Hana Zelinová: Vranie oči

Hana Zelinová
---------------------------
Vranie oči
-----------------

vypracované pre OA - Detva

Román je rozprávaný v prvej osobe Júliou Benickou a jej manželom Krištofom Kollárom. Obe časti sa prelínajú a dopĺňajú. Ako vo všetkých Zelinovej dielach, dej sa odvíja v krátkom časovom úseku a je popretkávaný spomienkami. Júlia je už 40 rokov uväznená v manželstve s bezcitným, tvrdohlavým mužom, bývalým riaditeľom banky. Spoznali sa v Tatra banke, kde Júlia 2 roky pracovala ako kontoaristka. Nikdy ich nespájala láska, vykajú si a majú oddelené spálne. Z troch spoločných nocí, sa im narodili dve deti - Alex a Viola. Vychovávala ich len matka, otec bol stále v banke a detské šantenie ho rozčuľovalo. Aj vnúčatá k nim na prázdniny chodili neradi, lebo sa starého otca báli.
dej: Ráno 18. mája 1994 sa začalo úplne inak ako ostatné. Citát: „Na dnešné ráno nesmiem zabudnúť. Dnešné ráno sa mi prisnila moja mladosť, a to sa, údajne, nestáva často. Mladosť je, podľa mojej mlynárskej starej matky, čosi také ľahké, nepolapiteľné a kratučké ako púpavové semienko unášané vetrom. Taký púpavový páper človek nechytí, čo by ako chcel, čo by mal preň čo akú krásnu klietku. Pobudne chvíľu pred ľudskými očami, a ešte skôr, ako človeku napadne chytiť ho, letí, letí, pánboh vie kam a prečo?
Vzdychla som ťažko a zároveň odovzdane, lebo čo už človek navzdychá za mladosťou, keď ruky, ktoré po nej čo ako túžobne vystieral, už dávno nie sú mladé, ružové, ale s boľavým záderom na palci, posiate neklamnými hnedými fliačikmi staroby?“
Júlia sa zasnívala pri otvorenom okne vdychujúc vôňu orgována a len len, že stihla odniesť mužovi raňajky do postele presne o pol ôsmej. Ako každú stredu šla Júlia na poštu zavolať dcére do Košíc. Túto stredu oproti iným stredám meškala 11 minút. A oproti iným stredám dnes mala jej dcéra meniny. No nemala sviatočnú náladu. Uplakaným hlasom porozprávala matke, že ju opustil muž. Upokojila ju a presvedčila, aby v júli prišla bývať domov. V autoopravovni si dohodla termín na zajtra na pravidelnú kontrolu a zoznámila sa tu s novým susedom-doktorom Oslejom, v ktorom spoznala svoju prvú lásku. No nepriznala sa, kto je.

