Peter Zvon: Tanec nad plačom

Obsah diela

Dej sa odohráva v starom zámku niekedy na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.

Prológ

Na stene v knižnici na poschodí zámku visí veľký rokokový obraz. Hodiny v miestnosti odbíjajú dvanásť úderov a z obrazu vystupujú štyri historické postavy: markíza Silvia, gróf Richard, jeho syn gróf Alfréd a ich sluha Barnabáš. Neskôr sa k nim pridáva aj Richardova manželka grófka Anna, ktorá sa však po hádke s manželom vracia do svojho obrazu vo vedľajšej miestnosti. Richard s Alfrédom sa rozchádzajú v názore, či je svet taký, aký bol pred tristo rokmi, a tak markíza Silvia navrhuje, aby sa o tom išli presvedčiť „na vlastné oči“.
„Gróf Richard: Ja stavím sa o celý majetok,
že svet len taký je, aký bol kedysi.
Nič nemení sa v ňom, tam vládne zasa kráľ.
Na hradoch šľachtických sa pripravujú vraždy.
Svet ide cez mŕtvych. Vlády i kultúra.
Svet svetom zostal. Život sa nezmenil.
Gróf Alfréd: Stavím i dedičstvo, že toto nepravda.
Menia sa ľudia, menia sa kráľovstvá,
Všetko sa mení. Meravosti niet.
Snáď nieto kráľov už... “ [1]


Prvý obraz

V tom istom zámku sa na prízemí koná maškarný ples. Organizátorom plesu je majiteľ zámku generálny riaditeľ Aristid Kráľ. Spolu so svojim tajomníkom dr. Pyskom vstupuje Kráľ do predsiene. Je veľmi mrzutý, trápia ho finančné problémy, nezhody s deťmi a nevyliečiteľná choroba – rozpad červených krviniek. V zúrivosti prepustí svojho tajomníka dr. Pyska, odhodí klobúk a odchádza preč. Gróf Richard, gróf Alfréd a markíza Silvia zostupujú po schodoch po vzhliadnutí starého klobúka upadajú do presvedčenia, že svet je stále podobný tomu, na ktorý si pamätajú. Po stretnutí s Kráľovým synom Petrom mu preukazujú úctu v domnienke, že ide o skutočného kráľa a ich presvedčenie sa ešte viac utvrdzuje.

„Markíza Silvia: Vaše meno, pane?
Peter: Som Kráľ. Podáva jej ruku.
Markíza Silvia:
Gróf Richard: Kráľ!!
Gróf Alfréd:
Básnik: No, kráľ.
Všetci sa hlboko sklonia do dvoranskej poklony. Vzadu sa Barnabáš hlboko klania i so svietnikmi.“ [2]

Peter sa snaží zblížiť s markízou Silviou, jeho sestra s grófom Richardom a neskôr s jeho synom Alfrédom. Rozália Kráľová šľachticov srdečne privíta v dome ( považuje ich za diplomatický zbor ), no rozčúlený Aristid im nedôveruje, myslí si, že si z neho robia dobrý deň. Po zoznámení sa a vypočutí si jednej z básní Básnika sa všetci rozhodnú, že si zatancujú.

Druhý obraz

Po skončení plesu začína Peter pochybovať o duševnom zdraví svojich hostí. Aristid Kráľ začne šľachticov podozrievať a zavolá na nich políciu, nech vyšetrí, či neušli z nejakého blázinca. Príchodom detektívneho inšpektora Celestína Trdlíka sa situácia šľachticov ešte viac skomplikuje, všetci sú zmätení správaním svojich hostiteľov a cítia sa ako vo väzení. Trdlík vyšetruje, tvári sa dôležito a je taký dotieravý, že gróf Richard a gróf Alfréd ho chcú za urážku potrestať svojimi mečmi. Zastavil ich až príkaz „kráľa“, ktorý im sľúbil, že ich
zo „zajatia“ dostane.

„Peter: Sem si sadnite, tu máte slivovicu, vy slečna, tu máte ajerkoňak a buďte ticho, preboha! Šepká im. Však ja vás odtiaľto dostanem. Nebojte sa.“ [3]

Nakoniec sa všetci posadia a opäť si vypočujú najnovšiu báseň horlivého Básnika.

