referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Rudolf
Sobota, 17. apríla 2021
Erich Fromm: Lidské srdce a jeho nadání k dobru a zlu
Dátum pridania: 08.06.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: brucela
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 590
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 5.9
Priemerná známka: 2.92 Rýchle čítanie: 9m 50s
Pomalé čítanie: 14m 45s
 

Vyjadruje, že „plnú dospelosť dosiahne človek až potom, keď sa úplne vymaní tak z individuálneho ako aj zo skupinového narcizmu.“ Takisto podáva návrh ako v našich podmienkach podporiť pokus človeka o prekonanie narcizmu pomocou vedeckej a humanistickej orientácie.

Incestuálne zväzky
Východiskom je opäť Freudova teória a jeho myšlienka incestuálnej fixácie na matku. Avšak aj v tejto oblasti Freud zúžil svoj objav a jeho dôsledky tým, že ich vtesnal do termínov svojej teórie libida. Fromm popisuje najhlbšiu úroveň fixácie na matku ako „incestuálnu symbiózu“. Spoločným aspektom termínu symbióza je pripútanosť k osobe, bez ktorej pripútaná osoba nemôže žiť a ak je vzťah ohrozený, cíti krajnú úzkosť a zdesenie. Toto puto je vo svojej podstate putom citu a fantázie, osoby nemusia byť v častom fyzickom kontakte. Čím extrémnejšia je forma symbiózy, tým menej je možné v skutočnosti obe osoby od seba odlíšiť. Najdôležitejšími patologickými rysmi incestuálnej fixácie sú pokrivenie vlastného úsudku, neschopnosť vnímať inú osobu ako plne ľudskú a konflikt medzi nezávislosťou a integritou. Objektom fixácie nie je len matka, ale aj rodina, národ alebo rasa. Ak je vývoj človeka normálny, tak oproti prirodzenej vrodenej incestuálnej tendencií zvíťazí tendencia rásť. Ak dôjde k patologickej deformácií, zvíťazí tendencia k symbiotickej jednote a jej výsledkom je viac menej úplná neschopnosť dotyčnej osoby. Každá z troch orientácií nekrofílie, narcizmu a symbiotickej fixácia na matku sa môžu vyskytovať na rôznych úrovniach regresie. Čím hlbšia je regresia v každej orientácií, tým viac sa všetky tri snažia spojiť. V krajnom štádiu sa spájajú do formy nazvanej „syndróm rozpadu“.

Sloboda, determinizmus, alternativizmus
„Je človek dobrý alebo zlý?“ k tejto otázke sa autor vracia v poslednej kapitole. Je človek slobodný, alebo determinovaný okolnosťami? Alebo sú tieto alternatívy nesprávne a človek nie je ani jedným z nich? Alebo zmesou oboch?
Fromm zhrňuje výsledky svojho skúmania takto:
1.Zlo je špecifický ľudský fenomén. Je to strata samého seba pri tragickom pokuse uniknúť bremenu ľudskosti. 2.Stupne zla sú zároveň stupňami regresie. Najväčším zlom sú tie orientácie, ktoré sú najviac zamerané proti životu. 3.Je menšie zlo, ktoré zodpovedá menšiemu stupňu regresie. Je to nedostatok lásky, rozumu, záujmu a odvahy.
4.Človek má sklon k dobru i zlu. Má slobodnú voľbu medzi alternatívami, ktoré sú determinované celkovou situáciou, v ktorej sa nachádza. Ak sa jeho srdce zatvrdí tak, že medzi jeho sklonmi už nie je rovnováha, nemá už možnosť slobodnej voľby.
5.Zlo je ľudské, pretože potenciál regresie a straty ľudskosti je v každom z nás. Čím viac sme si toho vedomí, tým menej sme schopní súdiť druhých.
6.Ľudské srdce sa môže zatvrdiť, ale vždy zostane ľudským srdcom.
 
späť späť   2  |  3  |   4  |  5    ďalej ďalej
 
Zdroje: Fromm, E.: Lidské srdce a jeho nadání k dobru a zlu. Ypsilon, Praha 1969
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.