E.M.Remarque: Na západe nič nové

1. Životopis, Prehľad tvorby:

Nemecký spisovateľ, vlastným menom Erich Paul Kramer. Narodil sa 22. júna 1898 v Osnabrücku (Nemecko) v rodine knihviazača a zomrel 25.9.1970 v Locarne. Vyštudoval univerzitu v Münsteri. V roku 1916 odišiel bojovať ako dobrovoľník, ale roku 1918 bol ranený. Spočiatku sa chcel stať hudobníkom neskôr maliarom, ale skutočnosť bola úplne iná. Vystriedal mnoho povolaní. Bol obchodným cestujúcim, agentom s náhrobkami, učiteľom, organistom, reklamným pracovníkom, účtovníkom atď. Od roku roku 1923 bol jeden rok redaktorom v Hannoveri. Počas svojho života veľa cestoval po Taliansku, Švajčiarsku, Balkáne a Turecku. V 1931. sa presťahoval do Ascony vo Švajčiarsku. O dva roky neskôr mu v Nemecku fašisti spálili knihy a v roku 1938 zbavili občianstva. V 1939. odcestoval do New Yorku, kde získal americké štátne občianstvo, neskôr sa však vrátil do Švajčiarska. E.M.Remarque patrí k najobľúbenejším autorom 20. storočia, možno preto, že jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingvayom alebo nórskym spisovateľom Knutom Hamsunom (ktorý však sympatizoval s fašistickým hnutím v Nórsku). Remarqueové dielo sa vyznačuje humanitou, ale hlavne je výrazne protifašistické, protinacionalistické a spoločensko kritické, bohužiaľ je však jeho význam často podceňovaný.
Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom postihnutý vojnou alebo sú to mladí ľudia, ktorí si nemôžu nájsť miesto v spoločnosti. Keďže sám autor bojoval vo vojne a bol ňou poznačený často sa s postavami stotožňuje, majú autobiografické črty (napr. Paul Bäumer). Využitím podrobnej charakteristiky postáv, prvkov expresionizmu, naturalistických popisov scén na fronte a napríklad aj hrubých slov v niektorých situáciách dodáva celému dielu osobitné kúzlo.


Tvorba:

Jeho vrcholným dielom je sugestívne napísaný román Im Westens nichts Neues (Na západe nič nové), ktoré vyšlo už v roku 1928 v časopise, knižne až o rok neskôr. Na základe vlastných skúseností opisuje vojnové hrôzy očami mladého vojaka a zbavuje čitateľa akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách. Kniha mala veľký úspech a šokovala hlavne svojim reportážnym a dezilúzijnym štýlom, miestne až detailným pohľadom na svetovú katastrofu.

Mýtus frontového kamarátstva prenesený do civilného života je obsahom menej úspešného románu Der Weg zurück (Cesta späť) z roku 1931, ktorý je voľným pokračovaním Na západe nič nové.

Rozpráva príbeh skupinky vojakov, pochádzajúcich z jedného mesta, ktorí sa po skončení prvej svetovej vojny vracajú späť do svojich domovov. Sú plní optimizmu a dúfajú, že všetko bude tak, ako si predstavujú. Cestou z bojísk stretávajú amerických vojakov a vidia, že vojne bola dopredu rozhodnutá, pretože Američania majú dokonalé vybavenie, dostatok jedla atď. kým oni nemajú čo jesť a šaty sa na nich doslova rozpadávajú. Poslednými obeťami vojny sú vojaci tešiaci sa domov tak, že pri snahe nastúpiť do preplneného vlaku z neho cestou spadnú alebo ich niečo zrazí a zabije. Všetci vojaci sa tak tešia domov, že ani neregistrujú nepohodlie vlaku.
Keď konečne dojdú domov, pripadá im celá vojna zbytočná pri pomyslení na všetky príjemne chvíle, čo doma prežili. Bola táto vojna naozaj nutná? Zabíjať toľkých ľudí, prísť o veľa priateľov, vidieť množstvo ranených, to všetko nemuselo byť, keby sa len ľudia snažili dohodnúť. Doma ich čaká veľké prekvapenie. Zistia, že sa to tam počas vojny veľmi zmenilo. Nemôžu si hocikde zobrať čo chcú ako to robili počas bojov. Tiež sa nedokážu chovať ako ostatní, pretože vojna ich veľmi silne poznamenala a nemôžu na ňu ani na krátku chvíľu zabudnúť. Nezáleží na tom, či niekto niekoho v afekte zabije, či sa niekto zblázni a spácha samovraždu, všetky tieto činy sú dozvuky vojny, kruté a zbytočné.
V povojnovom Nemecku sa rozmáha šmelinárstvo a rôzne „čierne“ obchody. Vo vojne si boli všetci vojaci rovní, vďaka tomu si tak perfektne rozumeli a domnievali sa, že ich priateľstvo je skalopevné. Po nej sa začína dbať na sociálne postavenie, čo vedie k nenávisti, nepriateľstvu a častým sporom. Najkrutejšie je sklamanie tých vojakov, ktorí sa celú cestu tešia domov, ale po návrate zistia, že ich manželky opustili s niekým iným. Normálnym sa stáva hlad, ktorý snáď nepociťujú len bohatí a vidiecki ľudia. Aj preto prichádza veľa ľudí z miest na vidiek doslova žobrať o trochu jedla, čo je samozrejme nelegálne a tak sa stáva, že jedlo, ktoré vezú svojej rodine im zabavia žandári. Preto sa veľa vojakov uchyľuje na dediny, kde zastávajú rôzne práce, závislé predovšetkým na ich vzdelaní. Poslednou ranou je samovražda bývalých priateľov z vojny, ktorí neunesú tlak doby. Celá kniha je vlastne zamyslením nad vojnou a dobou po nej nasledujúcou.

Či sa naozaj bojovalo pre dobrú vec alebo len z rozmaru generálov.

Zo života nemeckého antifašistického emigranta čerpá román Arc de triomphe (Výťazný oblúk) vydaný roku 1946, ktorý sa stal bestsellerom.

Heroický román z prostredia koncentračného tábora Der Funke Leben (Iskra života) z roku 1957 je inšpirovaný väzením a smrťou jeho sestry.

