Robustnou imagináciou oživuje skaly a hory, vody a stromy, vdychuje do nich život ako demiurg-stvoriteľ. Ako pravý tvorca zjavuje neviditeľné a ohlasuje nepočuteľné. Preňho niet mŕtvych vecí, kulís a rekvizít, všetko hrá svoju drámu v dvoch dejstvách života a smrti. Zovšadiaľ sa ozývajú vzrušené hlasy starých balád a mýtov. Ani on, ani jeho svet nepozná pokoj. Ešte aj v slnečnom tichu vysoko na holiach počujeme biť vášnivé srdce jeho hrdinu - štvanca. Zakaždým ho prenasleduje a štve láska alebo nenávisť. Inej možnosti niet. Nič medzi tým a nič okrem toho. Priepasť medzi dvoma skaliskami. Muž a žena. Puklina v monolite. Osudový priestor ľudskej drámy.
Vo Švantnerových poviedkach všetko vrie, plynie, šumí, klokoce, letí, cvála, uniká i mizne. Nič nemožno zvrátiť, zastaviť, uchopiť a mať. (Vraví: „. . . každá chvíľa, ktorú práve prežívame, je pre nás stratená.“) Básnik akoby poznal iba dva pevné body - narodenie a smrť. Všetko, čo je medzi tým, je turnaj živlov, zápas o česť, lásku a sen. Každá jeho novela k nám volá ako zvon, rozkolísaný na dvoch trámoch života a smrti. Práve v tejto optike je básnik zjavný, svojský a neopakovateľný. A tak sa stáva jedným Z tých, o ktorých môžeme povedať, že neboli iba povolaný, ale aj vyvolení.
Zavše sme o ňom hovorievali, že je neskutočný, mystický, „anjelský“. Znova som si prečítal jeho Malku a myslím si, že sme sa mýlili.
Naozaj nie je „anjelský“. Jediný anjel, ktorého som v ňom našiel, bol čierny anjel smrti. Bojoval s nim celú noc až do svitania a svoj boj vyhral.
Malka je jeho korunný svedok.
Perly nestarnú, iba menia svoj jas a ligot. Po istom čase ich pokryje patina, pripomínajúca staré striebro. Vtedy pripomínajú májový sneh na holiach a jarné obláčiky putujúce po nekonečnom nebi. Tam niekde medzi nebom a zemou, medzi poéziou a smrťou, medzi rozčesnutou jedľou a šuchorivým machom v prítmí koliby leží Malka a biele nôžky má prikryté kožúškom.
Odchádza so všetkými, čo prešli, a čaká na všetkých, čo pôjdu.

Andrej Chudoba.