Tretí obraz

Peter s Adelou vedú šľachticov cez záhradu do záhradného altánku, aby ich tam ukryli. Stmieva sa, nastáva noc a z diaľky sa blíži búrka. Všetci si potichu posadajú okolo stola v altánku. V tejto časti nastáva rozuzlenie celého problému. Šľachtici začnú vysvetľovať svoj pôvod, ako si spokojne až do dnešného dňa viseli v knižnici a Peter im zas vysvetľuje, že nie je skutočný kráľ, že králi už dávno nie sú, že je to len meno, a že zámok kúpili na dražbe. Šľachtici sú pohoršení, že nešľachtic je držiteľom ich zámku.

„Markíza Silvia: Ale, Peter, váš vládca, váš kráľ!
Peter: Ale čerta starého kráľ. My kráľa nemáme. To len bývalo. To už máme – chvalabohu – za sebou.
Blesk a hrom.
Gróf Richard:
Gróf Alfréd: vstanú: Jak?
Markíza Silvia:
Peter: Čo sa čudujete? U nás už je dokraľované!
Gróf Alfréd: No vidíš!“ [4]

Vtom začujú šramot. Inšpektor Trdlík a dr. Pysk chodia po záhrade a hľadajú stopy. Peter vyjde von a tvári sa nenápadne, aby zmiatol inšpektora. Jeho plán však nevyšiel a Trdlík objavil v altánku „utečencov“. Radosť zo zatýkania mu
však prekazil sluha generálneho riaditeľa Hieronym, ktorý mu prišiel oznámiť, že v knižnici niekto vyrezal z obrazu figúry. Trdlík poveril Petra strážením šľachticov. Gróf Richard, gróf Alfréd, markíza Silvia a Barnabáš využívajú situáciu, rozlúčia sa so svojimi hostiteľmi a utekajú späť do knižnice.
Epilóg

Šľachtici sedia v knižnici, popíjajú víno a hodnotia klady a zápory súčasného sveta. Z pokojného rozhovoru ich vyruší rytier Gejza, ktorý doposiaľ stál ako socha vo výklenku. Ten im rozpráva ako položil život za princeznú, ktorá mala aj tak radšej sluhu ako jeho. Potom si všetci pripijú na dnešný svet a odsúdia vládu kráľov. Napriek tomu však na pieseň sluhu Barnabáša o neľudskosti pánov a utrpení poddaných reagujú smiechom. Hodiny odbíjajú dvanásť úderov a všetci sa vracajú naspäť do obrazov.

„Barnabáš stojí ešte v prostriedku, tvár má ostro osvetlenú, je starý, veľmi starý a plače.“ [5]

Ideovo – tematický plán

Literárny druh: dráma

Literárny žáner: komédia

Časopriestor: Dej sa odohráva v starom zámku niekedy na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.

Téma: Vykreslenie spoločenských a finančných problémov súčasného sveta.

Motívy:
motív múdrosti
statický motív; prejavuje sa najmä u zástupcov staršej generácie, najviac u grófa Richarda, ktorý kladie múdrosti veľký význam a hľadá ju vo všetkých stránkach každodenného života

motív umenia
statický motív; vzťah k rôznym druhom umenia sa prejavuje u všetkých postáv;
• výtvarné umenie je pre šľachticov niečo sväté, niečo pre čo sa oplatí žiť, kdežto pre Aristida Kráľa je to len vstupenka do vyššej spoločnosti a jeho ostatných súčasníkov zaujíma len minimálne; autor tým chcel poukázať na morálny úpadok spoločnosti;

„Peter: A prečo teda, preboha kupuješ tie obrazy? Vari by si sa bez nich neobišiel?
Kráľ: Ale obišiel. Lenže keby som tom povedal hlasno, tak by o mne tí, ktorí by sa bez umenia práve tak obišli, vyhlásili, že som nekultúrny tvor. A potom – umelci sa musia podporovať. Inak by si bol v slušnej spoločnosti nemožný.“ [6]

