Ťažké časy prišli s blížiacou sa zimou. Bolo treba nahotoviť dreva. Deti zbierali v hore šušky, zatúlali sa však aj do Livorovie lesa. Tetka namiesto toho, aby im pomohla, vyhnala ich a šušky im povysýpala, hoci by im nechýbali, mali plný dvor dreva. Vzala im aj vrecia a malého Jurka vybila po rukách. Keď už polia oddychovali pod snehom, nebolo toľko roboty, chodili deti do školy. Betka a Ľudka brali so sebou aj najmladších. Učilo sa len po maďarsky, hoci nikto tej reči nerozumel. Žiaci sa učili naspamäť celé články, nevediac, o čom sa v nich hovorí. Učiteľka bola mladá a prísna, kontrolovala každé slovo.
Citát: ...Ale naraz ma prudko zapokúšalo, kde vlastne na tej mape bývame my. Zodvihla som ruku dohora a hlásila som sa. Učiteľka sa spýtala, čo vlastne chcem, keď som ešte nebola školopovinným dieťaťom. Opakovala som nahlas myšlienku, ktorá pred minútou vo mne skrsla: „A kde na tej mape bývame my?“ „Kto, my?“ položila otázku. „My, Slováci,“ povedala som, lebo mama nám často rozprávala, že my sme Slováci a že žijeme pod jarmom Maďarov. Čakala som, že učiteľka s úsmevom zodvihne trstenicu a na mape ukáže miestečko, kde bývame. Ale po mojej otázke znevľúdnela jej tvár a po chvíľke odhodlala sa opakovať presne to, čo kázala učebná osnova: „Niet nijakých Slovákov, sú len Maďari.“ Od prekvapenia naširoko sa mi otvorili oči. Sedela som v poslednej lavici a od chrbtov som si poobzerala ostatné deti. Staršie hľadeli zahanbene do lavíc, len Milan Osadský zahľadel sa na mňa a smelo hodil voskovožltou šticou, akoby ma chcel presvedčiť, že je to nie pravda. „A vlastne,“ dokončila učiteľka „vy dvaja nemáte tu čo robiť, choďte domov, lebo iba vyrušujete.“ .. Rozmýšľala som, čím sme sa previnili, ale necítila som nijakú výčitku svedomia ako vtedy, keď som omylom potrhala belasé zvonce v cudzej záhrade. Necítila som nijakú vinu, a predsa mi bolo ťažko na detskej duši.. Prvá zima bez mužov bola ťažká, všetko chýbalo. Dosť bolo len rozprávok, ktoré deťom rozprávala tetka Helena, krpčiar Daňo Pavkovie, či starí rodičia. Matka obetovala veľkú sumu, aby dala zväčšiť a zarámovať otcovu fotografiu. Dlho čakali deti na takú vzácnosť, nakoniec prišla, no museli na pošte oveľa viac zaplatiť ako bolo na objednávke. Keď však odbalili papier, nečakala ich otcova tvár. Agent ich oklamal, na obraze boli cisári. A peniaze zhrabol pre seba. Livorovci, Ondrušovci, ba aj krčmár Klanica zaujímali sa o pozemky. Míňal sa týždeň za týždňom a list od otca z vojny stále nechodil.