Erich Fromm: Lidské srdce a jeho nadání k dobru a zlu

Autor nadväzuje na svoje predchádzajúce diela (Útek od slobody, Človek sám proti sebe, Umenie milovať) a ďalej rozvíja v nich obsiahnuté myšlienky. Skúsenosti z klinickej praxe využíva pre hlbšie pochopenie svojich filozofických otázok – povaha dobra a zla, voľba medzi nimi a otázka etických noriem., problém slobody a problém deštruktívnosti. Pokúša sa ukázať, že „Láska k životu, k nezávislosti a prekonávanie narcizmu vytvárajú dohromady syndróm rastu proti syndrómu rozpadu, ktorý je utváraný láskou k smrti, incestuálnou symbiózou a zhubným narcizmom.“
Takisto sa snaží vyjasniť vzťah svojej psychoanalytickej koncepcie voči Freudovým teóriám. Freud koncipoval svoje úvahy v referenčnom systéme mechanického materializmu avšak ak by sa jeho myšlienka mala ďalej rozvíjať, Fromm by tento filozofický rámec vymenil za rámec dialektického humanizmu. Fromm vyjadruje názor, že tým najväčším myšlienkovým objavom Freuda (objavom oidipovského komplexu, narcizmu a inštinktu smrti) stáli v ceste práve jeho filozofické predpoklady. Ak by tieto predpoklady zamenil za nový referenčný systém, dosiahol by podľa Fromma ešte väčšie a významnejšie výsledky.
Voľbou Fromma je „systém humanizmu – paradoxná zmes neúprosného kriticizmu, nekompromisného realizmu a viery v rozum – ktorý dovolí ďalší plodný vývoj diela, ktorému Freud položil základy.“

Človek – vlk alebo ovca
Ak sa názory niektorých prikláňajú k tomu, že ľudia sú ako ovce a iných zase, že sú ako vlci, Fromm vníma oba aspekty. Na predpoklade, že ľudia sú ovce, stavali svoje systémy veľkí inkvizítori a diktátori. Ich viera ich viedla k presvedčeniu, že ak sa stanú vodcami ľudí a budú za ľudí rozhodovať, splnia si takto svoju morálnu povinnosť, ľuďom dajú to, čo potrebujú a vezmú z nich bremeno zodpovednosti a slobody. Skutočnosť reality priviedla mnohých mysliteľov k záveru, že človek je od prírody nerestný, je zabijak. Môže byť odvrátený od svojej zábavy zabíjať jedine strachom zo zabijakov silnejších ako je on sám.
Je človek od základu zlý a skazený alebo je v základe dobrý a je aj schopný zdokonalenia sa? Tento základný teologický a filozofický problém je vlastne pôvodnou otázkou, či sme vlkom alebo ovcou.
Fromm varuje pred podcenením zla a deštruktívnej sily v človeku. Jeho skúsenosti klinickej praxe psychoanalytika sú jedným z hlavných dôvodov.

Pri posudzovaní dejín prichádza k názoru, že „hlavným nebezpečenstvom je pre ľudstvo obyčajný človek s neobyčajnou mocou.“
Dáva do protikladu už spomínané syndrómy „rastu“ a „rozpadu“, hoci u väčšiny ľudí nie je plne vyvinutý ani jeden z nich. Nakoniec však každý človek kráča dopredu tým smerom, ktorý si zvolí, buď k životu alebo k smrti, buď k dobru alebo k zlu.