• sprostredkovateľom básnického umenia je Básnik, ktorý svojimi básňami „obveseľuje“ unudených hostí v dome generálneho riaditeľa;
• vzťah k hudbe sa prejavuje najmä u grófa Alfréda, ktorý sa ihneď po zostúpení z obrazu chopí svojho nástroja a začne hrať, taktiež aj v priebehu diela si niekoľkokrát zaspieva

motív pravdy
statický motív; pravda je pre šľachticov ďalšia veľmi dôležitá morálna hodnota, ktorá robí šľachtica šľachticom, no pre obyčajných „smrteľníkov je to len prázdny pojem; klamať do očí šľachticovi v mnohých prípadoch znamená „šibenicu“

motív lásky
dynamický motív; v diele sa objavil hneď v niekoľkých formách, u staršej generácie v „teoretickej“ podobe ( vo forme rôznych múdrostí ) a u mladých v „praktickej“ podobe ( Peter s markízou Silviou si „padnú do oka“ už pri prvom zoznámení, takisto aj gróf Alfréd s Adelou ); pre mladých je láska akýmsi životne dôležitým elixírom bez ktorého by bol svet veľmi pochmúrny a život by nemal význam, a preto je svadba kvôli peniazom pre mladých veľkou prekážkou

Postavy:

Gróf Richard zo Svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský  poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta; je šľachticom v tom pravom slova zmysle, oddaný svojmu kráľovi, drží sa svojich zaužívaných zásad a je presvedčený, že všetko na čo si pamätá pretrvalo do súčasnosti;

„Gróf Richard: Vaše veličenstvo, som starý už.
Však starší je môj rod
a ten mi káže len pre kráľa žiť.
Je slabá ruka moja, však predsa drží kord.
Ten patrí vám a vaše je, čo mám.“ [7]

• bežným veciam prikladá oveľa väčší význam ako ostatní, napríklad pitie vína – mladá generácia používa alkohol len na rozveselenie a „zahnanie nudy“, kdežto on považuje víno za nástroj, ktorý pomáha očisťovať myšlienky, a ktorý inšpiruje, dokonca by aj hodinu strávenú medzi živými by pokojne obetoval vínu

„Gróf Richard: Som pre kanvicu burgunského vína, som pre smrť! Vive la mort!“ [8]

• jeho názory na svet a na mládež sú vo všeobecnosti veľmi radikálne a sú v rozpore s Alfrédovými; tvrdí, že s mládežou je to čím ďalej tým horšie, a že ak to bude takto pokračovať, staré svetské hodnoty dospejú k zániku

„Gróf Richard: Oj, mor je priam to presvedčenie mladých,
že z vajca sliepka hneď sa vykľuje.
Ja neviem, ako na svete je dnes,
Aký je mrav a aký vládne kráľ.
Len jednu pevnú, silnú vieru mám,
že lepšie je, jak za nás bývalo.
Však dnes i povždy jedno iste platí:
to, čo je trváce, musí byť i mravné
a mladosť nikdy mravná nebola.“ [9]

Grófka Anna – jeho žena; na svojho manžela má podobný náhľad ako on na ňu, nechce s ním „visieť“ v jednej miestnosti, je veľmi náladová a ľahko sa nechá vyprovokovať k hádke; ešte sa poriadne ani „nezobudila“ a už sa kvôli hádke s manželom vrátila späť do obrazu; autor tým chcel zrejme naznačiť, že manželstvo v minulosti nebolo až také „sväté a nepoškvrniteľné“

Gróf Alfréd – jeho syn, gróf zo Svätej Amélie, pán hradu Paravan, pán hradu Veterník; predstaviteľ mladšej generácie, má pokrokovejšie a veľmi odlišné myšlienky ako jeho otec, jeho názory nie sú také konzervatívne, nedrží tak striktne sa starých zásad, ale jeho pohľad na svet je pesimistický

Markíza Silvia – z Nachového Oklihomu; mladá a pekná; tiež predstavuje mladšiu generáciu, ale jej názory sú v značnej miere optimistické a v mnohých prípadoch sú v protiklade s Alfrédovými; aj tu autor naznačil rozpor medzi mužmi a ženami v diele

