Heller Joseph: Hlava 22

Joseph Heller: Hlava XXII
1.5.1923 (Brooklyn) - 12.12.1999
Joseph Heller sa narodil do židovskej rodiny, v New Yorku, v Brookline, na ostrove Coney Island. Po tom, čo zmaturoval, odišiel roku 1941 bojovať do druhej svetovej vojny a bol vycvičený na pilota bambardéra. Jeho úlohou bolo bombardovať nemecké postavenia v severnom Taliansku. Tu je paralela s jeho dielami, konkrétne s Hlavou XXII. Po vojne sa dal na štúdium a získal doktorát na Columbijskej univerzite a Fulbringhovo štipendium mu umožnilo študovať na univerzite v Oxforde. Už v tomto období sa zčasti začal venovať písaniu, zameriaval sa najmä na krátke poviedky. Od roku 1950 pracoval v rôznych reklamných agentúrach, dokonca aj v reklamnej sekcii magazínu TIME. V roku 1955 mu v časopise New World Writing po prvýkrát vyšla krátka poviedka Catch 18, ktorú si neskôr dovolil zakomponovať dojeho prvej knihy ako prvú kapitolu, niečo ako úvod do nej. V roku 1961 bol konečne vydaný jeho priekopnícky román Hlava XXII. Prielomová bola hlavnepre autora samotného, lebo len za prvý rok vyšlo viac ako desať vydaní tohto diela a dlho sa držala na rebríčku bestsellerov. Heller si konečne mohol dovoliť žiť ako spisovateľ a venovať sa tejto práci. Neskôr viacero jeho kníh zaznamenalo podobný úspech. V roku 1981 sa u neho našla vzácna choroba, takzvaný syndróm Gillane-Barre, ktorá úplne atrofovala jeho svalstvo a postavila ho pred hrozbu veľmi blízkej smrti. Takže nielen, že sa musel dva roky liečiť v nemocnici, potreboval aj dlhodobú psychiatrickú liečbu. Jeho žena sa s ním rozviedla v roku 1986. Joseph Heller zomrel 12. 12. 1999 na zlyhanie srdca. Zanechal po sebe svoju druhú ženu Valerie a dve deti. Hellerove knihy: Hlava 22 (1961), Bombardovali sma Naw Haven: divadelná hra (1967), Niečo sa stalo (1974), Gold nad zlato (1979), Boh vie (1984), Nebolo mi do smiechu (1986), Nemalujte si to (1988), Záverečná! (1995), Teraz a vtedy (1998)
Hellerovi hrdinovia majú s autorom samotným väčšinou veľa spoločného. Aby mu čo najlepšie poslúžili na vyjdadrenie jeho vlastných myšlienok, necháva ich prežívať tie isté situácie a dobrodružstvá ako sám v čase keď písal knihu, v ktorej vystupujú, ale nielen v ňom. V postave Yossariana je táto podobnosť úplne očvidná (pilot bombardéra nad fašistickým Talianskom). Knihu Nebolo mi do smiechu napísal Heller po tom, čo ho prepustili z nemocnice a popisuje jeho boj s ťažkou chorobou.

Vrcholom tohto "zrkadlenia" je kniha Closing Time (Záverečná!), kde je Heller symbolizovaný až dvakrát - raz ako sedemdesiatročný vojnový veterán John Yossarian, ktorému už zostali iba spomienky a raz ako jeden Yossarianov kamarát z detstva, na ktorého Yossarian spomína asi takto: "A potom tam ešte bol malý Joey Heller, ktorý ako starší pán chytil zvláštnu nákazu, syndróm Gillane-Barre, ktorý dovtedy ešte nikto nepoznal, a skoro na to zomrel, a teraz sa musí celý život báť, aby sa to zase uňho neprejavilo."