Z obdobia druhej svetovej vojny čerpá román Zeit zu leben, Zeit zu sterben (Čas žitia a čas umierania), ktorý je Remarqueovým príspevkom k otázke viny a tragédie nemeckého národa. Záver je ideovo problematický.
Má veľa spoločného, ale aj odlišného s románom Na západe nič nové. Oba zachytávajú vojaka na fronte, doma na dovolenke a po návrate na front. Ale v tomto diele sa dejiny posunuli, tentokrát dobývalo svet hitlerovské Nemecko v mene nacistických ideí a Remarque vypovedá o ich ničivej zrúdnosti. Súkromná generačná pomsta študenta Mittelstaedta z autorovho prvého úspešného diela sa tu premenila na brutálnu pomstu fašistu Alfonsa Bindinga, ktorá je dokladom demoralizujúcej moci nacizmu. Aj hlavní hrdinovia oboch diel sa líšia. Paul Bäumer z bojísk prvej svetovej vojny je predstaviteľ svojej generácie, solidárne spätý s kamarátmi elementárnou životnou silou i chlapčenskou nevinnosťou. Vojak z druhej svetovej vojny Ernest Graeber je, obdobne ako ostatné postavy tohto románu, sám. Ako nemecký vojak prešiel Francúzskom, prežil vojnu v Afrike a ocitol sa na východnom fronte, kde Nemci po počiatočných úspechoch nezadržateľne ustupujú. Doma, v zbytkoch bombardovaného mesta, uprostred beznádeje a fanatizmu, nadobúda spolu s Alžbetou schopnosť žiť nový život, ale náhle musí opäť odísť na vojnu. Ironicky založený román Der schwarze Obelisk (Čierny obelisk) z roku 1956, načrtáva s využitím komických prvkov obdobie inflácie v Nemecku a patrí k najlepším Remarqueovým dielam.

Román Drei Kameraden (Traja Kamráti) 1938, ktorého témou je život „stratenej generácie“ po prvej svetovej vojne, skepsa, život, ktorý sa rovná boju so zúfalstvom. Do popredia sú vyzdvihnuté základné ľudské hodnoty, ako je priateľstvo a láska, tie sú však v kontraste s vojnou. Ďalej napísal: Die Traumbude (Domov snov) –1920 , Stazion am Horizont (Stanica na obzore) –1938, Libe deine Nächsten (Miluj bližného svojho) –1941, Der Himmel kennst keine Günstlige (Nebo nepozná vyvolených) –1961, Die Nacht von Liasbon (Noc v Lisabone) –1962, Schatten im Paradies (Tiene vraji) –1971, Die Frau mit goldenen Augen (Žena so zlatými očami) –1918 a divadelnú hru Die letzte Station (Posledná stanica) –1956.


2. Obsah analyzovaného diela:

Dej knihy sa začína deväť kilometrov za frontom. „Ležíme deväť kilometrov za frontom1“ Skupina, ku ktorej patrí aj Paul Bäumer, dostane poriadnu dávku jedla a fajčiva, lebo to, čo bolo prichystané pre 150 ľudí ostalo už len 80tim (zvyšok totiž padol pri náhlom útoku nepriateľa).

„Dokonca aj na večeru si mohol každý vyfasovať plnú šálku.2“ Spomienkami sa dozvedáme, ako sa Paul a jeho spolužiaci dostali na vojnu – ich triedny profesor Kantorek toľko chválil službu vlasti, že sa všetci prihlásili. Nikto nechcel byť zbabelcom. “Kantorek nám na hodinách telocviku tak dlho rečnil, až sa naša trida jedného dňa vybrala pod jeho vedením na okresné veliteľstvo a prihlásila sa na front.3“ Paul s kamarátmi idú navštíviť Kemmericha, ktorý leží s amputovanou nohou v poľnom lazarete. Všetci vedia, že zomrie, ale utešujú ho, že čoskoro pôjde domov za rodinou. „Teraz sa dostaneš domov.5“ Kemmerich zomrie a Müller zdedí jeho čižmy. K skupine sa pripoja ďalší muži, poväčšine mladíci. „Sčasti sú to starší, ale poslali nám aj dvadsaťpäť nováčikov z poľných doplňovacích telies.6“ Spomienkami sa dozvedáme o šikanských praktikách desiatnika Himmelstossa, ktorý velil ich oddielu počas výcviku. „Pokladali ho za najväčšieho psiska na kasárenskom dvore, a bol na to pyšný.7“ Chlapci sa dohodnú, počkajú si na desiatnika a zbijú ho. „V okamihu tu bol aj Haie Westhus. S rozmachom nás odsotil, len aby bol prvý. S pôžitkom zaujal vhodnú polohu, zdvihol rameno ako semafor a rukou sťa uhliarska lopata uštedril bielemu vrecu úder, čo by mohol zabiť aj vola.8“ Kompánia sa presúva na opevňovacie práce. „Musíme dopredu na opevňovacie práce.“ O chvíľu sa už ocitajú priamo na fronte, v paľbe. „Tomíci už strieľajú9.“ Zranení nie sú len ľudia, ale aj zvieratá. Je počuť strašný rev dokaličených koni. „Ešte som nikdy nepočul kričať kone, je to neuveriteľné.10“ Pri útoku bolo zabitých veľa nováčikov. O deň neskôr zabíjajú vši, rozoberajú, čo by robili, keby bol mier. „Zabíjať vši po jednej je ťažké, keď ich má človek stovky.11“ Väčšinou nevedia, lebo nemajú zamestnanie. Tjaden sa poháda s Himmelstossom, ktorého prevelili na front. „Chceš vedieť, čo si? Si sviňa!“ „Čo chceš, ty hovnivál, ty špinavé rašelinárske čertisko?12“ Za to si vyslúži trojdňové stredné väzenie – chliev. „Potom sa pustí do Tjadena, ktorý dostane poriadnú kázeň a tri dni strednej basy.13“ Rozmnožili sa potkany, vojaci ich zabíjajú lopatkami alebo revolvermi. „V poslednom čase sa veľmi rozmnožili potkany.14“ Opäť sa ocitajú v zákopoch s mnohými nováčikmi. Paul uvidí v jednom úkryte Himmelstossa ako simuluje mŕtveho. „Himmelstossa už nevidím. Rýchlo skočím nazad do úkrytu a nájdem ho, ako leží s malým škrabnutím a simuluje raneného.15“ Vyhnal ho von, ale Himmelstoss sa prestal brániť, až keď stretli nadriadeného. Je po útokoch. Chlapci sa vyberú okúpať. Uvidia tri Francúzky. „Vtom kráčajú po brehu tri ženy.16“ Dohodnú sa, že večer k nim prídu a donesú jedlo. “Horlivo prikyvujeme, že chlieb prinesieme.

