Vrcholom tohto "zrkadlenia" je kniha Closing Time (Záverečná!), kde je Heller symbolizovaný až dvakrát - raz ako sedemdesiatročný vojnový veterán John Yossarian, ktorému už zostali iba spomienky a raz ako jeden Yossarianov kamarát z detstva, na ktorého Yossarian spomína asi takto: "A potom tam ešte bol malý Joey Heller, ktorý ako starší pán chytil zvláštnu nákazu, syndróm Gillane-Barre, ktorý dovtedy ešte nikto nepoznal, a skoro na to zomrel, a teraz sa musí celý život báť, aby sa to zase uňho neprejavilo."
Hlava XXII:
Hlava XXII je veľmi rozporuplná kniha a zároveň zložitá čo sa týka rozboru. Dala by sa definovať ako proivojnový a silne, aj keď netradične kritizujúci román, ale bola by to len zčasti pravda. Nie je len tragédiou, obsahuje v silnom zastúpení aj prvky absurdity, sarkazmus, iróniu a je preplnená čiernym humorom. Jeho zámerom nie je vždy rozosmiať, aj tak sa to autorovi často darí a to dokonca aj v tých najsmutnejších momentoch, ale, prirodzene, je to smiech cez slzy. Na mnohých miestach je jeho použitie naviac dosť nevyberavé, napríklad osamotene stojace nohy Kida Sampsona, ktorému od nich zvyšok tela oddelila vrtuľa príliš nízko letiaceho lietadla opisuje autor ako „bledé, vychudnuté, ešte stále spojené šlachami zakrvavených, odťatých bedier, s groteskne vystrčenými prstami a sadrovobielymi chodidlami.“ Dominantnosť týchto prvkov v autorovom štýle nie je samoúčelná, celá situácia vojakov slúžiacich spolu s hlavným hrdinom je absurdná a neriešiteľná a humorné scény ju iba umocňujú. Poukazujú aj na nezmysalnú krutosť vojny, zabíjania a celej vojnovej mašinérie. Hlavným terčom zosmiešnenia sa stáva inštitúcia, u ktorej by logicky mali vojaci hľadať útočisko, ich zdanlivý spojenec: americká armáda. Tá je reprezentovaná už spomínanými absurdnými obrazmi, ktoré odhaľujú jej nelichotivé stránky. Tieto scény sú zaujímavé hlavne tým, že sú akoby ušité namieru rôznym postavám, ktoré sa zachovajú vždy tak ako je to pre nich typické. Ich vzájomné stretnutia, rozhovory a potyčky s armádnymi predpismi presne ukážu, kde pracoval rozum a kde ľudská hlúposť. Tí, ktorí využívajú vojnu pre svoj prospech sú v jasnom protiklade s obyčajnými vojakmi. Na nich dolieha najväčší tlak vyplývajúci z neustáleho ohrozenia života a pomaly sa vytrácajúcej nádeje, že sa niekedy bez ujmy zo služby dostanú naspäť domov. Vojnový stav je vyhranený o to viac, že uvedomenie si svojej bezmocnosti voči vlastnému osudu a chorej armádnej logike pôsobí na psychiku mužstva. Hellerove postavy sa s tým všetkým musia vyrovnať každý posvojom a vlastne všetci trpia nejakou formou psychickej poruchy. Niektorí si zvykli robiť zvláštne veci, napríklad: nosenie plánok v ústach, vchádzanie do stannu oknom; prejavujú sa u nich aj duševné stavy, ktoré by za normálnych okolností boli prinajmenšom nezvyklé. Plynú z prehnaných ambícií niektorých dôstojníkov, neschopnosti vojakov vyrovnať sa s realitou a z veľkej časti aj z neporozumenia.