Či sa naozaj bojovalo pre dobrú vec alebo len z rozmaru generálov.

Zo života nemeckého antifašistického emigranta čerpá román Arc de triomphe (Výťazný oblúk) vydaný roku 1946, ktorý sa stal bestsellerom.

Heroický román z prostredia koncentračného tábora Der Funke Leben (Iskra života) z roku 1957 je inšpirovaný väzením a smrťou jeho sestry.

Z obdobia druhej svetovej vojny čerpá román Zeit zu leben, Zeit zu sterben (Čas žitia a čas umierania), ktorý je Remarqueovým príspevkom k otázke viny a tragédie nemeckého národa. Záver je ideovo problematický.
Má veľa spoločného, ale aj odlišného s románom Na západe nič nové. Oba zachytávajú vojaka na fronte, doma na dovolenke a po návrate na front. Ale v tomto diele sa dejiny posunuli, tentokrát dobývalo svet hitlerovské Nemecko v mene nacistických ideí a Remarque vypovedá o ich ničivej zrúdnosti. Súkromná generačná pomsta študenta Mittelstaedta z autorovho prvého úspešného diela sa tu premenila na brutálnu pomstu fašistu Alfonsa Bindinga, ktorá je dokladom demoralizujúcej moci nacizmu. Aj hlavní hrdinovia oboch diel sa líšia. Paul Bäumer z bojísk prvej svetovej vojny je predstaviteľ svojej generácie, solidárne spätý s kamarátmi elementárnou životnou silou i chlapčenskou nevinnosťou. Vojak z druhej svetovej vojny Ernest Graeber je, obdobne ako ostatné postavy tohto románu, sám. Ako nemecký vojak prešiel Francúzskom, prežil vojnu v Afrike a ocitol sa na východnom fronte, kde Nemci po počiatočných úspechoch nezadržateľne ustupujú. Doma, v zbytkoch bombardovaného mesta, uprostred beznádeje a fanatizmu, nadobúda spolu s Alžbetou schopnosť žiť nový život, ale náhle musí opäť odísť na vojnu. Ironicky založený román Der schwarze Obelisk (Čierny obelisk) z roku 1956, načrtáva s využitím komických prvkov obdobie inflácie v Nemecku a patrí k najlepším Remarqueovým dielam.

Román Drei Kameraden (Traja Kamráti) 1938, ktorého témou je život „stratenej generácie“ po prvej svetovej vojne, skepsa, život, ktorý sa rovná boju so zúfalstvom. Do popredia sú vyzdvihnuté základné ľudské hodnoty, ako je priateľstvo a láska, tie sú však v kontraste s vojnou. Ďalej napísal: Die Traumbude (Domov snov) –1920 , Stazion am Horizont (Stanica na obzore) –1938, Libe deine Nächsten (Miluj bližného svojho) –1941, Der Himmel kennst keine Günstlige (Nebo nepozná vyvolených) –1961, Die Nacht von Liasbon (Noc v Lisabone) –1962, Schatten im Paradies (Tiene vraji) –1971, Die Frau mit goldenen Augen (Žena so zlatými očami) –1918 a divadelnú hru Die letzte Station (Posledná stanica) –1956.


2. Obsah analyzovaného diela:

Dej knihy sa začína deväť kilometrov za frontom. „Ležíme deväť kilometrov za frontom1“ Skupina, ku ktorej patrí aj Paul Bäumer, dostane poriadnu dávku jedla a fajčiva, lebo to, čo bolo prichystané pre 150 ľudí ostalo už len 80tim (zvyšok totiž padol pri náhlom útoku nepriateľa).