Janko Jesenský: Demokrati

AUTOR: JANKO JESENSKÝ (1874 – 1945) študoval na právnickej akadémii v Prešove, pôsobil ako advokát, župan a podpredseda Krajinského úradu. Prozaickou tvorbou patrí do slovenskej realistickej literatúry, časťou poézie do slovenskej literárnej moderny. ÚTVAR: román

KOMPOZÍCIA: Román nemá pevnú dejovú líniu. Skladá sa z dvoch častí. Prvá časť obsahuje 24 kapitol, druhá 25. Príbeh je založený na vzťahu Dr. Landíka a kuchárky Hany, je však prerušený epizódami (Landík a Želka, osud Rozvalidovcov, Petrovič a vdova Estera, Dubec a Želka, Dubec a Hankina matka) a obrazmi z politického života (stranícky život agrádnikov, predvolebná kampaň, voľby, prostredie administratívy).

KONFLIKT: Pomocou spoločenskej satiry a paródie autor zachytáva spoločenské a politické pomery v I. ČSR. Odhaľuje nedostatok demokracie v demokratickom štáte, intrigy medzi politickými stranami, súperenie kandidátov tej istej strany. Nedostatok rovnosti medzi ľuďmi dokumentuje na vzťahu advokáta a kuchárky.

POSTAVY:
Dr. Ján Landík – mladý, počerný, štíhly advokát, pochádzajúci z dobrej, ale schudobnenej rodiny. Otec vložil peniaze do volieb, ale prišli o všetko, čo mali. Po jeho smrti matka prenajímala dom i záhradu, aby mohli synovia študovať. Landík dostáva miesto úradníka v Starom Meste. Je presvedčeným demokratom, nenávidí nerovnosť medzi ľuďmi, ale sám si o sebe myslí, že je viac ako mäsiar Tolkoš, s ktorým zakladá spolok Rovnosť. Ovplyvnený týmito myšlienkami, začne domov odprevádzať kuchárku Hanu, do ktorej sa zaľúbi. Za nerovný vzťah ho však preložia do Bratislavy. Je šikovný, aktívny a s pomocou Petroviča rýchlo postupuje v kariére. Stane sa komisárom a kandidátom na poslanca. Nakoniec sa ožení s Hanou.
Mäsiar Tolkoš – typický predstaviteľ malomestského prostredia. Hoci musí ťažko pracovať rukami, zakladá si na spoločenskom postavení a nechce si zobrať kuchárku Hanu, ktorá sa mu páči. V jeho očiach je slúžkou. On slúži všetkým – ale je pán – ona slúži iba jednému pánovi – a preto stojí spoločensky nižšie ako pán mäsiar. Opičí sa po Landíkovi, Tiež je „demokrat“. Je však demokratom smerom hore – dobre mu padne popíjať vínko s advokátom, nie je však za rovnosť s tými, čo stoja nižšie ako on. Prejaví sa ako bezcharakterný človek – posiela na Landíka anonymy a prezradí Rozvalidovcom, že Hana počas ich neprítomnosti prijímala pánsku návštevu v ich salóne. Pán Petrovič – reprezentuje vysoké úradníctvo v Bratislave. Je zámožný, ale iba relatívne.