Hlava XXII:
Hlava XXII je veľmi rozporuplná kniha a zároveň zložitá čo sa týka rozboru. Dala by sa definovať ako proivojnový a silne, aj keď netradične kritizujúci román, ale bola by to len zčasti pravda. Nie je len tragédiou, obsahuje v silnom zastúpení aj prvky absurdity, sarkazmus, iróniu a je preplnená čiernym humorom. Jeho zámerom nie je vždy rozosmiať, aj tak sa to autorovi často darí a to dokonca aj v tých najsmutnejších momentoch, ale, prirodzene, je to smiech cez slzy. Na mnohých miestach je jeho použitie naviac dosť nevyberavé, napríklad osamotene stojace nohy Kida Sampsona, ktorému od nich zvyšok tela oddelila vrtuľa príliš nízko letiaceho lietadla opisuje autor ako „bledé, vychudnuté, ešte stále spojené šlachami zakrvavených, odťatých bedier, s groteskne vystrčenými prstami a sadrovobielymi chodidlami.“ Dominantnosť týchto prvkov v autorovom štýle nie je samoúčelná, celá situácia vojakov slúžiacich spolu s hlavným hrdinom je absurdná a neriešiteľná a humorné scény ju iba umocňujú. Poukazujú aj na nezmysalnú krutosť vojny, zabíjania a celej vojnovej mašinérie. Hlavným terčom zosmiešnenia sa stáva inštitúcia, u ktorej by logicky mali vojaci hľadať útočisko, ich zdanlivý spojenec: americká armáda. Tá je reprezentovaná už spomínanými absurdnými obrazmi, ktoré odhaľujú jej nelichotivé stránky. Tieto scény sú zaujímavé hlavne tým, že sú akoby ušité namieru rôznym postavám, ktoré sa zachovajú vždy tak ako je to pre nich typické. Ich vzájomné stretnutia, rozhovory a potyčky s armádnymi predpismi presne ukážu, kde pracoval rozum a kde ľudská hlúposť. Tí, ktorí využívajú vojnu pre svoj prospech sú v jasnom protiklade s obyčajnými vojakmi. Na nich dolieha najväčší tlak vyplývajúci z neustáleho ohrozenia života a pomaly sa vytrácajúcej nádeje, že sa niekedy bez ujmy zo služby dostanú naspäť domov. Vojnový stav je vyhranený o to viac, že uvedomenie si svojej bezmocnosti voči vlastnému osudu a chorej armádnej logike pôsobí na psychiku mužstva. Hellerove postavy sa s tým všetkým musia vyrovnať každý posvojom a vlastne všetci trpia nejakou formou psychickej poruchy. Niektorí si zvykli robiť zvláštne veci, napríklad: nosenie plánok v ústach, vchádzanie do stannu oknom; prejavujú sa u nich aj duševné stavy, ktoré by za normálnych okolností boli prinajmenšom nezvyklé. Plynú z prehnaných ambícií niektorých dôstojníkov, neschopnosti vojakov vyrovnať sa s realitou a z veľkej časti aj z neporozumenia.

Nemôžu spolu viezť normálny rozhovor, lebo im to nedovolí choré myslenie a zvrátená logika panujúca v celom diele, obmedzujú ich vojenské hodnosti a z nich plynúce predsudky. Často sa zdá, že sa už nikto z nich nediví, keď nedostane odpoveď na položenú otázku, prípadne sa dozvie niečo úplne iné ako chcel vedieť. Vedú medzi sebou absurdný dialóg. Ani to, čo robia nemusí mať vysvetliteľnú podstatu a deďže absurdít iba pribúda a každý má tú svoju, nikto sa už nepozastaví ani nad tým, že človeka je možno ignorovať a prehlásiť za mŕtveho ak to súhlasí s armádnymi postupmi, aj keď je očividne nažive a pohybuje sa po tábore. Podobné úlety sú autorovým prostriedkom na kritiku spoločenských vzťahov, ale nie iba počas vojny, tá im len pridáva na intenzite a možno si ich tak lepšie všimnúť. V románe sa objavujú aj autorove úvahy, ako inak, o absurdite vtedajšieho sveta. Našťastie pri nich neupadá do prehnaného pátosu a pomáhajú len utvoreniu predstavy, napríklad: o Ríme spustošenom bombardovaním obidvoch znepriatelených armád. Hlavne sa autor v diele venuje rozboru psychiky jednotlivých postáv. Z 42 kapitol, na ktoré knihu rozdelil, len 5 nie je nazvaných podľa konkrétneho človeka, zohrávajúceho určitú úlohu počas deja. Portréty každej z opisovaných osôb ako náplň sú na prvý pohľad zárukou, že sa v počas 500 strán v knihe nič zaujímavé neudeje. Je pravda, že dej je pomerne jednoduchý, zato ale rozhodne nie nudný. Každý z ľudí, ktorí sú tu opísaní, si prežili svoje bezvýznamné situácie, pomocou ich konania, toho, čo ním zamýšľali dosiahuť a toho, čo si myslia acítia, si o nich dokáže čitateľ spraviť slušný obraz. Navyše je jasné, že si tieto situácie neprežívalú osamotene, ale mnohé sú spomenuté vo viacerých kapitolách a z rôznych uhlov pohľadu. Tak sa Hellerovi podarilo dosiahnuť, že pri čítaní určitej pasáže je už dopredu jasné, čo sa udeje, ale dostane nový rozmer, dajú sa vopred vytušiť reakcie postáv. Pri prelínaní deja dochádza aj k niekedy nečakaným vysvatleniam, napríklad: starec s kvetinou, ktorý náhodou zranil neohrozeného plukovníka --- de Coverleyho počas slávnostného pochodu Rímom. Vzniká tak však problém so sledovaním deja, napriek tomu, že nie je rozsiahly. Tým, že nie je rozprávaný chronologicky, nie je dokonca ani vidieť, ktorá z jeho vetiev je hlavná a vedie k rozuzleniu, pri začatí kapitoly niekedy nie je jasné, v ktorom úseku deja sa odohráva. Hlavným spoločným bodom celého diela sú hrdina a miesto, na ktorom sa dej odohráva. Tým miestom je stredomorský ostrov Pianosa, ležiaci len 13 km na juh od Elby. Na ňom má svoju základňu 256-ta letecká eskadra americkej armády.