Rytier Gejza – z Orechovian, ďalší „obyvateľ“ knižnice v zámku generálneho riaditeľa, v prológu vystupuje zo svojho výklenku, aby ostatným vyrozprával svoj príbeh; jeho názor na kráľov sa vymyká z už zaužívaného názoru plného chvály a blahoslavenia a neskôr sa k nemu pridávajú aj šľachtici, ale nakoniec aj tak všetci na Barnabášovu pieseň o utrpení reagujú smiechom

Barnabáš – ich sluha, veľmi poslušný, verný a oddaný svojmu pánovi, ale naproti tomu nedoceňovaný – vnímajú ho ako niečo neživé; počas celej hry ( okrem piesne v epilógu ) nepovie ani jedno celé slovo, pretože sa zajakáva a ani jedna z postáv ho nikdy nenechá dohovoriť;

„Gróf Alfréd: Barnabáš!
Barnabáš: P-p-p-p-
Gróf Alfréd: blazeovane zívne, nedá mu dohovoriť: Chceš prosím povedať. Netreba toľko slov.“ [10]

„Gróf Richard: Barnabáš, môj kord!
Barnabáš: P-p-p-p-
Gróf Richard: Viem, mám ho pri boku. Netreba toľko slov.“ [11]

• v epilógu je prvýkrát vyzvaný k tomu, aby vyjadril svoj názor, a hneď sa stretá s nepochopením – na jeho pieseň o bezohľadnom zaobchádzaní pánov s poddanými šľachtici reagujú smiechom;

Aristid Kráľ – generálny riaditeľ „účastinárskej spoločnosti na upotrebenie žuly“, večne zachmúrený a zle naladený, rozčuľuje sa pre maličkosti a ľahko sa nechá vyprovokovať; k ľuďom sa správa otvorene a nebojí sa im povedať do očí, čo si o nich myslí

„Kráľ: My nie sme nijaký cirkus, aby sa na nás chodilo dívať. Chcem vedieť s kým mám česť.
Gróf Richard: Gróf Richard som zo svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta...
Kráľ: Čo si to dovoľujete, pane? Ja nie som na posmech!
Kráľová: Aristid, ako sa to správaš? Nezabúdaj, že si na maškarnom bále.
Kráľ: Bál – nebál, ja to musím vedieť. Alfrédovi. Kto vy ste, prosím?
Gróf Alfréd: Gróf Alfréd som zo Svätej Amélie...
Kráľ: Mňa trafí šľak!“ [12]

• na tejto postave autor zvýraznil morálny úpadok spoločnosti; Aristid Kráľ patrí do vyššej spoločnosti, no napriek tomu sa nedrží žiadnych zastaralých morálnych zásad a nespráva sa tak, akoby sa mal; najdôležitejšie sú pre neho peniaze a uznanie vo vyšších kruhoch, nič iné ho nezaujíma, nezaujímajú ho názory iných ľudí ani ich postoje k nemu; • má smrteľnú chorobu a nezostáva mu už veľa času a aj tak je na prvom mieste jeho rebríčka hodnôt zhŕňanie peňazí, či už rôznymi „machináciami“ alebo „s dopomocou“ svojich detí
„Kráľ zareve: Zasnúbiš sa!!!!
Peter zareve: Nezasnúbim!!!!
Kráľ pokojne: Umrel!
Peter vytreští oči: Kto?
Kráľ : Blahobyt.
Peter: Čí?
Kráľ: Náš
Peter po chvíľke: Zasnúbim sa.
Kráľ: Pravdaže sa zasnúbiš. V lepších kruhoch sa vždy ľudia berú pre peniaze. Z lásky sa berú len bedári, aby bola populácia. To si pamätaj, správna populačná politika sa robí tým, že sa ožobračuje ľud.“ [13]

Rozália Kráľová – manželka generálneho riaditeľa, je Kráľovým presným opakom, k ľuďom sa správa milo, za svojho manžela sa často musí ospravedlňovať; jej prístup k manželovi je rovnaký ako v prípade grófky Anny; často sa s ním háda – príčinou je jej odlišný názor na mužov a jeho odlišný názor na ženy


