Na jej pohreb prišlo neuveriteľne veľa ľudí. Zdalo sa, že sú tam ľudia z celého sveta. Chýr o Žofiinej dobrote sa rozletel široko-ďaleko. Volali ju „Svätá Žofia.“ Svojou dobrotou si vyslúžila lásku prostého ľudu. Zdalo sa, že za ňou plače ešte aj príroda. Mária mala problém. Jej manžel jej vyhlásil vojnu, pretože z neho spravila hlupáka. Muráň bol jej útočiskom. Na ten hrad si robilo „zálusk“ už veľa pánov. Mária si ho však chránila ako oko v hlave. Poprosila o pomoc Fraňa a ten jej ochotne vyhovel. Znova sa stretli a ich láska opäť rozkvitla. Vedel, že Mária bude dobrou matkou pre jeho deti. Nakoniec sa teda Fraňo stál pánom Muráňa. V tomto diele ma upútal najmä záver. Netušila som, že Žofia Bosniaková naozaj žila. V závere sa píše: siste viator! Latinský nápis na náhrobnom kameni upomínal každého, kto sa zatáral do strečnianskej hradnej kaplnky. Postoj, pocestný a spomeň si na Žofiu Bosniakovú, ktorá tu v mĺkvote krypty sníva svoj večný sen. V roku 1678 túto kaplnku vykradli. Keď pootvárali všetky truhly, nad jednou sa zarazili. Ležalo v nej neporušené ženské telo. Bola mŕtva už tridsať štyri rokov a vyzerala ako živá. Zbojníci ju hodili do horúceho vápna. Telo, Žofie sa ani v horúcom vápne neporušilo, len jeho farba stmavla. Po storočiach zostala len dotrýznená, domučená telesná schránka Žofie Bosniakovej. Jej telesné pozostatky, uložené v sklenej truhle, umiestnili na oltári kostola v Tepličke. Pri najbližšej príležitosti, by som sa na ňu chcela ísť pozrieť. Je neuveriteľné, že čas dokázal zachovať, niečo ako je človek. Musela byť naozaj výnimočná.