Už na samotnom začiatku knihy autor sám čitateľa ubezpečuje, že: „Je celkom malý a očividne sa na ňom nemohla odohrať väčšina opísaných udalostí.“ Nie ja teda tajomstvom, že aj osoby, rovnako ako dej románu, sú vymyslené. Z letiska na Pianose sa posádky lietadiel B-24 vydávajú na sever Talianska, ešte stále okupovaný nepriateľskými vojskami. Nebyť vojny, mohol by podobne situovaný ostrov byť ideálnym miestom na dovolenku. Napriek tomu, že v zázemí nehrozí od nepriateľa nebezpečie, niektorým vojakom sa darí tento nedostatok úspešne nahradiť: Milo vrámci obchodnej taktiky zbombarduje vlastnú letku, Havernmeyer v noci strieľa potkany a McWatt pri predvádzaní svojich leteckých schopností rozseká nič netušiaceho Kida Sampsona. Spoločným nepriateľom radových vojakov a zároveň zobrazením vojenskej logiky je samotná Hlava 22. „Jej strohosť a geniálna jednoduchosť si zasluhovali obdiv“. Jej jasná a precízna formulácia zaručovala, že jej len málokto porozumel. Sám Yossarian o jej existencii silno pochyboval, no bolo to úplne jedno, lebo svoju úlohu plnila dokonale. Stelesňovala svojvôľu, s akou armáda zaobchádzala s životmi svojich mužov, vďaka nekonečnému logickému protirečeniu zaručovala letcom a ich posádkam, že si s nimi ich nadriadení mohli robiť v podstate to, čo sa im zachcelo. Dovoľovala napríklad slobodný odchod z frontu každému, kto odlietal 30 náletov, no zároveň prikazovala poslúchnuť rozkaz nadriadeného. Plukovníci sa radi zviditeľňovali počtom náletov svojich posádok a svojvoľňe ho zvyšovali. To privádzalo vojakov takmer až do šialenstva, no aj tu vedela hlava 22 pomôcť. Hocikomu, kto by mal pocit, že pre svoje pomiatnutie nemôže ďalej lietať, dovoľovala odísť domov, stačilo o to len požiadať. Nikomu sa však hlava 22 nepodarilo prejsť podobným spôsobom cez rozum a vydávať sa za šialenca, lebo každý, kto by to urobil, preukázal by tým dostatok zdravého rozumu na to aby si chcel zachrániť život a nebol by už teda bláznom. Samotné motto knihy je: „Hlave 22 neprešiel nikto cez rozum.“ Yossarian je ako ústredná postava celého diela prvý, kto sa musí s týmto faktom vyrovnať. Jeho nadriadený, plukovník Cathart, stále zvyšuje počet náletov potrebných na to, aby sa vojak mohol vrátiť domov. Keďže pevne stanovený horný limit nemá voči hlave 22 žianu váhu, dá sa objektívne povedať, že nikto zo slúžiacich na Pianose sa pred koncom vojny s Taliankom preč nedostane, čo vlastne znamená takmer istú smrť. Yossarian má len 28 rokov. Nazvať ho hrdinom by bol veľký omyl, pravý opak by sa prevde blížil viac. Rozhodne sa nechystal položiť svoj život za vlasť, svedčí o tom aj jeho názor, že: „Len zopár krajanov by obetovalo svoj život za to, aby zvíťazili.