Jeho žena a dcéra dokážu ľahko pomíňať, čo on zabezpečí. Vie využiť každý zdroj – aj ten menej čestný. Ako predseda rôznych spolkov dostáva rôzne výsady (lóža v divadle). Páčia sa mu pekné ženy a keby sa nebál politickej kompromitácie využije príležitosť. Zavše sa zamyslí nad svojou rodinou – trápi ho voľnomyšlienkárstvo ženy a voľnejšie mravy dcéry. Rád uverí ich ubezpečovaniu, že o nič nejde, len aby nemal starosti. Jeho hlavný problém je kariéra. Dobre lavíruje, aby bol pre agrárnu stranu stále potrebný. Túži sa stať poslancom Národného zhromaždenia v Prahe. Zato je ochotný zapojiť sa do nečistých praktík voči inej strane. Napriek všetkému vie aspoň vypočuť človeka, má povesť dobráka. Pomôže Landíkovi k politickej kariére.
Hana Myšíková – Dubcová – kuchárka u bankára Rozvalida. Dievčina peknej tváre, s belasými očami, dlhé vrkoče zvinuté do „žemličiek“, pekne zaoblená postava. Pôsobí ušľachtilým dojmom, má jemné ruky, ťažko uveriť, že je kuchárka. Má jemnú, citlivú povahu, zachráni po bankrote postreleného pána Rozvalida, vypomôže aj z vlastných prostriedkov. Zaľúbi sa do Landíka, ale udrží potrebný odstup, lebo neverí, že sa s ňou ožení. Po celý čas, čo sa Landík odmlčal, zachováva si lásku k nemu i vernosť, odmieta Tolkoša i Mikysku. V detstve bola v ústave. Nemal sa o ňu kto starať, pretože jej matka opustila sukničkárskeho manžela Dubca a zomrela v biede. Nie je vzdelaná, je však ušľachtilá, rada číta.
Želka Petrovičová – predstavuje bratislavskú „zlatú“ mládež tridsiatych rokov 20. Storočia. Bohatá dcéra spolu s matkou trávi život v radovánkach –plesy, gymnastika, jazda na koni, kozmetika, .. Je náladová a rozmaznaná, ale aj priateľská, veselá a rada je obklopená ctiteľmi. Chladno kalkuluje, kto môže byť ženích a kto iba náhradník. Landík sa stal náhradníkom. Vydá sa za morálne vyžitého Dubca bez výčitiek svedomia a stáva sa Haninou macochou.

DEJ A UKÁŽKY:
1. Časť:
Vznik nového demokratického štátu priniesol politický a spolkový život do každého mestečka. Mäsiar Tolkoš s Dr. Landíkom v Starom meste narátali vyše štyridsať spolkov na päťtisíc obyvateľov.

Pretože sa obyvatelia delia a štiepia, chcú založiť spolok, kde by si boli všetci obyvatelia rovní.

Politický sekretariát strany ľudovej, lidovej, agrárnej, sociálnodemokratickej, národnodemokratickej, národnosocialistickej, národnej, komunistickej ...
- Potom čo stolík v krčme, to osobitná spoločnosť Čechov, Slovákov, Maďarov, Židov, rozličných straníkov, luteránov, katolíkov, verejných úradníkov, privátnych úradníkov, žobrákov.
Spoločne sa zhrozili, že jeden druhému je nepriateľom, jeden od druhého bočí ako zlodej. Ako čo by si skalu rozmrvil na drobné skalky a tie skalky sa ohraničujú, vrstvia, natierajú sa nacionálne, nábožensky, stavovsky, rasove, rodove, triedne, majetkove, stranícky a každá si myslí o sebe, že je lepšia, pevnejšia, stálejšia ako tá druhá.. Ľudí treba premeniť na včely. Nech má každá svoj úľ, svoj súš, nech lieta a zbiera prášok z kvetov, nech napĺňa dieročky v súši medom, ale je potrebná jedna spoločná lúčička, na ktorej by sa všetci stretali, jednakými boli, seberovnými, kde by neboli nijaké spoločenské rozdiely, postavenie, zamestnanie, rod, strana, náboženstvo, rasa atď. Kde by boli všetci rovní. Toto sa prízvukuje. Kde by bola jediná podmienka vstúpiť na túto spoločnú lúčku: čistota charakteru. Na toto sa kladie dôraz. Táto spoločná, čistá a rovná lúčka, by mal byť spolok, ešte jeden spolok, ktorý by mal meno Rovnosť.

Ako ale vyzerá rovnosť v praxi? Tolkošovi sa páči kuchárka Hana, ale neodváži sa o ňu vážne uchádzať, lebo je spoločensky nižšie. Aj demokrat Landík si v kútiku duše myslí, že je predsa len čosi viac ako Tolkoš.