Citát: „Ale či som mu vari mohla povedať, že to mňa bozkával, že mňa tisol k hrudi ako vzácnu ikonu a ukradnutý kus zlata zároveň? Či som mu mohla či len slovkom povedať, čo sa po vyhorení starého otcovho mlyna s nami porobilo? Že v ňom zhoreli všetky úspory našej rodiny a že sa otec z vojny nevrátil, a že sa moja matka pomiatla na rozume, a že starý otec pri záchrane mlyna prišiel o zrak a dožil svoj, navzdory všetkému hrdý zemiansky život v ústave pre slepcov? Nemohla.“
Rozplakala sa, no plakala len dokým uvidela pri bráne manžela na invalidnom vozíku.
Na obed Júlia pripravila parené buchty s makom, pretože si ich manžel prial, hoci vedel, že mu nerobia dobre a bude mať záhu. Potom šla do hory na hríby, sadla si pod jedľu, ktorú nazvala svojou starou mamou a zdôverila sa jej s dnešnou príhodou v autoservise. Skontrolovala bývalú zajačiu noru, kde (vlani začiatkom jesene) zahrabala manželovu zbraň. Náhodou ju objavila v trezore a ukradla mu ju. Blízko nory našla tri nádherné dubáčiky. Do lesa za ňou prišiel doktor Oslej. Vyhľadal ju, aby ju pooinformoval o návšteve jej manžela, hoci mu sľúbil, že jeho žene nič neprezradí a zavezie ho na vyšetrenie. Ako bývalému doktorovi sa mu prišiel posťažovať s bolesťami po ťažkom obede. Keď už znovu sedela sama pod jedľou prišla búrka. Blesk rozčesol starú jedľu a Júlia sa s ňou naposledy rozlúčila ako sa nemohla rozlúčiť so svojou starou matkou. Domov za ňou prišli Oslejovi vnuci, doniesli pilulky pre pána Kollára a Oslejovo telefóne číslo. Aj im dnes zapojili telefón. Batéria na vozíku sa vybila a bolo treba zviezť muža k bráne po pilulky, no inokedy poslušná žena, len prudko strčila do vozíka. Krištof tento pokus zmárniť ho nekomentoval, odviezol sa späť sám. Júlia sa zavrela do sprchy, a prúdmi vody ako keby zo seba zmývala všetko zlé, čo na nej bolo a vyšla s predsavzatím zmeniť sa. Prvý krát si obliekla šaty od dcéry, ktoré už dlho viseli v skrini. Keď ju pri večeri uvidel muž, prekvapilo ho to. Pristihol ju s pohárikom v ruke. Keď sa spýtal, čo v ňom je, odpovedala, že sušené čučoriedky, pre zlepšenie chuti. Ale nebola to pravda. Boli to "Vranie oči", jedovaté bobule. Ale ani jedna neskončila v polievke. Vysypala ich do drezu a otočila kohútikom. V noci nespala dobre, snívalo sa jej o mútnej vode a uprostred noci sa zobudila na hlasnú hudbu z mužovej izby. Plakal. Ráno 19. mája, bolo počuť z kuchyne spev. Raňajky neboli hotové na čas a neboli také ako zvyčajne, namiesto čiernej kávy s troškou mlieka, dvoch rožkov s maslom a džemom, dvoch vajíčok so šunkou sa na tácke ocitli dva krajce čierneho chleba a čaj s mliekom.
Júlia išla do mesta na poštu, po manželov dôchodok, do autoservisu a zatelefonovať synovi do Bratislavy, hoci bol len štvrtok a volávala mu piatok. Nemohla volať z domu, aj keď už mali telefón, lebo mu chcela povedať o Viole a mužovej chorobe, o tom, že sa pokúsila zabiť jeho otca, o zbrani, ktorú skryla a myslela si, že ju ňou chcel zabiť, aby neumieral sám. Syn jej nakázal, aby nešla domov, ale k Mikulášovi Oslejovi a počkala tam na neho. Osleja stretla v autoopravovni, pozval ju do cukrárne, potom ju odviezol domov.

Nepovedala mu nič o tom, že chcela u neho čakať na syna, lebo sa ponáhľal k rýchliku čakať pani Oslejovú. Niesol jej kyticu ruží a aj Júlii daroval jeden púčik.
Doma čakalo na Júliu nepríjemné prekvapenie. Jej manžel, žiarlil na nového suseda, namýšľal si, že kvôli nemu si obliekla tie dcérine šaty. Otvoril trezor, ale revolver tam nenašiel. To ho rozčúlilo. Chcel vystreliť na svoju ženu, ako ona správne predpokladala, lebo sa bál, že po jeho smrti, by mohla byť šťastná s iným. Už ju nestihol vypočúvať, čo spravila s pištoľou.
Citát: „Krištof Kollár odrazu habol rukou k hrdlu, z ktorého unikol piskľavý chrapot, ako keď uniká vzduch z prepichnutej pneumatiky, a v nasledujúcej chvíli mu ruka netrebne klesla na hruď a hlava sa zviezla k pravému plecu. Nič viac a nič menej.“
Júlia Benická sa vyspovedala nad jeho telom zo všetkých svojich pocitov a išla pokosiť trávnik.

Téma: myslenie a osudy dvoch ľudí ku koncu ich života, ukazuje manželstvo bez lásky
Idea: v živote s človekom, s ktorým nás nespája láska, nemôžeme nájsť šťastie a spokojnosť.

Zdroje:

kniha - Vranie oči -