Dejiny si nežiadali Yossarianov predčasný skon, spravodlivosť by sa bola bez toho jeho zaobišla, pokrok by sa tým nezrýchlil, na víťazstvo by to nemalo žiadny vplyv. Smrť bola nevyhnutná, avšak koho zasiahne, bolo obeťou hocičoho iného, len nie náhody.“ Nemôže sa zbaviť pocitu, že sa ho neustále niekto pokúša zabiť. Je mu srdečne jedno, že to nie je len jeho problém a nikto sa nesnaží zabiť práve jeho, hlavné pre neho je, že na neho strieľajú. Ovláda ho silný pud sebazáchovy a drví ho pocit, že nerozhoduje o svojom živote sám. Yossarian necíti žiadnu zodpovednosť voči armáde a otvorene ňou pohŕda, takže mu vôbec neprekáža prísť si prevziať vyznamenanie nahý. Stupňujúci tlak mu spôsobuje čoraz väčšie psychické problémy. Musí unikať od bojov, aj keď len na určitú dobu. Niet teda divu, že po prvý raz sa s ním v diele stretávame na nemocničnom lôžku s predstieranými bolesťami pečene. Podobne ako k cenzúrovaniu listov mužstva poddôstojníkov sa stavia aj ku ostatným armádnym povinnostiam: ľahostajne a prvoplánovo. „O deň neskôr dosiahol vrchol tvorivého rozmachu; v listoch začiernil všetko okrem spojok a a i. Cítil, že tak dosiahol v listoch dynamické intralineárne napätie, a správa tek nadobudla omnoho všeobecnejší ráz.“ To, čo robí, nemá na prvý pohľad logiku a v tábore si tým vyslúžil povesť blázna. No v skutočnosti by sa jeho príkladu mal držať každý normálne uvažujúci človek; mal by mať zdravo vyvinuté základné inštinkty, strach zo smrti a schopnosť odmietnuť čistý nezmysel, keď mu je nasevírovaný ako rozkaz alebo ako užitočná vec ktorú robia aj všetci ostatní. Hneď, ako sa z nemocnice vráti, zisí, že mu simulovanie nemôže pomáhať večne, plukovník Cathart, veliteľ letky, opäť zvýšil počet náletov. Yossarian nadobúda stále silnejšie presvedčenie, že sa mu vojna onedlho stane osudnou. Jeho strach a panické kľučkovanie medzi protilietadlovou paľbou mu paradoxne vynesú nečakané zásluhy. Má si prevziať Letecký záslužný kríž, ale na slávnostnú udalosť na svoju vlastnú počesť príde úplne nahý. Jediný, kto sa nad tým čuduje, je len generál Dreedlle a kalpán, ktorý, keďže býval ďaleko od mužstva a nebol tak na túto novinku zvyknutý, si nahého muža na strome si zamenil za zjavenie. Začína sa blížiť útok na Bolognu, mesto, kde sa sústredila jedna z najsilnejších protileteckých obrán. Yossarian si dokáže pomôcť aj v takejto situácii, jednoduchým posunutím čiary, symbolujúcej frontovú líniu na strategickej mape, za mesto. Hoci sa nikto bombardovania Bologny nezúčastnil, mesto padne do rúk spojencom a nálety sa nekonajú. Aj tak ale nebezpečie trvá.

