2. kniha: Werther pracuje na veľvyslanectve, ale nemá dobrý vzťah s veľvyslancom, naopak získal si priazeň grófa: „Zoznámil som sa s grófom C..., človekom, ktorého si zodňa na deň väčšmi ctím;...“ (71) To sa však nepáči vyslancovi. Werther sa zažne stretávať so šľachtou. Takýto život sa mu nepáči a odsudzuje ho. Spoznal dievča, ktoré sa podobá Lotte. Pre jeho názory na šľachtu ho aj vyhodili z hostiny. Po tomto incidente sa Wertherová priateľka s ním už viac nemôže stretávať. Už to nevydrží a žiada o prepustenie zo služieb veľvyslanectva: „Požiadal som dvor o prepustenie... (82) a vracia sa k svojej milovanej, vysnívanej Lotte. Lotta je už však vydatá za Alberta: „..., celé telo mi premkne triaška, keď albert obíjma jej útly driek.“ (87) Werther k nim chodil veľmi často a stále miloval Lottu, preto Albert napriek svojej ohľaduplnosti, povedal Lotte aby mu povedala, aby k nim nechodil tak často: „usiluj sa usmerniť dajako jeho správanie k tebe, obmedziť jeho časté návštevy.“ (111) Na Vianoce Albert niekam odišiel a Lotta balila darčeky. Keď prišiel Werther boli sami. Ona mu vtedy povedala, nech k nim tak často nechodí: „..., to nemôže, nemôže to takto zostať.“ (116) Keď to počuje už nevie prečo by mal žiť. Dokonca sa dozvie aj o svojom priateľovi, ktorému nemôže zachrániť život, o svojom rozhodnutí už nepochybuje. Od Alberta si požičia pištole pod zámienkou, že ide na (večnú) cestu. Potom napíše list v ktorom ďakuje Albertovi za pištole, ale list je smerovaný hlavne Lotte. Chcel aby ho pochovali s bledočervenou stuhou, ktorú mala Lotta na sebe keď sa prvý raz stretli... O polnoci zaznel výstrel, strelil si do hlavy: „Strelil si do hlavy nad pravým okom, mozog vystrekol.“(139) a ešte dvanásť hodín sa zvíjal od bolesti a chrčal: „...; nijaká odpoveď, už len chrčí. ...zmietal sa v kŕčoch okolo stoličky.“(139) Sluha ho nájde napoly mŕtveho, ale na poludnie vypustil dušu. Už o jedenástej ho pochovávali medzi dvoma lipami (kde rád čítal svojho obľúbeného Homéra) kde si to želal...

Jazyková stránka:
metafora: Nevidím nič, iba večne hltajúcu, večne prežúvajúcu obludu. (61)

epiteton: rozmanitých tvorov (60); hrozného úmyslu (130); horko plačúc (140)

rečnícke zvolanie: Lotte! Zbohom, Lotte, zbohom! (139)

archaizmy: kepienok, poškrabok