Jozef Nižnánsky: Lásky Žofie Bosniakovej

Jozef Nižnánsky sa narodil 30. augusta 1903, vo Veľkých Brestovanoch. Vyrastal v rodine železničného strážnika. Literárnu činnosť začal ako básnik v okruhu generačnej skupiny združenej okolo časopisu Vatra. Ústredným motívom Nižnáskeho dobrodružno-historickej prózy je mnohotvárny protiklad boja lásky, vsadený do rozporného kontextu života vo feudálnej spoločnosti.

Nositeľmi pozitívnych ideálov sú hrdinovia z ľudu alebo nižšej šľachty, ktorí po mnohých porážkach nakoniec víťazia nad svojvôľou a despotizmom vládnucej triedy. Román Lásky Žofie Bosniakovej z roku 1971 tomu všetkému nasvedčuje. Všetko to začalo na fašiangy v roku 1625. Palatín Stanislav Thurzo usporiadal krajinský bál. Prišli takmer všetci pozvaní. Najmä otcovia čo mali dcéry na vydaj alebo synov na ženbu. Tu začala aj veľká láska Márie Széchyovej a Fraňa Vešelína. Ale Mária už bola sľúbená Štefanovi Bethlenovi, synovcovi sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena.

Tak sa začal veľký a nerovný boj. Dvaja mladí zaľúbenci a rodičia dievčaťa. Museli sa od seba odlúčiť. Fraňo sa dlho nemohol zmieriť s tým, že nemôže byť so svojou milovanou. Za veľmi zvláštnych okolností sa Fraňo zoznámil s dcérou svojho najlepšieho priateľa, fiľakovského kapitána Tomáša Bosniaka, Žofiou. Žofia bola neuveriteľne krásna. Mala podmanivé oči na ktoré Fraňo nikdy nezabudol. Ale kým bol opantaný láskou k Márii, na Žofiu nemyslel. Keď sa znova stretli, Fraňo si uvedomil aká je Žofia výnimočná. Pri Žofii zabudol na celý svet a postupne aj na Máriu. Keď Tomáš videl ako sa mladí ľúbia, nenamietal proti sobášu. Bol šťastný. Žofia si toho veľa vytrpela. Predtým ako sa vydala za Fraňa, sa nešťastne vydala. Nešťastne z toho dôvodu, že jej manžela hneď po svadbe skosila zákerná choroba. Žofia mala veľmi zvláštnu povahu. Dokázala hodiny a hodiny presedieť v kaplnke a modliť sa. Vtedy sa nikto neodvážil rušiť ju. A keďže on bol fiľakovský kapitán o zábavu v ich dome nebolo núdze. Vtedy sa Žofia, vždy o polnoci zjavila ako duch, vzala otca za ruku, na hostí pozrela pohľadom, ktorý mrazil v kostiach a odviedla otca aby si oddýchol. Takto sa to opakovalo noc čo noc.

Tomáš si myslel, že Žofia už nikdy nebude šťastná a tak mu padol kameň zo srdca keď sa znova zaľúbila a lepšie si ani nemohla vybrať. Pár sa hneď po svadbe presťahoval na Strečno. A tu začal pre Fraňa dosiaľ nepoznaný pokoj. Priatelia ich nechceli rušiť, preto k nim takmer nikto nechodil na návštevu. Cítili sa tam totiž ako votrelci. Keď sa im narodil prvý syn, ich radosť nemala hraníc. Dali mu meno Adam. Vtedy bolo na Strečne rušno. Prichádzal hosť za hosťom, každý chcel poblahoželať. Najviac zo všetkých sa tešil Tomáš Bosniak. Prišla aj tá, ktorej sa Žofia bála najviac. Mária Széchyová, jej nočná mora. Fraňo ju však ubezpečil, že jedinou ženou v jeho srdci je Žofia a žiadna iná. Mária sa z trucu vydala za Štefana Kuna. Ale veľmi si tým nepomohla. Život na Strečne plynul ako predtým. Prišla však nečakaná správa. Tomáš Bosniak, fiľakovský kapitán zomrel. Žofia bola zronená ale nemohla sa veľmi trápiť, čakala ďalšie dieťatko. Keď sa chlapec narodil, pokrstili ho menom Ladislav. A vtedy sa pokoj na Strečne narušil. Tomáš odkázal Fraňovi fiľakovské kapitánstvo a to znamenalo, že keď bude treba Fraňo nebude doma aj niekoľko mesiacov. Žofia si to nevedela predstaviť. Zo začiatku bola statočná, ale dlho jej to nevydržalo. A keď sa jej do uší dostal chýr, že Fraňo, možno znova podľahol Márii Széchyovej, zrútila sa. Fraňo dal pre ňu v ozrutnej skale vystavať kaplnku a Žofia tam trávila takmer všetok svoj čas. Fraňo sa jej začal takmer báť. Zakaždým keď sa vrátil z cesty sa mu zdala krehkejšia, tajomnejšia a najmä vzdialenejšia. Už sa jej bál takmer dotknúť. Časom začala Žofia chorľavieť a jedného dňa prišiel Fraňovi do Fiľakova list. Žofia umrela. V tej chvíli sa mu zrútil celý svet. Dali ju pochovať zo všetkými poctami.
 Na jej pohreb prišlo neuveriteľne veľa ľudí. Zdalo sa, že sú tam ľudia z celého sveta. Chýr o Žofiinej dobrote sa rozletel široko-ďaleko. Volali ju „Svätá Žofia.“ Svojou dobrotou si vyslúžila lásku prostého ľudu. Zdalo sa, že za ňou plače ešte aj príroda. Mária mala problém. Jej manžel jej vyhlásil vojnu, pretože z neho spravila hlupáka. Muráň bol jej útočiskom. Na ten hrad si robilo „zálusk“ už veľa pánov. Mária si ho však chránila ako oko v hlave. Poprosila o pomoc Fraňa a ten jej ochotne vyhovel. Znova sa stretli a ich láska opäť rozkvitla. Vedel, že Mária bude dobrou matkou pre jeho deti. Nakoniec sa teda Fraňo stál pánom Muráňa. V tomto diele ma upútal najmä záver. Netušila som, že Žofia Bosniaková naozaj žila. V závere sa píše: siste viator! Latinský nápis na náhrobnom kameni upomínal každého, kto sa zatáral do strečnianskej hradnej kaplnky. Postoj, pocestný a spomeň si na Žofiu Bosniakovú, ktorá tu v mĺkvote krypty sníva svoj večný sen. V roku 1678 túto kaplnku vykradli. Keď pootvárali všetky truhly, nad jednou sa zarazili. Ležalo v nej neporušené ženské telo. Bola mŕtva už tridsať štyri rokov a vyzerala ako živá. Zbojníci ju hodili do horúceho vápna. Telo, Žofie sa ani v horúcom vápne neporušilo, len jeho farba stmavla. Po storočiach zostala len dotrýznená, domučená telesná schránka Žofie Bosniakovej. Jej telesné pozostatky, uložené v sklenej truhle, umiestnili na oltári kostola v Tepličke. Pri najbližšej príležitosti, by som sa na ňu chcela ísť pozrieť. Je neuveriteľné, že čas dokázal zachovať, niečo ako je človek. Musela byť naozaj výnimočná.