Poznám Paríž, a preto si viem predstaviť o čom píše. Je zmesou všetkého – histórie, lásky, slávnych osobností...Začína láskou medzi námorníkom a milou. „Díva sa na teba socha malého desiatnika z Korziky a jedným okom plače.“ Ďalej skvost Paríža – Eiffelova veža, no krásy jej vtedy nebolo „darmo vyjsť na Eiffelku, niet rozhľadu. Nad čipkovými strechami rozprestrela sa mdloba..“
Traja mušketieri sa už tiež stratili. A ako vyjadril iróniu? „Sanscullot? Ten nedobýva Bastillu, len Banque de France.“ Aké bývali vojny v minulosti – hrdé, bez strachu, s odvahou, tak ako bojovali traja mušketieri, či Napoleon, no čo sa stalo teraz? Z vojny sa stala len fraška bohatých.
Ešte ma neobeste bolo skôr vyznaním svojich myšlienok, orientuje sa viac na človeka. Je to akoby vyhrážka „tím hore“, že ľudí nemôžu ovládať ako sa im zachce. „ Keď každý človek
V sebe zvíťazí nad strachom zo smrti, už je vám beda! Môžete ho obesiť sto razy, tvár jeho škeriaca sa pokoja vám nedá.“

Ostatné básne majú podobnú tému. Rýmy sú v každom verši iné, neopakujú sa, niekde nie sú vôbec. Je to ľahká poézia, ktorá sa veľmi dobre číta.