Aj iné dobroty,17“ Na druhý deň sa Paul dozvie, že dostal dovolenku. „Volajú ma do kancelárie. Veliteľ kompánie mi dáva dovolenkový lístok a cestovný príkaz a želá mi šťastnú cestu.18“ Doma ho privíta chorá matka a sestra. „„Leží?“ spytujem sa sestry. „Je chorá,“ odpovie.19“ Už si s nimi nerozumie, pretože oni nechápu jeho pocity, neboli na fronte. Zájde ešte za spolužiakom Mittelstaedtom. Ten velí družstvu, kam patrí aj ich bývalý triedny profesor Kantorek. „Mittelstaedt mi oznamuje novinku, čo ma ihneď zelektrizuje. Povie mi, že Kantorek narukoval jako domobranec.20“ Mstí sa mu za to, že ho nechal prepadnúť. „Domobranec Kantorek, toto sú vyčistené gombíky? Tuším sa to nikdy nenaučíte. Je to veru nedostatočná, Kantorek, nedostatočná.21“ Paul odchádza do barakov. Má stráž a vidí ruských zajatcov ako žobrú. Súcití s nimi. „Takmer všetci Rusi už dávno predali všetko, čo mali. Na sebe majú už iba úbohé handry, a tak sa pokúšajú vymieňať rezbičky a iné predmety,22“ Po nejakom čase sa znovu dostáva ku kamarátom. Ide na prieskum, ale nemôže sa dostať späť pretože náhly nepriateľský útok mu odreže cestu. „Som tu sám a takmer bezmocný v tme23“ Zúfalo si hľadá úkryt v kráteri, ten sa však stane útočiskom pre francúzskeho vojaka(Gérarda Duvala). „akési telo ťažko a s pleskotom padá ku mne do kráteru24“ Paul ho v pudovej sebaobrane smrteľne zraní. „ani sa nerozhodujem – šialene bodám a cítim, ako sa telo mykne25“ Ostáva s ním, kým umiera, čo ho strašne trápi. Pokiaľ nepríde Gérardov koniec, Paul sa mu snaží zmierniť utrpenie. „Potom mu porozopínam blúzu, aby som ho obviazal, ak sa dá.26“ V noci sa stretne s Katom, takže je zachránený. Chlapci strážia opustenú dedinu s množstvom proviantu. „Ôsmi strážime vysťahovanú dedinu,“ „Máme dávať pozor najmä na proviantúru,27“ Pohoda však netrvá dlho, začne ostreľovanie a Kropp aj Paul sú zranení. Odvezú ich do katolíckej nemocnice, kde Albertovi amputujú nohu. „Ležíme v katolíckej nemocnici,28“ Keď sa po dovolenke vráti Paul na front, Detering dezertuje, Müller zomrie (svetlica ho trafila do žalúdka). „V nasledujúce ráno je však preč.29“ „Müller je mŕtvy.29“ Vývoj udalostí je už len horší. Kat pri ďalšom útoku v lete 1918 dostane ranu do nohy, Paul mu pomáha, ale na črepinu v jeho hlave ho upozornia až sanitári. Kat umiera. „Všetko je ako zvyčajne. Iba Stanislaus Katczinsky zomrel.30“ Hovorí sa o prímerí, Paul dostáva dovolenku, pretože sa pri jednom z bojov nadýchal plynu. „Nalogal som sa trocha plynu, a tak som dostal štrnásť dní voľno.31“ Umiera v októbri 1918.

„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...32“

3. Štruktúra analyzovaného diela:

3.1. Ideovo-tematický plán

3.1.1. Časopriestor:

Rok 1915 až október 1918 na západnom fronte prvej svetovej vojny. Cez reflexie sa ocitáme v Paulovom domove a vojenskom výcvikovom tábore.

3.1.2. Téma:

a) Realistické zobrazenie hrôz prvej svetovej a ich dopad na mladú generáciu vojakov. Skaza ich životov, nádejí do budúcnosti a ideálov.

b) Obraz degenerácie človeka na zviera pod neustálym vplyvom pudu sebazáchovy.

c) Satirické vyjadrenie následkov moci, ktorá sa dostane do rúk jedincom cítiacim sa menejcennými.

d) Priateľstvo medzi vojakmi.

3.1.3. Motívy:

Dynamické: Pokiaľ ide o dramatickosť scén, tak je nevyhnutnou súčasťou mnohých scén, ale samotný výrazný posun deja, jeho zmena (vplyv propagandy a vlasteneckého nadšenia (→ prihlásenie sa do vojska), výcvik, prvé boje na fronte (→ zmena charakteru postáv) odchody na front, Paulova dovolenka, smrť priateľov ...) sú často vyjadrené jednou prípadne dvoma oznamovacími vetami začínajucími slovesom na začiatku väčšieho odseku kapitoly:

„Musíme dopredu na opevnovacie práce34“
„Povráva sa o novej ofenzíve. Ideme na front35“
„Volajú ma do kancelárie. Veliteľ kompánie mi dáva dovolenkový lístok a cestovný príkaz a želá mi šťastnú cestu.36“

Statické: opisy prírody, úvahy, spomienky, Paulove snivé predstavy

Opisné: opisy barakov, okolia, renených, frontu

Predstavy: „Svetelné padáčiky stúpajú– a mne sa vyjaví pred očami letný večer, stojím v ambite dómu a pozerám sa na vysoké ružové kry, čo kvitnú uprostred malej rúžovej záhrady.“
Spomienky: „Za naším mestom, medzi lúkami, dvíhal sa pozdĺž potoka rad starých topoľov. Bolo ich zďaleka vidieť, a hoci stáli iba z jednej strany, hovorili sme im topoľová alej. Obľúbili sme si ich ešte ako deti, nevysvetliteľne nás priťahovali, trávievali sme pred nimi celé dni a načúvali sme ich tichému šumeniu...37“
Úvahové: Prečo je vojna? Aký je jej zmysel? Prečo sa to neskončí?
„A keby nám vrátili túto krajinu našej mladosti, nevedeli by sme už, čo s ňou. Jemné tajomné sily, ktoré pulzovali z nej do nás, zmizli...38“

Statické sú však aj bojové scény. Samé osebe majú nepopierateľný dejový náboj, no v prípade, že ich berieme ako uzavretý komplex v rámci celej knihy a všetkých udalostí, nemajú tieto scény silu zvrátiť významným spôsobom celkový dej.