Po nálete, pri ktorom navigoval McWatt a dostali zásah, sa rozhodne odísť na dovolenku. Po otrasnom zážitku so Snowdenom zraneným v lietadle, ktorému doslova vypadli vnútornosti na podlahu, je ochotný urobiť čokoľvek na svoju záchranu. Zranenie nakoniec zastihlo aj jeho samého. Liečbu v nemocnici mu spríjemňovala sestra Duckettová, stretával sa s ňou aj neskôr, keď sa vrátil naspäť do útvaru. Tam postupne umierajú jeho, takpovediac, priatelia a aj iní, ktorí sú skôr prekážkou. Kid Smpson skončí neslávne len chvíľu pred tým, ako si McWatt, ktorý sa o jeho smrť zaslúžil, sám zoberie život. Doktor Daneeka, chorobne sa obávajúci o vlastné zdravie, na to doplatí najhoršie, lebo podľa záznamov mal letieť splu s McWattom a aj keď sa osudnému letu vyhol, smrti neunikol, tvrdili ro papiere a tie z neho urobili živého ducha. Zomrie aj Yossarianov asi nalepší priateľ, Nately. Bolo to počas bitky, v ktorej mala letka veľké straty, padlo až dvanásť mužov. Yossarian si zaumieni oznámiť to jeho milenke z Ríma. Bola to prostitútka, pobehlica ktorej musel účtovať (Nately) za každú hodinu desať dolárov a utratil na ňu všetky peniaze, ale aj tak ho milovala. Asi preto sa rozhodla Yossariana od žiaľu zabiť škrabkou na zemiaky a neskôr ešte aj viacerými inými rozmanitými spôsobmi. Počas jednej návštevy spustošeného Rímu znásilní a zavraždí Aarfy, jeden z Yossarianovej posádky, mladú prostitútku. Policjti zatknú paradoxne Yossariana, lebo bol v Ríme bez priepustky a dopustil sa teda dezercie. Plukovníkovi Cathartovi už Yossarian prekážal viac, ako je zdravé a spolu s podplukovníkom Kornom si zaumienili, že sa ho zbavia. Predstavoval nebezpečie pre celé mužstvo, ktoré by sa mohlo začať držať jeho príkladu a ignorovať vojnu, čo by ctižiadostivému Cathartovi značne skomplikovalo cestu za snom o šarži generála. Preto ho nemohli poslať domov bez vysvetlenia. Uzavreli s ním teda dohodu, že ho pošlú domov pod podmienkou, že si ich obľúbi a spraví im doma dobré meno. Plán sa vylepšil nečakane vďaka Natelyho pobehlici, ktorá Yossariana zranila do nohy a tak mohol byť naviac vďaka tomu nazvaný vojnovým hrdinom. V nemocnici sa stretne s kaplánom a majorom Danbym, ktorí majú správu o Yossarianovom nezvestnom spolubývajúcom, Orrovi. Podarilo sa mu utiecť do Švédska. Yossarian neváha a nasleduje jeho príklad, napriek všetkým nebezpečiam a napriek Natelyho pobehlici, ktorej nôž ho pred izbou minie iba o vlások.

Tu sa dej končí a o Yssarianovom osude nie je teda rozhodnuté.
CHARAKTERISTIKA NIEKTORýCH POSTáV:
Doktor Daneeka: starostlivo upravený, čistučký, najspokojnejší, keď sa mohol mrzuto mračiť. Mal malú, múdru, počernú, trochu zádumčivú, utrápenú tvár, s vačkami pod očami. Večne sa znepokojoval o svoje zdravie a skoro denne chodieval do zdravotníckeho stanu dať si zmerať teplotu. Viac než to, že ľudia trpeli vo vojne ho trápili jeho vlastné starosti, že kvôli vojne nemôže poriadne zarábať na svojej súkromnej rdinácii. Doktor Daneeka dôverne poznal veľa vecí, ktoré boli preňho ustavičnou hrozbou. Bolo na ňom čosi stiesňujúceho a malicherne puntičkárskeho, vyzeral, akoby zamrzol od strachu a už sa nemal nikdy roztopiť. Orr: bol to len malý skrčok, mal zjačie zuby a vypúlené oči, ktoré výborne svedčili jeho nadutým lícam. Ťažko sa s ním vychádzalo, bol neuveriteľne zručný a neustále niečo majstroval, nedával pri tom najavo únavu, len sa tuho sústredil. V ústach nosil plánky, lebo boli lepšie ako divé gaštany a tie si tam pchal, aby mal líca ako jabíčka. Gumené loptičky zasa v rukách zvykol stláčať, aby mohol pred každým bez výčitky poprieť, že nosí v ústach plánky. Vďaka svojej húževnatosti a vynaliezavosti sa mu podarilo naplánovať stroskotanie svojho lietadla a na záchrannom člne utiecť až do Švédska. Raz sa podarilo Orrovi Yossariana presvedčiť, že istý Appleby má v očiach muchy. Yossarian po určitej dobe nemohol inak a zdôveril sa Applebymu s touto novinou:“Appleby, máš v očiach muchy, asi preto ich nevidíš.“
McWatt: Zvyčajne býval Yossarianovým prvým pilotom. Usmievavý, plecnatý, územčistý mládenec, neprestajne si pohvizdoval. Bol zrejme najväčším bláznom celej letky, pretože bol celkom normálny, a predsa sa mu vojna ešte celkom nezhnusila, bol aj neuveriteľný pontičkár: každé ráno sa vo svojej krikľavočervenej pyžame holil pred svojim stanom a nosil pritom papučky lemované kožušinou a spával na vyžehlených farbistých plachtách. Rád sa predvádzal všemožnými leteckými manévrami a nízkym letom naháňal strach vojakom, ktorí si užívali voľno na pláži. Keď raz pri tom nedával pozor, zabil jedného z nich vrtuľou, a keďže to neuniesol, rozbil lietadlo aj so sebou o útes.
