II.spev: je rámcovaný motívom pastierika a stáda, za ktorým už nikdy Jánošík nepôjde. Jánošíka zlapali. Prerozprávanie sa graduje na trikrát(6). Jánošík má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, ani „more drábov“ ho nezastraší, lebo má v opasku silu, ktorú možno zničiť strelou spakruky. Strela spakruky prestrihne čarovnú žilku v opasku a Jánošíka zlapajú. Na obžalobu zo zboja odpovedá(7). Po zlapaní sa Jánošík pýta väzniteľov, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta si vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.
III.spev: Postava Jánošíka je pasívna, svoj žiaľ vypovie dievčina – duša ľudu. Je noc. Jánošík je v mestskej temnici. Všade okolo smrtný spánok a nesloboda. K čiernej veži ktosi prichádza(8).
IV.spev: Jánošík je romantickým hrdinom, trpiaci protikladom sna a skutočnosti. Hrdina snívajúci o slobode – s rukami prikutými o skalu spí a v spánku je opäť slobodný(9).Pomenovania – šuhaj, zbojníček, samopašné dieťa sa odrazu menia na- mladý syn Tatier, junák – väzeň.V dobe, ktorá nedovoľuje čin, je potrebné snívať(10).
V.spev: Tento spev je potvrdením, že Smrť Jánošíkova je jedno z najromantickejších diel v slovenskej literatúre. Začína Jánošíkovým uvedomením si svojho neslobodného postavenia, nasleduje reflexiou o voľnosti. Formou je ponáškou na ľudovú pieseň(11).Postava prechádza ďalšou transformáciou. Ústa väzňa hovoria slová štúrovcov, národných buditeľov. Končí noc. Začína deň – pre Jánošíka nesvitá na život, ale na smrť(12).Jánošík obžalúva ministra Bacha za príkaz: „Spať večne“, ktorý vydal národom rakúskej monarchie po revolúcii. Zakázal akýkoľvek národný pohyb. Vyjadruje vieru tých, ktorí za práva svojho národa bojovali a prehrali: „No príde i prísť musí ten veľký deň súdu – a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu.“ So silným emociálnym nábojom vyjadril pocity romantikov, ktorí prví išli bojovať za národné práva a prví boli potrestaní šibenicou, väzením alebo policajným dozorom: „My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!“ Jánošík presne formuluje, za čo ho i iných idú potrestať: „Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali, i vyniesol slobodu omdletú medzi Tatier skaly.“ To už nehovorí zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ale ten, ktorý na poslednú chvíľu oživil národooslobodenecké hnutie. Preto je tu i badateľný zemepisný posun – od Kráľovej hole k Tatrám – symbolu celého Slovenska.
VI.spev: Jánošíka vedú na smrť. Príroda to cíti(13).Jánošík vystupuje vo veľmi ušľachtilej podobe, nie je už jedným z ľudu, ale svojím nadhľadom, schopnosťou analyzovať situáciu ľudu, stojí ako jeho duchovný vodca – cíti sa zodpovedný za osud ľudu. U čitateľa to môže evokovať predstavu, že hovorí k širšej pospolitosti, nielen ku kňazovi, ktorý ho odprevádza na poslednej ceste. Kňaz ho vyzýva k modlitbe(14).Presne vystihuje stav bezmocnosti a neuvedomenia slovenského ľudu v minulom storočí: „Že žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže.“
VII.spev: Zaznamenávame návrat k tradičnej romantickej podobe. Jánošík stojí neohrozený pred šibenicou, zrak upretý na svoj kraj a mysľou pri najbližších. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére. Je pripravená na smrť hrdinu(15). Jánošík sa lúči pohľadom s krajinou a v mysli prechádza známymi miestami(16). Pri poslednom pohľade na rodnú zem dvojverším majstrovsky zhodnotí postavenie Slovenska po mnohé stáročia(17). Kňaz vyriekne: „Amen!“ Jánošík umiera a ocitá sa medzi vílami tam, kam patria všetci nesmrteľní. Prichádza kráľovský posol s ponukou milosti, ak kráľovi dodá štyri regimenty. Neskoro! Ľud ustrnie a bude roky čakať svojho Jánošíka(18).
VIII.spev: Jánošík ako postava tu nie je prítomný, ale je prítomný v rodiacich sa mýtoch o jeho osobe. Ľud si rozpráva o jeho pokladoch a jeho zmŕtvychvstaní. Slovensko je po smrti Jánošíka ako zakliata krajina. Aj keď je pokročilý čas, „jar“ ešte
neprichádza(19).
IX. spev: Jánošík je alegorickou bytosťou, presne takou ako víla či Rusalka. Po
siedmich rokoch víly, rusalky, družice stroja sobáš Jánošíka a kráľovnej víl(20).