Ty si viac ako ja, ja viac ako Hana, Hana viac ako chyžná, chyžná viac ako kravská dievka. Ja sa k Hane nesmiem približovať. Ľudia hľadia, a ja som predsa z predných mešťanov.
- Z márnivých, namyslených.
- Nie, ale z tých, ktorí dajú na honor. Potriasol ruku Landíkovi. Chytro sa obrátil a zmizol v tme, ako čo by sa hanbil.
„Aký hlupák“, myslel si Landík, idúc z kroka na krok opačným smerom. „On ma chce biľagovať za namysleného inteligenta, a je sto ráz namyslenejší ako ja.. Citliví, požadovační, namyslení ľudia. Treba s nimi zďaleka a zvysoka. Najnesúcejší stavebný materiál pre také Rovnosti. Dobre, že uzná, že som viac...“

Landík sa rozhodne demonštrovať rovnosť, odprevádza krásnu Hanu a dievča sa mu čoraz viac páči.

Hana sa Landíkovi páčila. Silou-mocou chcel vybadať jej pôvod na posunkoch, či nie sú drevené, krátke, trhané; na smiechu, či nie je veľmi hlasný, rehotajúci; na chôdzi, či nekladie nohy koncami dnuka; na reči, či nie je sprostá; ale čím viac hľadel na ňu, tým väčšmi sa presviedčal, že na dievčati niet nič hrubé a nepekné. Naopak, všetko mu bolo príjemné, pekné, ľahké a jemné ako u hociktorej panskej slečny.
Dievča inštinktívne cítilo Landíkove myšlienky. Uverilo v duchu, že sa mu páči a že ju len preto odprevádza, lebo je v jeho očiach pekná. Bdela nad tým, aby sa mu niečím neznepáčila. Dnes jej už lichotilo, že ju „doktor“ odprevádza, a nevidelo sa jej to divné.

Rozmýšľala doma a prišla na to, že keď sa kráľovičovia zaľubujú do chudobných dievčat, tým skôr sa môže zaľúbiť taký „doktor“ do nej, a doktor je predsa menej ako kráľovič.

Tolkoš anonymnými listami informuje príbuzných a predstavených Dr. Landíka o nerovnej známosti. Šéf Brigantík, napriek tomu, že i on si zobral robotnícke dievča, si predvolá Landíka na pohovor, ktorý sa neskončí najšťastnejšie.

Podľa zákona je rovnosť, a podľa zákona jej niet, rozdiely by nemali byť, sluhov niet, ale sú stavy a triedy, sú nadriadení a podriadení. Vy, pán okresný náčelník, vyčítate mi, že chodím za slúžkami, a pre rozdiel, čo je medzi nami, nechávate ma tu stáť už dve hodiny, kým vy pansky sedíte...
- Stop! – vyskočil náčelník, - aký je to tón?
- Demokratický.
- To si vyprosím! Neviete o „úctivosti“ voči predstaveným? Paragraf dvadsiaty šiesty. - Tam je i o „úctivosti“ voči podriadeným. - Kuchynské spôsoby! – zasmial sa opovržlivo Brigantík a zafučal ako býk. – Vidieť, že naháňate slúžky.
To Landíka dopálilo ešte väčšmi. Chcel toho fučiaceho býka do krvi poraniť. Nerozmýšľal a vybľafol:
- No, a čo vaša milosťpani? Robotníkova dcéra.

Do Bratislavy prišlo päť listov žiadúcich preloženie alebo potrestanie Landíka. Jeden bol i od jeho dobrej matky, ktorá po rodinnej porade posiela Landíka na „zotavenie“ k tete Kornélii. Tam sa stretne so svetáckou Želkou Petrovičovou. Skoro sa vybil „klín klínom“ a Landík by zabudol na belasé oči kuchárky Hany pri šibalských očiach Želkiných, ale sa mu podarilo byť nešikovným a strápnil sa pred Želkou a pred statkárom Dubcom (prevrátil bričku aj so Želkou). Dubec vyšiel z tejto príhody ako gavalier a Landík ako neokrôchanec.
Za ten čas vyhodia Rozvalidovci Hanu zo služby a Landík je preložený do Bratislavy, ktorá žije rušným spoločenský životom.