Rôzne formy násilia
V tejto kapitole autor klasifikuje niektoré formy násilia okrem zhubných foriem deštruktívností, ktorým sa venuje väčšina knihy. Vysvetlenie niektorých menej patologických prejavov násilia by mohlo prispieť k pochopeniu niekoľko patologických a zhubných foriem deštruktívnosti.
Hravé násilie je tou najmenej patologickou formou., ktorú môžeme nájsť v rôznych formách, v ktorých sa učí násiliu v snahe dosiahnuť obdivuhodnú dokonalosť a nie v snahe ničiť. Reaktívne násilie je také, ktoré je použité pri bránení života, slobody, dôstojnosti a pod. Tento typ násilia má slúžiť životu a nie smrti, častokrát prevláda presvedčenie, že zabitie nie je morálne ospravedlniteľné ani v prípade sebaobrany. Násilie pri obrane života má inú povahu než deštruktívne násilie.
Pocit ohrozenia a následne táto forma násilia sú často nepodložené realitou, ale sú založené na manipulácií s myslením človeka. Iným druhom reaktívneho násilia je násilie vytvárané frustráciou. Vychádza z predpokladu, že ak zabránime dospelým, či deťom ale aj zvieratám v realizácií ich túžby alebo potreby, stretneme sa u nich s agresivitou. Veľmi príbuznou je forma agresivity vyvolanej závisťou alebo žiarlivosťou.
Typ násilia stále spojený s reaktívnym násilím, ale už bližšie k patologickému je násilie s cieľom pomsty. Nemá funkciu ochrannú, chce iracionálne odčiniť niečo, čo už bolo spáchané. Motív pomsty nepriamo úmerne rastie so silou resp. produktívnosťou skupiny, či jednotlivca. Druhým faktorom je narcizmus. Veľmi blízko pri tomto druhu násilia je násilie spôsobené otrasenou vierou. Tou môže byť sklamanie dieťaťa v otcovi, či matke, v priateľovi či priamo strata viery v Boha. Reakcie na takéto sklamanie môžu byť rôzne. V súvislosti s násilím je to nenávisť k životu. Ten, kto veril v život sa mení na cynika a ničiteľa.
Ďalšou, už patologickou formou je násilie ako kompenzácia. Je náhradou za produktívnu činnosť – človek, ktorý nemôže tvoriť, chce ničiť. Veľmi blízke tomuto násiliu je úsilie dosiahnuť úplnú a absolútnu kontrolu nad živou bytosťou, zvieraťom či človekom. Toto úsilie je podstatou sadizmu. Láska ku smrti a láska k životu
Tendencie, ktoré smerujú priamo proti životu a ktoré tvoria jadro niekoľkých duševných chorôb, o ktorých sa dá povedať, že sú podstatou skutočného zla, sú nekrofília, narcizmus a symbiotická fixácia na matku.

Všetky tri majú formy, ktoré sú veľmi nepatrné, ale ich zhubné formy, na ktoré Fromm kladie dôraz, kedy vytvárajú „syndróm rozpadu“. Tento syndróm predstavuje tú najhoršiu patologickosť a tú najnerestnejšiu deštruktívnosť a neľudskosť.
Nekrofília je láska ku smrti. Obyčajne sa používa ako označenie sexuálnej perverznosti zmocniť sa mŕtvoly s cieľom pohlavného styku. Autor popisuje nekrofíliu ako nenávisť k životu a lásku k smrti. Osobnosť nekrofila ďalej charakterizuje ako človeka, ktorý žije v minulosti a nikdy nie v budúcnosti, má záľubu v sile, ktoré využíva na ničenie života. Miluje všetko, čo nerastie, všetko mechanické, idolom sú pre neho zákon a poriadok. Je poriadkumilovný, pedantský, niečím posadnutý.
Protikladom je biofilná orientácia, ktorej podstatou je láska k životu. Jeden z jej aspektov je pud života, ďalším je tendencia živej bytosti integrovať sa a spojiť sa. Miluje dobrodružstvo života, teší sa z neho. Čistou nekrofíliou je šialenstvo, čistou biofíliou je svätosť.
Fromm ďalej porovnáva nekrofíliu s Freudovým análne sadistickým charakterom a s jeho inštinktom smrti. Ďalej analyzuje súčasnú spoločnosť, ktorá v životnom štýle, umení a kultúre smeruje k mechanickému prístupu, ku konzumu, k uchváteniu smrťou. Byrokratická industriálna civilizácia dáva zrod novému typu človeka - človek automat, človek konzument.

Individuálny a sociálny narcizmus
Fromm vychádza z Freudovho konceptu narcizmu a ďalej ho rozvíja. Skúma jeho úlohu pri nacionalizme, národnej nenávisti a psychickým motiváciám deštruktívnosti a vojny. Duševne chorá osoba sa len málo líši od dieťaťa. Ak sa pre dieťa okolitý svet ešte nevynára ako skutočný, pre duševne chorého človeka skutočný svet už prestal existovať. Psychóza je stav absolútneho narcizmu, v ktorom osoba popretrhala všetky putá s vonkajšou skutočnosťou a nahradila ju vlastnou osobou. Dokonca aj v bežnou jedincovi zostáva jadro narcizmu nezničiteľné. Pri patologickosti skupinového narcizmu, tak ako aj individuálneho, je najčastejším príznakom nedostatok objektívnosti a rozumového úsudku. Keď narcisticky namyslená skupina nemá po ruke menšinu, ktorá by bola dostatočne bezmocná ako objekt narcistického uspokojenia, vedie skupinový narcizmus k túžbe po vojenskom výboji.
Fromm skúma fenomén narcizmu v kontexte historického vývoja, v pohľade náboženstiev a filozofických smerov a vo vývoji ideológií.