(S výnimkou smrti niektorých postáv- to ale nastáva až v závere diela a výsledok vojny i vyvrcholenie deja to neovplyvnilo.) Táto neschopnosť bojov ovplyvniť dejové udalosti ešte viac podčiarkuje ich nezmyselnosť a tým zdôrazňuje hlavnú myšlienku románu: neopodstatnenosť celého vojnového konfliktu. 3.1.4. Rozprávač:

Dielo je písané formou rozprávania Paula Bäumera v 1. osobe jednotného čísla. Ten vystupuje ako vševediaci rozprávač. Jedinou výnimkou je úplný záver románu, kedy je v 3. osobe j. č. Prostredníctvom rozprávača oznámené:
„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...39“

3.1.5. Postavy:

Hlavné: Paul Bäumer

Paul Bäumer: 20-ročný študent nemeckého gymnázia. Pod vplyvom profesora Kantorka sa so svojimi spolužiakmi prihlási na vojnu. Spočiatku je citlivý, vyľakaný, plachý (ako každý nováčik, ktorý je neskúsený na fronte). Neskôr sa úplne mení jeho charakter: → nový rebríček hodnôt, je ľahostajný k veciam, ktoré kedysi patrili k jeho životu. Priateľstvo je u neho na prvom mieste, pre priateľa by dokázal aj zomrieť.
„Stali sme sa tvrdšími a nedôverčivými, neľútostnými, pomstivými, surovými a to bolo dobre, lebo práve tieto vlastnosti nám chýbali.“
„Nezrútili sme sa, pomohlo nám našich dvadsať rokov, hoci veľa iného nám to sťažovalo. Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, úžitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamrátstvo!“
Neskôr sa stal skúseným vojakom, ktorého len tak niečo nerozhádže, no v skutočnosti je veľmi citlivý, zraniteľný a všetko, čo zažíva sa mu hlboko vrýva do pamäti. Pred vojnou písal básne, túžil byť vydavateľom. Stráca ideály, svoje sny, potom, čo videl, si už nevie predstaviť normálny život.
„Nie sme už mládež. Nechcem už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.40“
Bojí sa osamelosti, túži po živote, po mieri. Psychologické zázemie nachádza na fronte pri kamarátoch, nie pri rodine. Zomiera ako posledný zo svojej triedy krátko pred skončením vojny. Vedľajšie: Stanislaus Katczinsky, Albert Kropp, Müller, Tjaden, Leer, Haie Westhus, Himmelstoss, Kantorek, Detering, Franz Kemmerich, Gérard Duval

Stanislaus Katczinsky: „Katczinsky je nenahraditeľný, má šiesty zmysel.41“
Paulov vzor, najlepší priateľ, druhý otec. Vždy sa dá na neho spoľahnúť.

Keďže je veľmi skúsený vojak, ktorý už bojoval aj na východnom fronte, tak to bol práve on kto Paula zasvätil do frontového života. „To je Kat. Ak by sa dalo v nejakej krajine iba raz do roka v určitú hodinu dalo zohnať niečo na zjedenie, tak by sa práve v tú hodinu dalo zohnať niečo na zjedenie, tak by si práve v tú hodinu, akoby hnaný vnuknutím, nasadil čiapku a šiel by tam ani podľa kompasu a našiel to.42“
Povolaním obuvník, ale vyzná sa v každom remesle.
Keď zahynie, Paul sa s jeho smrťou vyrovnáva veľmi ťažko, pretože bol jeho psychickou oporou.

Albert Kropp: Paulov spolužiak a dobrý priateľ.
„Kropp, naopak je mysliteľ. Navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou ako pri byčích zápasoch. Pritom by sa v aréne museli pustiť do seba ministri a generáli bojujúcich krajín v plavkách a vyzbrojení drevenými obuškami. Kto by vyšiel z toho boja živý, toho krajina by zvíťazila. Bolo by to jednoduchšie a lepšie ako tu, kde sa vzájomne ničia ľudia, čo za nič nemôžu.43“
Amputujú mu nohu, preto chce spáchať samovraždu- nedokáže sa s tým vyrovnať, je tichý, vážny, skoro vôbec nerozpráva (zmenil sa). Domov sa dostáva ako mrzák, Paulovi sa s ním lúči veľmi ťažko.

Müller: Paulov spolužiak.
„.. stále vláči so sebou učebnice a sníva o vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky.44“
Pri návšteve priateľa Kemmericha v lazarete (Kemmerichovi amputovali nohu) objaví jeho krásne letecké čižmy a nesmierne po nich túži. ← Racionálny prístup, však každému je jasné že Kemmerich už ich nebude potrebovať. Napokon ich po jeho smrti zdedí. Müller umiera, keď ho trafí svetlica do žalúdka. Teraz dedí čižmy Paul.

Leer: Tiež paulov spolužiak.
„Leer, s dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov45“
Bol prvý z Paulovej triedy čo mal pomer. Črepina mu roztrhne bok, následkom čoho zomiera.

Tjaden: „Chudý zámočník v našich rokoch, najväčší žráč v kompánii. K jedlu si sadá štíhly a vstáva tučný ako nacicaná plštica.46“
V noci sa pomočuje, kvôli psychickým problémom z vojny. Na vlastnej koži zažíva šikanu veliteľa Himmelstossa. Nenechá sa ponižovať a ako rebel na Himmelstossa slovne zaútočí, za čo si vyslúži 3 dni väzenia. Má svojský zmysel pre humor. Často sa schválne robí, že nič nechápe, aby sa na ňom mohli ostatní zabávať.

Ak Paul zomrie má po ňom zdediť Kemmerichové čižmy.


Haie Westhus: „tiež devätnásť ročný, kopáč rašeliny, ktorý môže pohodlne vziať do ruky komisár a spýtať sa: uhádnite čo držím v hrsti?47“
Má nevestu, chce jej poslať prstene z granátov namiesto podväzkov, všetci sa na tom ohromne zabávajú.
Paul s ním prežil najkrajší deň vo svojom vojenskom živote- spoločne zmlátili nenávideného veľiteľa Himmelstossa: „V okamihu tu bol aj Haie Westhus. S rozmachom nás odsotil, len aby bol prvý. S pôžitkom zaujal vhodnú polohu, zdvihol rameno ako semafor a rukou sťa uhliarska lopata uštedril bielemu brecu úder, čo by mohol zabiť aj vola.48“ „Bol to nádherný obraz, Himmelstoss na zemi s hlavou na haieho kolenách, ktorý sa nad ním skláňal s diabolsky sa škeriacou tvárou a od radosti otvorenými ústami...49“
Zomrel medzi prvými z Paulových priateľov.