Keď Landík prišiel do Bratislavy, bolo práve po Dunajskom veľtrhu. Viali, ako obyčajne, zástavy. Trojaké. Československé: bielo-červené s belasým jazykom, české: bielo-červené a mestské: červeno-biele. Nebolo ich hodno snímať, lebo boli hneď po veľtrhu zase všenárodné oslavy. Tisíc sedemdesiatjeden rokov minulo, čo po prvý raz boli na Morave vierozvestcovia sv. Cyril a Metod a podľa niektorých najnovších historikov zastavili sa na Slovensku. Za týmito oslavami, ktoré boli projektované na sedem dní, malo byť tristoročné jubileum, ako sa založila v Trnave prvá „slovenská“ univerzita a mal sa oslavovať i jej zakladateľ, znamenitý „Slovák“ Peter Pázmán. Po tom sa malo sláviť stopäťdesiatročné jubileum narodenia básnika Jána Hollého, storočné jubileum od vzniku hymny Hej, Slováci, šesť i polročné trvanie Slovenskej krajiny ako administratívneho celku, a vo výhľade bol celoštátny zjazd hydrológov.

Zástavy teda neschodili zo stĺpov a domov už vari pätnásty deň. Bola radostná nádej, že budú ševeliť ešte aspoň mesiac.

Landík si veľmi dobre vedie v úrade. Víta pri Dunaji indického kráľa, ktorý nakoniec nevyjde ani na palubu lode, ktorou ho prevážajú.

2. Časť:
Po prostredí vysokých štátnych úradov a politických strán nás sprevádza pán Petrovič. Pozná recept, ako každému vyhovieť a s každým zostať zadobre. Stojí pred problémom, ktorý spolok na schôdzi finančne podporiť a ktorý odmietnuť.

- Nič nebude. Budem mlčať. To je najlepšie a najspravodlivejšie. Ruka ruku umýva. Nech každý dostane to, čo mu patrí. Podporujme sa navzájom vždy a všade – bez závisti. Je to ideálne, taká krotká spoločnosť koalovaných vôlí, strán, stavov, túžob, rečí i skutkov. Môcť tak každému vyhovieť. Aby sa každý uplatnil a mal aspoň na lyžičku masti z veľkého krajinského hrnca.. Nie! Nebudem hovoriť!

Nie je neprístupný. Každého vypočuje, mnohým pomôže a niekomu pomôže aj veľmi rád. O podporu pre svojho syna príde prosiť pekná vdova Estera.

Poznačil si jej meno a adresu a ubezpečil:
- Podporu vám vymôžem, milostivá.
A aj ju vymohol. Sám behal v úrade, rozprával sa s úradným referentom, aby vec čím skôr pripravil, vyhľadal i osvetových koreferentov Koreňa i Krokavca. Oni prikývli. Len Krokavec poznamenal:
- Je aspoň pekná tá vdova?
Neodpovedal. Otázka sa mu videla cynická, hoci inokedy dával sám podobné otázky.
Vo výbore nebolo nijakej námietky. Podpora prešla.
Tešil sa a oznámil jej to v osobitnom liste.
Prišla mu poďakovať. Bola vďačná až do úsmevu v slzách:
- Nezabudnem vám to, pán poslanec.
Oslnený jej mäkkou krásou, oduševnene ju potešoval:
- Maličkosť. Netrápte sa vďakou. Podporu môžem spraviť permanentnou. Ak by ste niečo potrebovali, krásna pani (tak jej povedal), len sa obráťte na mňa.
Keď mu podala ruku pri odchode, už azda tretí raz, pritiahol ju k sebe. Jej ústa boli celkom blízko jeho. „Čo by povedala, keby som ju bozkal?“ Pomyslel si, ale ju nepobozkal. „To by bol kúpený bozk.“ Zadrhol svoju žiadostivosť. Predsa sa celkom nezdržal: napravil jej lovecký klobúčik so sojčím pierkom viac na ucho.