Major Major Major: Priveľmi priemerný, na každého, s kým sa zoznámil, zapôsobil hlbokým dojmom tým, že v ňom nezanechal vôbec žiadny dojem. Mal smolu hneď od začiatku, matka umrela počas jeho detstva a otec vedel vždy čo chel a tvrdo za tým šiel, bohužiaľ nevedel, čo chcú ostatní. Poznačilo ho aj to, že sa ponášal na Henriho Fondu, no najmä nešťastné krsné meno. Život Majora Majora Majora bol tridsaťjeden chmúrnych rokov osamelosti a sklamania.

Pre seba aj všetkých okolo bol bezmenným cudzincom, nikto s ním nikdy nechcel nič mať. Vyrastol z neho dlhý, nemotorný, čudácky a zasnený chlapec s plachými očami a jemnými ústami, ktorých nesmelý a tichý úsmev sa bolestne lámal pri každom novom sklamaní. Poslednou ranou pre neho bolo povýšenie ne majora, čím následne stratil aj tých skoro priateľov, ktorých mu armáda prihrala. plukovník Cathart: pekný, nepríťažlivý, robustný grobian, ktorý pomaly tučnel a trpel stále dlhšími záchvatmi skľúčenosti, namosúrený valibuk, Prešibaný, úspešný, neporiadny a nešťastný tridsaťšeťročný muž, ktorý sa pohyboval s ťarbavosťou nosorožca a zúfalo túžiaci stať sa generálom, rázny a nerozhodný, skľúčený a vyrovnaný, spokojný sám so sebou, ale príliš si neveril, snažil sa na seba upozorniť rôznymi administratívnymi trikmi: zvyšoval počet náletov, aby urobil dojem, nariadil vojakom modliť sa za menší bombový rozptyl, aj keď to bola vyslovená hlúposť. Povznášalo ho vedomie, že je plukovníkom a operačným veliteľom, hoci má ešte len tridsaťšesť rokov, skľučovalo ho však pomyslenie, že je ešte len plukovníkom a to mal už tridsaťšesť rokov. “Plukovníkom Cathartom smrť Kida Sampsona natoľko otriasla, že zvýšil počet náletov na šesťdesiatpäť. Keď sa plukovník Cathart dozvedel, že v McWattovom lietadle prišiel o život aj doktor Daneeka, zvýšil počet náletov na sedemdesiat.“
Milo Minderbinder: muž s prostou, usmievavou tvárou, neschopnou klamstva alebo podvodu, počestnou, priamou tvárou, s veľkými škuľavými očami, ryšavými vlasmi, čiernym obočím a tými nešťastnými červenkastými fúzmi. Bola to tvár neochvejného poctivca, ktorý nikdy neporušil morálne princípy, pretože ošmeknúť každého, kto sa dá, vôbec nie je hriechom a to bol jeden z jeho hlavných morálnych princípov. Pre Mila bolo vymenovanie za proviantného dôstojníka hotovým darom z nebies. Akonáhle si získal dôveru, dokonca aj neprístupného majora --- de Coverleyho, stali sa lietadlá americkej armády hlavným ťahúňom obchodovania v celom stredomorí a namiesto honosných emblémov jednotlivých letiek nosili na krídlach označenie Milovho obchodného sindikátu: M&M. Dôverne známe siluety Milových lietadiel sa stali neodmysliteľnou súčasťou oblohy celého sveta. Raz Milo uzavrel s americkými úradmi dohodu o bombardovaní mostu, obsadeného Nemcami a Nemcom naopak sľúbil jeho ochranu. Samozrejme to bol úspech jeho súkromného podnikania a nestál ho viac ako dva podpisy. Armády na oboch stranách prišli len o niekoľko lietadiel a zopár mužov a Yossarian o svojho spolubývajúceho.

V podobnom duchu zbombardoval Milo raz v noci vlastnú letku, ale zaobišiel sa bez námietok, lebo každý, dokonca aj Nemci mali podiel v syndikáte.