Detering: „sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu50“
Nedokáže sa zmieriť s tým, že vo vojne trpia zvieratá. Je typom skôr tichého, vážneho človeka. Dezertuje, chytia ho a viac o ňom nepočuť.

Kantorek (zosmiešnený výraz pre označenie kantora): Paulov triedny profesor.
Pod jeho vplyvom sa chlapci prihlásia na vojnu.
„Kantorek nám na hodinách telocviku tak dlho rečnil, až sa naša trieda do jedného vybrala pod jeho vedením na okresné veliteľstvo a prihlásila sa na front. Ešte dnes ho vidím, ako na nás iskril cez okuliare a dojato sa sa spýtal: Idete predsa aj vy, priatelia?51“
Keď Paul ide navštíviť priateľa Mittelstaedta do kasárni, stretne tam Kantorka, ktrorý narukoval ako domobranec. Mittelstaedt je jeho nadriadený, čo mu dáva jasne pocítiť: „Mittelsteadt sa zastavuje pred ním: „Domobranec Kantorek, toto sú vyčistené gombíky? Tuším sa to nikdy nenaučíte. Je to veru nedostatočná, Kantorek, nedostatočná.“ V duchu sa rozplývam od spokojnosti. Rovnakým tónom karhal v škole Kantorek Mittelstaedta:, Je to veru nedostatočná, Mittelstaedt, nedostatočná.52“
Na postave Kantorka a aj ďalej opísanej postave Himmelstossa autor v menšom merítku opisuje, aké má moc zhubné následky, resp. môže sa vypomstiť.

Himmelstoss: Všetkými nenávidený veliteľ zberného tábora pre nováčikov.
„Malý, zavalitý chlapík s ryšavými vykrútenými fúzmi, v civile poštár, čo na vojne odslúžil dvanásť rokov.53“
Mal povesť najväčšieho psiska na kasárenskom dvore, na čo je pyšný. Tyranizuje a preháňa nováčikov. Ostatní ho z duše nenávidia: „Kropp zašiel dokonca tak ďaleko, že si zaumienil dať sa po vojne k poštárom a neskôr, až bude Himmelstoss opäť roznášať poštu, stať sa jeho predstaveným. Hýril predstavami, ako ho bude preháneť.54“
Paul ho raz prichytil ako v zákope simuluje mŕtveho, pretože dostal záchvat strachu. Paul ho však donútil pokračovať v boji.

Keď sa vrátili zo zákopu, Himmelstoss prichádza s návrhom na zmierenie a pozíva ich do kantíny.

Franz Kemmerich: Paulov spolužiak, ranený medzi prvými- amputovali mu nohu, kvôli čomu trpí neznesiteľnými bolesťami. Patril medzi „slabších vojakov“, nebol robustne stavaný. Uvedomí si, že čoskoro zomrie- Müllerovi pošle svoje čižmy. Má veľký strach zo smrti, pretože túži po živote- tento strach ho donúti plakať. Jeho matka ho na front púšťala s nevôľou a so smrťou sa nedokáže vyrovnať, dáva ju za vinu Paulovi. 3.1.6. Konflikt:

1. V prvom rade dáva autor do konfliktu dva spôsoby života - život obyčajných ľudí a život vojakov.
Život obyčajných ľudí:
- myslia len na svoju prácu,
- nevedia si predstaviť, čo vojaci prežívajú na fronte, niektorí ich dokonca odsudzujú za spôsob akým bojujú a radia ako to robiť lepšie, aj keď nikdy boj neokúsili,
- plánujú si budúcnosť,
- majú svoje sny, ideály.

Život vojakov:
- úplne iný hodnotový rebríček,
- prežívajú tie najväčšie hrôzy, následkom čoho sa mnohí zbláznia,
- nevedia si predstaviť svoj život po vojne (po tom všetkom, čo zažili),
- každú nasledujúcu minútu môžu zomrieť,
- strácajú svoje sny, ideály, jediné, po čom túžia je, nech sa to konečne skončí.

2. Ďalším výrazným konfliktom je rozpor medzi nemeckými vojakmi a nepriateľskými. Tento rozpor však nie je vyvolaný nimi, ale je to ich rozkaz. Pritom sú v tom istom postavení: sú mladí, doma majú rodiny, svoje matky, túžia po živote, majú strach zo smrti, nechcú zomrieť. → Za nič nemôžu, ale predsa sú to tí, ktorí všetko strácajú (sú obeťami).

3. Tretím by sa dal nazvať aj konflikt medzi životom a smrťou. Každý vojak sa snaží pred ňou ujsť, ale všetci vidia, že je to jediné k čomu ich vojna dovedie. Taktiež román rozpráva príbehy zo života vojakov na fronte, ale väčšinu stihne rovnaký osud.
Život je to čo milujú, smrť to čoho sa najviac boja.

4. Do morálnych konfliktov medzi postavami môžeme zaradiť oprávnenú nenávisť Tjadena voči Himmelstossovi, ktorý ho ponižuje. 5. Približne to isté prebieha medzi Kroppom a Himmelstossom. Albert sa zastáva Tajdena a vynadá Himmelstossovi: „Nabudúce, keď pôjdete s nami, mužstvo, skôr než zomrie, nastúpi pred vami, postaví sa do pozoru a rázne vám zahlási: Dovoľte nám odísť! Dovoľte nám skapať! Na takých ako vy sme tu akurát čakali.54“

6.

Nemenej dôležitým je vnútorný konflikt Paula pri príchode domov počas dovolenky.

Jeho pocity:
- šťastný: uvidí svoju rodinu, je opäť doma,
- skľúčený: bojí sa opätovného lúčenia,
- má strach z toho, ako to bude vyzerať po návrate na front,
- má obavy či ešte stretne svojich priateľov.

Vojna ho zmenila, už ho nezaujíma to, čo predtým (literatúra, básne). Nedokáže sa s tým vyrovnať, bojuje sám so sebou.
Po návrate s dovolenky bojuje so svojím strachom, bojí sa, že ho každú chvíľu roztrhá granát, už nie je ľahostajný a neľútostivý ako predtým.
Keď prvýkrát zabije človeka tvárou v tvár obhajuje svoje konanie, ale zároveň sa obviňuje.