Trápi ho jeho rodinný život, ale len do prvej straníckej schôdze. Kariéra je pre neho rozhodujúca. Zdá sa mu, že žena a dcéra sú príliš moderné.

Zasa si pomyslel, ako kedysi nemohol nahovoriť svoju snúbenicu, terajšiu svoju ženu, pani Ľudmilu, aby šla s ním do hory na vychádzku, a keď mu ešte nebola ani snúbenicou, nechcela ísť s ním ani na zmrzlinu do cukrárne bez „kibica“.

Ešte pred desiatimi rokmi nepúšťali dievčatá večer po deviatej na ulicu. Dnes chodia slobodne po všelijakých Zlatých lýrach, Astorkách, Alžbetkách, pijú, fajčia do rána a vracajú sa domov podnapité, smrdiace, dokrčené, s trasľavým žalúdkom. Predtým bol bozk vrchol nesolídnosti, ak sa dával mládencovi bez vážnych úmyslov. Dnes je dedinská okúňavosť nejsť k slobodnému človeku na byt. Už kvintánky sa dávajú odprevádzať mladými ľuďmi, keď idú zo školy, a doma v bráne sa pred rozlúčkou cmúľajú a dávajú si schôdzky na odľahlých miestach alebo dancingoch. S pánom Petrovičom sa môžeme pozrieť až do kuchyne demokratického štátu, lebo sa začínajú variť volebné guláše. Rivalita je medzi stranami, ale aj kandidátmi tej istej strany. Bojuje sa o poradie na kandidátskej listine. Pán Petrovič sa dostane na kandidátku, ale musí sa „postarať“ o opozičnú stranu radikálov – podplatiť alebo rozbiť.
Pani Petrovičová mu to vyčíta, lebo je radikálka a vlastenka. Manžel objasní vlastenectvo pani Petrovičovej.

Ľudmilka! Ty si vlastenka?
Veď je tebe všetko malé, mizerné, hlúpe, čo je naše, všetko vkusné, veľkolepé, znamenité, milé, čo je cudzie. Starý, starý typ...! Ty si vlastenka!
Čože je tebe Vesna, spolok našich žien? Ty ideš radšej do Flóry. Čo je tebe naša Beseda? To už radšej do Aeroklubu bez aera alebo do Autoklubu na požičanom voze. Tu je vznešená cudzia spoločnosť, ženské sú vo večerných toaletách a páni v smokingoch, obcovacia reč anglicko-francúzsko-nemecká. Nijaký Šafárik, ale rotariáni s cudzími svetovými géniami, s okrúhlymi gombičkami v dierkach kabátov. Daj mi pokoj s MOMS-om, choď si ty na osvetovú prednášku , ja radšej na PEN, lebo ta chodia švédski spisovatelia a anglický básnici, a potom to cudzie pomenovanie...!

Rozpory vznikajú medzi čechoslovakistami a autonomistami. Petrovič, hoci agrárnik, nerád vidí, že slovenské deti si musia napísať národnosť československú, hoci Česi, Nemci, Maďari si píšu svoju. Príčinu vidí v malom národnom povedomí.

- Sme my to len národ, my Slováci. Príde taký Slovák a hrozí maličkému Slováčikovi, že mu dá štvorku z mravov, ak napíše do rubriky , že je Slováčik. Ako za Maďarov. Absurdum! Takí sme boli vždy. Pápežskejší ako pápež. Sami seba utláčame, a na iných zvaľujeme. Kati sme, ktorí sami sebe odsekávame hlavy, pod seba kladieme horiacu fakľu, aby sme sa upálili, a reveme, že nás iní ničia.. Veď to mi presviedčame seba, že nie sme strom, ale konár.. Savci, čo lezú iným na teplé bruchá, a bohujú, že sa skrývame pod chvost cudzím.. Tu máš toho profesora.