Vyjadruje, že „plnú dospelosť dosiahne človek až potom, keď sa úplne vymaní tak z individuálneho ako aj zo skupinového narcizmu.“ Takisto podáva návrh ako v našich podmienkach podporiť pokus človeka o prekonanie narcizmu pomocou vedeckej a humanistickej orientácie.

Incestuálne zväzky
Východiskom je opäť Freudova teória a jeho myšlienka incestuálnej fixácie na matku. Avšak aj v tejto oblasti Freud zúžil svoj objav a jeho dôsledky tým, že ich vtesnal do termínov svojej teórie libida. Fromm popisuje najhlbšiu úroveň fixácie na matku ako „incestuálnu symbiózu“. Spoločným aspektom termínu symbióza je pripútanosť k osobe, bez ktorej pripútaná osoba nemôže žiť a ak je vzťah ohrozený, cíti krajnú úzkosť a zdesenie. Toto puto je vo svojej podstate putom citu a fantázie, osoby nemusia byť v častom fyzickom kontakte. Čím extrémnejšia je forma symbiózy, tým menej je možné v skutočnosti obe osoby od seba odlíšiť. Najdôležitejšími patologickými rysmi incestuálnej fixácie sú pokrivenie vlastného úsudku, neschopnosť vnímať inú osobu ako plne ľudskú a konflikt medzi nezávislosťou a integritou. Objektom fixácie nie je len matka, ale aj rodina, národ alebo rasa. Ak je vývoj človeka normálny, tak oproti prirodzenej vrodenej incestuálnej tendencií zvíťazí tendencia rásť. Ak dôjde k patologickej deformácií, zvíťazí tendencia k symbiotickej jednote a jej výsledkom je viac menej úplná neschopnosť dotyčnej osoby. Každá z troch orientácií nekrofílie, narcizmu a symbiotickej fixácia na matku sa môžu vyskytovať na rôznych úrovniach regresie. Čím hlbšia je regresia v každej orientácií, tým viac sa všetky tri snažia spojiť. V krajnom štádiu sa spájajú do formy nazvanej „syndróm rozpadu“.

Sloboda, determinizmus, alternativizmus
„Je človek dobrý alebo zlý?“ k tejto otázke sa autor vracia v poslednej kapitole. Je človek slobodný, alebo determinovaný okolnosťami? Alebo sú tieto alternatívy nesprávne a človek nie je ani jedným z nich? Alebo zmesou oboch?
Fromm zhrňuje výsledky svojho skúmania takto:
1.Zlo je špecifický ľudský fenomén. Je to strata samého seba pri tragickom pokuse uniknúť bremenu ľudskosti. 2.Stupne zla sú zároveň stupňami regresie. Najväčším zlom sú tie orientácie, ktoré sú najviac zamerané proti životu. 3.Je menšie zlo, ktoré zodpovedá menšiemu stupňu regresie. Je to nedostatok lásky, rozumu, záujmu a odvahy.
4.Človek má sklon k dobru i zlu. Má slobodnú voľbu medzi alternatívami, ktoré sú determinované celkovou situáciou, v ktorej sa nachádza. Ak sa jeho srdce zatvrdí tak, že medzi jeho sklonmi už nie je rovnováha, nemá už možnosť slobodnej voľby.
5.Zlo je ľudské, pretože potenciál regresie a straty ľudskosti je v každom z nás. Čím viac sme si toho vedomí, tým menej sme schopní súdiť druhých.
6.Ľudské srdce sa môže zatvrdiť, ale vždy zostane ľudským srdcom.

Všetci sme determinovaní tým, že sme sa zrodili ako ľudia a preto máme nikdy nekončiacu úlohu robiť rozhodnutia. Musíme voliť prostriedky spolu s cieľmi.

Musíme mať poznanie, aby sme si mohli vybrať dobro. Ale ak sme stratili schopnosť byť pohnutý utrpením inej ľudskej bytosti, žiadne poznanie nám nepomôže. Ak sa človek stane ľahostajným k životu, potom už nie je nádej, že by si mohol vybrať dobro.


POUŽITÁ LITERATÚRA:
Fromm, E.: Lidské srdce a jeho nadání k dobru a zlu. Ypsilon, Praha 1969.

Zdroje:

Fromm, E.: Lidské srdce a jeho nadání k dobru a zlu. Ypsilon, Praha 1969 -