Obhajoba: Keby ho nezabil, zomrie on sám: „dnes ty, zajtra ja55“
Odsudzovanie vlastného konania: Výčitky svedomia: muž mal ženu a dieťa. Paul im chce posielať peniaze. Je psychicky na dne a Francúzovú mŕtvolu prosí o odpustenie: „Každý jeho výdych mi zasahuje srdce. Tieto hodiny patria umierajúcemu, má neviditeľný nôž, ktorým ma bodá: čas a moje myšlienky.56“

3.1.7. Ideový rozbor, posolstvo:

Dielo čitateľovi prináša a predstavuje mnohé autorove názory a postoje na to čierne obdobie ľudskej histórie, akým prvá svetová vojna bezpochyby bola. Hlavným nosným pilierom románu je idea odsúdenia vojny, jej absurdity a neľudskosti, no tiež kritika spoločnosti, ktorá nepriamo donútila mladých a neskúsených ľudí pripojiť sa „dobrovoľne“ k vojnovému besneniu. Zároveň však ukazuje opodstatnenosť a potrebu kamarátstva, nakoľko to bol jediný cit, čo vojakom zabránil vstúpiť do brán šialenstva a absolútnej zverskosti. Remarque by rád ešte túto myšlienku vzájomnej spolupatričnosti ľudí ešte prehĺbil a ukázal jej zmysel i v širšom rámci: Všetci sme ľudské bytosti bezohľadu na národnosť a priateľstvo je významné naväzovať aj na medzinárodnej úrovni.
„Nezrútili sme sa, prispôsobili sme sa, pomohlo nám našich dvadsať rokov, hoci veľa iného nám to sťažovalo. Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamrátstvo!57“

Významové zafarbenie diela: Román veľmi ostro pôsobí na zmysly, obrazotvornosť a
city čitateľa prostredníctvom rozmanitých expresívnych jazykových prostriedkov (viď.
jazykový plán). Remarqueovo dielo tiež pôsobí cynicky, čo je spôsobené cynizmom samých postáv, no v podstate je hlboko humánne a tragické, keď si uvedomíme, že to je skutočne realita, ktorá sa môže ešte i v dnešnej dobe opakovať.


3.2. Kompozičný plán:

3.2.1. Kompozičný postup:

Retrospektívny- Paulove spomienky vo chvíľach odpočinku. Retrospektívne uvádza množstvo epizód z desaťtýždňového výcviku plného šikanovania, z budovania zákopov na západnom fronte i z prvých bojových stretnutí.

3.2.2.

Horizontálne členenie textu (Architektonika):

Román je rozčlenený na 12 kapitol. Každá kapitola je rozdelená na jednotlivé časti→ nemá ucelenú dejovú líniu, akoby by bola členená na epizódy.


3.2.3. Fázy sujetovej organizácie:Tu sa stala chyba pri kopírovaní:
1)Expozícia 2)Kolízia 3)Kríza 4)Peripetia 5)Katastrofa

1. Zoznámenie sa s hlavnou postavou Paulom Bäumerom a jeho priateľmi. Uvedenie dôvodu prečo sa prihlásili na front (nacionalistická propaganda, patriotické nadšenie, profesor Kantorek). Opis výcviku (šikana, tvrdá disciplína, zbytočné požiadavky)ˇ.

2. Boje na fronte, vojnové hrôzy, zmena charakteru postáv. „.. prichádzame do pásma, kde sa začína front, a zmenili sme as na ľudské beštie.58“ „strata mladosti“

3. Paul je prvykrát v postavení človeka čo zažil psychickú traumu.

4. Paul je jediný čo prežil z ich triedy. Prtežíva osamelosť kvôli strate najlepšieho priateľa, svojho vzoru Stanislausa Katczinského.

5. Viera v mier, strata ideálov. Absurdita Paulovej smrti krátko pred koncom vojny.



3.2.4. Vertikálne členenie textu:

Pásmo rozprávača: Drvivou väčšinou sa v diele vyskytuje prejav rozprávača. Všetky opisy prírody, príhody, zážitky z výcviku, komentáre k postavám a úvahy sú písané v rovine rozprávača. Pásmo postáv: Keďže rozprávač je stelesnený v hlavnej postave, dá sa takisto tvrdiť, že väčšina textu je prisúdená postavám, ale čo sa týka ostatných hrdinov, tak ich dialógy alebo monológy zaberajú len minimum priestoru v diele. Najčastejšie sú to vety, ktoré vôbec neovplyvňujú dej napr.: „Kryť sa59“, „Plyn- plyn- plyn! – povedz ďalej!60“, „To stálo za jeden komisár!61“, „Bude bengál,62“, „Vari si chceš vziať tieto čižmy so sebou, Franz?63“, „Ako mám o tom niečo vedieť, dnes som amputoval päť nôh,64“. 3.3. Jazykový plán:

3.3.1.

Príznakové jazykové prostriedky:

Slangové slová: bifľovať, nafasovať, bugriš, rachnúť, bengál, fajčico, kanónová horúčka, Tomíci

Deminutíva: očká, lesík, obláčiky, iskričky, ceduľka, vetvičky, plamienky
→ vyjadrujú kladný citový postoj hovoriaceho.

Pejoratíva: všivavá vojne, ty tekvica, ty umastenec, ty hovnivál, ty špinavé rašelinárske čertisko, mrcina hnusná, ty dobytok, ty lump
→ poukazujú na negatívne vlastnosti
→ vyskytujú sa predovšetkým v hádkach

Onomatopoje: ra-ta-ta, pst-pst, buch
→ napodobňujú zvuky frontu

Vulgarizmy: ksichty, doboha, ožral by som sa, si sviňa, skapať, doparoma, potvory, chľastá, po preslopanej noci
→ vyskytujú sa v reči postáv
→ vyjadrujú rozhorčenie, nesúhlas

Antonymá: je to ešte on a nie je to ešte on,
neveľa na dvadsať rokov- priveľa na dvadsať rokov,
sem- tam,
hore- dolu,
život- smrť,
čo vie o mne- čo viem ja o ňom

Disfemizmy: „Chceš vedieť, čo si? Si sviňa!“
„ Čo chceš, ty hovnivál, ty špinavé rašelinárske čertisko“

Autenticky zobrazená reč vojakov, bez príkras, ich reč je tvrdá ako sú tvrdí aj oni, ak chcú prežiť. Uľavujú si tak aj od stresu a neprimeranej psychickej záťaže- s tým istým cieľom počuť v ich reči „šibeničný“ cinický humor. Dokážu sa vysmivať aj zo smrti človeka, no nie je to len obranná reakcia voči všetkej tej hrôze, čo prežívajú. „Dvoch tak rozfranforcovalo, že Tjaden konštatuje, že by sa dali lyžičkou zoškrabať zo steny zákopu a pochovať v šálkach.65“
3.3.2. Figúry:

Štylistické:

Anafory:

Ach, mama, mama! Pre teba som stále dieťa...
Ach, mama, mama! Prečo ťa neobjímem a prečo nezomrieme?...
Ach, mama, mama! Vstaňme a vráťme sa naspäť cez roky, keď už nebude na nás ležať táto bieda, naspäť iba k tebe a ku mne, mama!
Ach, mama, viem koľko postávania, behania a žobrania ťa stáli tie dvoje spodkov!