Aká strašná chudoba ducha opľúvať sa a kričať, že nemáme vlastnú tvár, ľudskú podobu. Kosť z kosti našej, krv z krvi našej odtají, že nosíme svoje telá, že máme svoj jazyk...
- Iste je to predpis, - vpadla pani. - Tak to Slovák vymyslel, a ak to nebol Slovák, tak ten Čech musel pochádzať od nás, zo slovenskej rodiny, - presáľal Petrovič, zvýšiac hlas. Landík sa stáva komisárom a na príhovor Petroviča i kandidátom na poslanca. Cesta ho zavedie i do Starého Mesta, kde sa opäť stretáva s Hanou. Hana sa postarala o Rozvalidovcov, opatrovala bývalého bankára, keď sa postrelil. Pani Rozvalidová navrhuje adopciu (nie práve z ušľachtilých pohnútok).

„Ak si ju nevezme, odľúbi mi muža, i keď nie náročky, a ja sa stanem starou, rozheganou stoličkou, ktorá iba zavadzia v byte. To je ešte horšie.“
- Ach, bože, keby boli deti, - zmenila svoje zúfanie v hlasnú túžbu. – Keby boli deti, boli by ešte väčšie starosti, ale bol by i životný cieľ, ktorý nedovolí klesať, bola by, keď nie iné, aspoň hračka, s ktorou sa možno doživotne maznať. Bolo by čím zameniť Aničku, hoci je to náš jediný priateľ, ale ktorý.. - Prijmi ju za svoju, - navrhla raz neistým dýchaním prerývaným tichým hlasom. - Už som myslel na to, - prekvapil ju povzbudenými, náhliacimi sa slovami, - kvôli tebe by to bolo dobré, aby si mala nejakú lásku, okrem mňa, - zažmúril jedno oko na smiech. – Ale takému mladému dievčaťu netreba takej zdochliny, ako som ja. Mŕtvole dcéra?
- Aby mal kto zaplakať pri pohrebe.

Rozvalidovci sa dozvedia, že Hana má otca a poveria Dr. Petroviča, aby viedol v Haninom mene kauzu.
Hana dostane veno 70 000 korún. Petrovič vyhrá ďalšie dva Rozvalidove procesy a vzkriesi ho k životu. Nehodného otca Hany by Petrovič rád videl ako svojho zaťa.

„Nie, nebolo by to zlé.“

Pán Petrovič sa stane poslancom, ale niet mu čo závidieť.

„Byť poslancom nie je sláva, ale otrocká robota. Poslanec nie je generál, ale skôr koník v cirkuse, ktorý nesmie vybočiť z ohrady, len pekne cifrovať do kruhu, lebo hneď je nešťastie. Práska bičík, kričí obecenstvo. Nesmieš ten plôtik preskočiť, zadkom vyhodiť, zaťať sa. Len probuj! Hneď si nespoľahlivý a odvedú ťa. Čo z toho, že za teba hlasovalo stotisíc voličov, mandát ti vezme jeden prezident s dvanástimi prísediacimi.“

Po roku:

Na Vlčkovu ulicu sa spustila mokrá jesenná hmla. Sadla si a sedela od rána do večera sťa stará, nehybná baba v deravom , popolavom vlniaku. Skrývala do neho záhrady, trávniky, stromy a domce. Oblizovala ich a od jej jedovatých slín všetko vlhlo a vädlo.

Z obrastených stien starých víl padalo červené lístie, ostávali na múroch len hrčky bobuliek a tenké vlákna ako prekrvené žilôčky na vráskavom tele. Briezky schudli. Sypali sa z nich ohorené hrčky a na tenkých konárikoch, ako na nitiach nastoknuté perličky, svietili kvapky. Kry ruží už obliekli do kabátov, postavili im klobúky alebo ich pozohýnali ako starcov s hlavami do zeme. Pod strieborné haluze smrekov tisli sa onemené drozdy a na holých kamenných ohradách klebetili pred spánkom vrabce.
Chytro sa zvečerilo.
Do bytu mladej vdovy Estery sa nasťahovali mladomanželia: komisár Landík a Anička.

Hana Dubcová – Landíková sa stala nevlastnou dcérou Želky Petrovičovej – Dubcovej. JESENSKÝ, J.: Demokrati. Mladé letá, Bratislava, 1962, 560 s.