuje naše nedôverčivé a unavené srdce a zbystruje otupené zmysly.
Taká je Malka.
Švantner prenikavo cítil život. Aj tam, kde ho iní ani len netušili.