Leto 1918 je najkrvavejšie a najťažšie.
Leto 1918. Nikdy sme tak netúžili po tomto biednom živote ako teraz.
Leto 1918. Nikdy sa mlčky neznášalo viac ako v okamihu, keď sme vyrážali na front.
Leto 1918. Vietor nádeje, čo vanie nad spálenými pláňami...

Som hrozne smutný, to nie je možné, že Kat- Kat, môj priaťeľ, Kat s ovisnutými plecami a úzkymi, mäkkými fúzmi, Kat, ktorého poznám lepšie ako niekoho iného, Kat, s ktorým som sa delil o tieto roky- to nie je možné, aby som ho viac nestretol.

Paradox: „Občas s nami zaobchádzajú už ako s ľuďmi“
„Buď rád, ak dostaneš rakvu,“ škerí sa Tjaden, tebe aj tak na tvoju figúru z púšťovej strelnice pridelia iba nejakú celtu66!“
„V najpevnejšom úkryte ma môže rozmliaždiť a na otvorenom poli môžem bez zranenia prežiť dostať desať hodín v bubnovej paľbe.67“
„A vonku máte aspoň dobrú stravu, ako som počul. Vyzeráte dobre, Paul, plný sily. Tu je to prirodzene horšie, je to samozrejme, to najlepšie vždy našim vojakom!67“
„O pár minút spľasne ako prepichnutá pneumatika. Čo na tom, že bol v škole dobrý matematik.68“

→ Paul klame Kemmerichovej matke o jeho smrti (že zomrel bez bolesti):
„Áno ,bol okamžite mŕtvy.69“
„Nech sa nevrátiš, ak to nie je pravda?70“
„Nech sa nevrátim, ak nebol hneď mŕtvy.71“
→ Paul sa už naozaj nevráti.
Tieto paradoxy slúžia na vyjadrenie hlbšej myšlienky, životnej pravdy.

Rečnícke:

Rečnícke otázky:
Prečo si nemôžem položiť hlavu do tvojho lona a plakať?
Prečo ťa neobjímem a prečo nezomrieme?
Mám ti rozprávať, že sme až raz našli tri protivníkove zákopy a v nich nehybných vojakov, akoby ich bola ranila mŕtvica?
Čo očakávajú od nás, keď nebude vojna?
Čo sa má potom ešte stať?
Ani jeden z nás nemá viac ako 20 rokov.

Sme vlastne mladí? Mladosť?
A čo z nás má byť?
Mám si rýchlo streliť do nohy, aby som mohol zostať s ním?
→ vyjadrujú postoj hovoriaceho

Rečnícke zvolania:

Ktohovie, či ešte niekedy budem takto ležať v perinách!
Ach, mama, mama!
Akí sme úbohí!
Nerozumieš a nikdy to nepochopíš!
Nebudeme sa už vedieť vpraviť do života!
Tu sme často sedávali, ako je to už dávno!
→ vyjadrujú citový vzťah postavy

3.3.3. Trópy:

Epitetá:

boj hrôzy, strašidelný vír, bledá kolíska svitania, nežné slová, žiaľ sveta, v striebornej krajine, ostré plamene striel, rozbúrené more, železné krupobitie, smrteľné napätie, sivé umieranie, kruh smrti, muky tvorstva, prasačiej očká, iskričky života, oheň výbuchov
→ autor vyjadruje skryté stránky predmetov a javov

Metafory:
zvnútra sa prediera smrť, už mu hľadí z očí
pod pokožkou už nepulzuje život
šero sfarbuje naše tváre do siva; tma začína besnieť; chvejúci kúsok osamelého bytia; tieň ma objíma ako doma; nad nami sa vznáša náhoda; jemné trsy tráv sa kolíšuč, belásky poletujú sem a tam, vznášajú sa v slabom teplom vetre neskorého leta; sme malé plamienky, ktoré núdzovo ochraňujú slabé steny pred búrkou zničenia a nezmyseľnosti, v ktorej plápolame a občas sa takmer topíme
→ snaha zobraziť neopakovateľnosť, jedinečnosť opisovaného momentu

Personifikácie:
zimomriavky nám behajú po tele; tiene tancujú po stene; nech hovorí izba; hlas blúdi tak osamotene; oči kričia; napätie sa rozteká
→ personifikácie využité na oživenie opisu

Prirovnania:
Chudý ako trieska, vyžratý ako škrečok na zimu, vyskakujú ako fontána, hlas akoby prichádzal zo záhrobia, rastú ako tráva v dobrej pôde, ostrie ako bodák, modročierna ako jed, očervenie ako rak, stratí sa ako kométa, lesknú sa ako perleť, syčia ako ventily na kotloch
→ zdôraznenie pocitov vlastností

3.3.4. Štýl autora:
Autor používa krátke vety a jednoduché súvetia, čo zabezpečuje rýchly spád a dynamiku deja. Často sa v diele vyskytuje kontrast:
tiché myšlienky ← → hlučný front

matka ← → otec
Matka chce, aby bol Paul počas dovolenky v civile, na nič sa ho nepýta, nechce vedieť nič o vojne.
Otec chce aby Paul chodil stále v uniforme, chce vedieť všetky podrobnosti z frontu.

príroda ← → vojna
Kantorek pred 2 rokmi← → Kantorek teraz
Pred 2 rokmi bol sebavedomý, prísny, vyvoláva rešpekt, strach.
Teraz je v smiešnej uniforme, nič neznamenajúci , vyvoláva posmech.

nemeckí vojaci ← → nepriateľskí vojaci
Nemeckí sú hladní, vychudnutí. Majú nedostatok zásob, nekvalitné zbrane, sú v menšine.
Nepriateľskí majú oveľa lepšiu stravu, dostatok zásob, munície, lietadlá, tanky a kvalitné zbrane.
„Na jedno nemecké lietadlo pripadá najmenej päť anglických a amerických.

