Claude Frollo pochádzal z jednej z tých stredných rodín, ktorým sa hovorilo vysoká buržoázia alebo drobná šľachta. Rodičia dali Clauda študovať a ten sa do učenia zamiloval, myslel si, že už nič iné nepotrebuje. Tiež už od detstva bol učený duchovnému stavu: čítať po latinsky, klopiť oči a hovoriť potichu. Bol neobyčajne učenlivý a za vedomosťami priam prahol. V osemnástich rokoch mal za sebou už štyri fakulty. Asi v tom čase mu zomreli rodičia na mor, čo ho veľmi zasiahlo, i keď ich skoro nepoznal, lebo od mladého veku bol zavretý v kláštore. Zanechali mu iba maličkého brata. Zrazu mal svet pre Clauda už aj iný zmysel než len vedieť. Obľúbil si svojho brata natoľko, že by mu zniesol aj modré z neba, stal sa pre neho viac ako bratom, stal sa mu matkou. Rozhodol sa , že mu dá len to najlepšie a dal ho do tej istej školy, do akej chodil aj on. V tej dobe, čo sa začal starať o svojho mladšieho brata, v nedeľu Quasimodo (meno tej nedele) položil niekto do jaslí zapustených do dlažby v predchrámí malé dieťa, neuveriteľne škaredé. Všetci naokolo sa od hnusu odvracali, iba Frollo, obmäkčený nevinnosťou svojho maličkého brata, si ho zobral pod svoju ochranu.
Tak sa stal Quasimodo zvonárom chrámu Matky božej. Arcidiakon ho naučil rozprávať, ale pri zvonení Quasimodo ohluchol, takže tak stratil i to najmenšie spojenie s okolitým svetom. A keďže iba Frollo sa k nemu nezachoval macošsky ako celý okolitý svet, slúžil mu slepo a oddane ako pes pánovi. Z mladšieho Frolla vyrástol postupne študent, neustále rozmaznávaný svojim bratom. Stal sa z neho výsmeškár a kritizoval všetko, čo sa mu dostalo pod ruku. Žil bohémskym životom, veď peniaze mali nevyčerpateľné dno, pochádzali z mešca jeho brata.
Na námestí bola malá cela, niečo ako väzenie, kde prebývala stará kajúcnica, pomätená zo straty svojej dcéry, ktorú ako sa nazdávala uniesli cigáni a počas sabatu ju zjedli. Takže nadávala na všetkých cigánov a hlavne na Esmeraldu, keď ju videla tancovať cez oblôčik svojej cely, lebo bola približne vo veku dcéry, ktorú by mala dnes, keby jej ju tí cigáni nezjedli.
Druhý diel:
Phoebus bol v dome svojej sesternice – snúbenice a zabával sa tam i s ostatnými dámami, keď začuli, ako niekto na námestí spieva a tancuje. Vyšli na balkón: to Esmeralda tancovala a bubnovala na tamburínu. Z roztopaše zavolali dámy Esmeraldu k nim do domu. Tam sa zoznámila s Phoebusom, ktorý dával jasne najavo, že sa mu maličká cigánka páči. Dohodol si s ňou stretnutie.
Jehan Frollo je zase u svojho staršieho brata, aby mu dal peniaze, lebo zase všetko preflákal. Ako ide von z chrámu stretne Phoebusa vracajúceho sa z návštevy svojej snúbenice. Spolu odídu do krčmy pod pozorným dohľadom arcidiakona, ktorý ich sledoval. Cestou z krčmy si už podnapitý Phoebus všimol, že ho sleduje nejaký čierny tieň. V tom čase kolovala po Paríži povesť o mníchovi, čo sa túla po nociach a Phoebus si na ňu nejasne spomenie. Arcidiakon v podobe mnícha žiadal od Phoebusa, aby s ním mohol ísť tam, kde sa mal kapitán stretnúť s Esmeraldou, Phoebusovi to bolo jedno a naviac mu mních požičal aj peniaze na zaplatenie izby, kde chcel s Esmeraldou potom ísť, takže privolil. Keď prišli do domu, v ktorom sa mohli izby prenajímať, zaplatil Phoebus starej žene mincou od mnícha, ta peniaz dala do zásuvky, ale jej nezbedný vnuk rýchlo zlatku vybral a na miesto nej dal do zásuvky suchý list. Arcidiakon sa schoval v izbe a kapitán šiel čakať Esmeraldu na most. O chvíľku už bol späť i s cigánkou. Vyznávali si navzájom lásku, Esmeralda úprimne, Phoebus naučený odrapotal milé, zaľúbené frázy a hneď začal Esmeraldu vášnivo bozkávať. Kňaz až dovtedy schovaný vo svojom úkryte z neho teraz šialene vybehol a prebodol Phoebusa. Esmeralda odpadla, posledné, čo cítila bol horúci bozk na perách.