Na jedného hladného, ustatého nemeckého vojaka v zákopoch pripadá päť silných, čerstvých nepriateľských vojakov, na jeden nemecký komisár pripadá na druhej strane päťdesiat plechovíc mäsových konzerv.72“

Autor kladie dôraz na Paulové myšlienky, jeho vnútro.

Jazyk diela:
V rovine rozprávača: rozprávač Paul: jeho jazyk je príbuzný s jazykom postáv, používa slang, pejoratívaa, ale aj vulgarizmy, nespisovné slová. Na druhej strane vidieť, že je študentom gymnázia (jeho vyjadrovanie sa mení po príchode na front).
V rovine postáv: hovorový jazyk mladých ľudí, „vojenský“ slang, časté vulgarizmy, nadávky, ktoré sú použité kvôli autentickosti v situáciach keď vojaci ventilovali svoju nervozitu a psychcký tlak v boji.


4. Môj názor na vybranú časť štruktúry analyzovaného diela:
Na záver mojej práce som sa rozhodol podrobnejšie rozobrať štýl, ktorý je rozhodujúci pre zobrazenie krutosti vojny v tomto diele. Hovoríme o expresionizme. Už na prvých stranách knihy je zrejmý jeho vplyv: (expresívne slová: pažravosť, slang: fajčivo, drsné vojnové podmienky vyjadrené tým, ako sú vojaci spokojný s prebytkom proviantu, ktorý by bol pre bežného človeka zjavne nedostačujúci, ←str. č. 4- prvá strana textu). Expresionizmus je definovaný ako: Umenie výrazu, ktoré kladie dôraz na umeleckú presvedčivosť, štýl vyjadrujúci drsné, ostré, výjavy i pravdivé neskreslené zobrazenie pocitu, strachu, až naturalistický obraz scén boja. Dramatickosť, napínavosť je zdôraznená krátkymi vetami- to ešte viac zvýrazňuje ostrosť textu. Za prvý znak tohoto literárneho smeru by sa dalo pokladať už prostredie románu- prvá svetová vojna. Nemenej dôležitým je kontrast, ktorý nachádzame od začiatku až po koniec na západe nič nové. Najvýstižnejšie sa asi prejavuje, keď Paul prirovnáva hrozivé výbuchy na fronte ku svietiacim fontánam, ohňostrojom, či hviezdam. „Nad tým všetkým sa vznášajú svetlice, strieborné a červené lopty a pršia dolu ako biele, zelené a červené hviezy.73“ Ďalej môžeme kontrast sledovať pri striedaní opisov krvavých situácií z frontu a retrospektívnych rozprávaní o mladosti alebo príjemných zážitkov s kamarátmi. Drsný jazyk, ktorým dielo oplýva, symbolizuje expresionizmus takisto v plnej miere (viď. Jazykový plán). Neskôr majú vojaci problémy so slušným vyjadrovaním sa. Autor chcel poukázať ako vojna ľudí otupuje, stávajú sa primitívnejšími. Je to iba z mnohých situácii, ktorými Remarque dokazuje, že vojna má spiatočnícky charakter, posúva len dozadu, v žiadnom prípade ich neobohacuje. Dramatickosť, napínavosť je zdôraznená krátkymi vetami, čo ešte zvýrazňuje ostrosť textu. „Plyn- plyn- plyn! – povedz ďalej!74“ Tvrdý, sarkastický humor, ktorý pomáha vojakom udržať sa v psychickej rovnováhe približuje takisto charakter vojny.

„Keď sa vraciame do tyla, hrôzy frontu miznú, zaháňame ich hrubými a štipľavými vtipmi; keď niekto zomrie, povie sa, že je v riti, a tak hovoríme o všetkom, to nás chráni pred zblaznením; kým berieme všetko takto, kladieme odpor. Nezabúdame! Čo sa píše vo vojnových novinách o zlatom humore vojakov, ktorí len čo sa vrátili z bubnovej paľby, hneď organizujú tancovačku, sú drísty. Nerobíme to z humoru, ale máme humor, lebo ináč by sme skapali. A celý ten krám už rovnako dlho nevydrží, humor je mesiac čo mesiac trpkejší.75“
Po zhrnutí všetkých analyzovaných skutočností uvedených v románe som si uvedomil, že tento román je nadčasový. Dôvody vyvodenia tohto záveru: Po prvé, Remarque približuje udalosti zo života vojakov a západného frontu a pomocou prelomového umeleckého smeru expresionizmu pôsobí na čitateľove zmysly a vyvoláva u neho pocity, ktoré prežívajú postavy. Po druhé, tento román dokumentuje dávno zabudnuté udalosti z 1. sv. vojny našej generácii, ktorá sa ledva dozvedá o hrôzach druhej svetovej vojne. Po tretie, presvedčivým spôsobom podáva svedectvo o „generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.76“ Po štvrté, všetko toto zanecháva posolstvo do budúcnosti, pre ľudí, pre nás a ďalšie generácie, aby si uvedomili aké má vojna ďalekosiahle a zničujúce následky nie len na spoločnosť, ale najmä na život jednotlivca. 6. Zoznam použitej literatúry:

Remarque, E., M.: Na západe nič nové. Bratislava, Slovenský spisovateľ 2002
www.referáty.sk (životopis, pre túto prácu mnou upravený a preložený do slovenčiny)
Žilka, T.- Obert, V. – Ivanová, M.: Teória literatúry. Bratislava, Litera 1997

7. Táto časť bola pôvodne venovaná citovanej litertúre. Všade, kde je za slovom číslo, (pôvodne to bol index, ale v autorskom centre ho asi nepodporujú) bola priradená strana. T.j. za slovom máte číslo 15 dole by ste si našli, na ktorej strane sa nachádza citát číslo 15. Lenže tieto strany som tam nahádzal iba od brucha kvoli profesorke, takže tu nie su uvedené. Ďalej chcem upozorniť, že za túto prácu som bol ohodnotený známkou dobrý, tak nikto nečakajte veľký úspech, ak ho použijete v škole. Za niektoré myšlienky použité v referáte ďakujem spolužičkám Norike P. a Ľubke Č..

Wurstol.