„Kráľ: Milá Rozália, muž je v mnohom smere od ženy odlišný. Muž je príťažlivý až do posledného dychu. Vidíš, to je práve rozdiel medzi mužom a ženou, tá vaša krása je oslnivejšia, ale tá naša zasa dlhšie vydrží.
Kráľová: Aristid! Aký si brutálny!
Kráľ: Čo je pravda, Rozália, Nemá sa skrývať:“ [14]

• na druhej strane tiež nie je spokojná s „finančnou situáciou“, a preto je jej postoj k nedobrovoľnej svadbe jej dcéry Adely rovnaký ako postoj jej manžela k nedobrovoľnej svadbe ich syna Petra

Peter Kráľ – ich syn; typický predstaviteľ mladej generácie; oproti svojmu otcovi má oveľa pokrokovejšie názory; je typickým predstaviteľom mládeže skazenej peniazmi svojich rodičov, čo sa odzrkadľuje na jeho vnímaní a názoroch na ostatných ľudí; jeho pohľad na svet je podobný ako pohľad grófa Alfréda

Adela Kráľová – jeho sestra; mladá, pekná inteligentná, plná elánu, vždy usmiata a dobre naladená; čo sa vlastností týka, svoju povahy zdedila po matke;

Dr. Pysk – tajomník generálneho riaditeľa Kráľa, aj napriek vysokoškolskému vzdelaniu nie je veľmi inteligentný, plní len úlohu akéhosi poskoka; už jeho meno naznačuje, že je to človek, ktorý na všetko poslušne prikývne a svojmu nadriadenému sa podlizuje v tej najväčšej miere

„Kráľ: Mňa porazí!
Pysk: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, vás porazí.
Kráľ: Vy ste doktor práv?
Pysk: Prirodzene, pán generálny riaditeľ.
Kráľ: Z toho vidieť, že nie sú len korunovaní somári, ale aj diplomovaní somári. A tí sú nebezpečnejší.
Pysk: Prirodzene, z toho vidieť, pán gene...
Kráľ zareve: Von!!
Pysk pokojne: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, von. Odchádza.
Kráľ po chvíli: Ľudia si ani neuvedomujú, aká škodlivá vec je univerzita. Z toho človeka by bol nádherný domovník.“ [15]

Celestín Trdlík – detektívny inšpektor, jeho meno vystihuje jeho charakter – naznačuje, že je to ďalší člen zo skupiny menej inteligentných postáv, jeho vystupovanie je veľmi komické, vyjadruje sa veľmi zložito, používa rôzne „odborné“ a bežnému človeku nezrozumiteľné výrazy; tvári sa veľmi dôležito a vyvyšuje sa nad ostatných – z toho vyplýva, že autor vtedajšiu políciu asi nepovažoval za veľmi schopnú a inteligentnú

„Trdlík: Pst! Čo tu robíte?
Peter: Chodím a rozmýšľam. Som filozof.
Trdlík: Čo je to?
Peter: Filozof je človek, ktorý premýšľa, i keď nemusí.
Trdlík: To by mohol povedať každý. Máte legitimáciu?
Peter: Nie.
Trdlík: Pôjdete so mnou.
Peter: S radosťou.
Trdlík: S kým?
Peter: S radosťou.
Trdlík premýšľa: Aha.“ [16]

• tajomníka generálneho riaditeľa právom považuje za seberovného, veľmi inteligentného a priateľského človeka

Hieronym – sluha generálneho riaditeľa Kráľa, je tiež „len“ sluhom ako Barnabáš, ale na rozdiel od neho ho neponižujú a nechajú ho slobodne sa vyjadrovať

Básnik – horlivý básnik a výnimočný človek s veľkým talentom a zmyslom pre dokonalosť ( čo sa básní týka ) , avšak notorický alkoholik závislý na svoje dennej dávke rumu, ktorý ho vraj inšpiruje; je len akýmsi sprostredkovateľom básnického umenia a oživovateľom nezaujímavého, nudného a fádneho domu generálneho riaditeľa Kráľa

Problémy a konflikty:

Dielo je postavené na kontraste minulosti so súčasnosťou. Autor na základe tohto kontrastu odsudzuje mnohé skutočnosti, napríklad morálny úpadok spoločnosti, neľudské zaobchádzanie s ľuďmi, aroganciu, sociálne, ekonomické a politické problémy atď.

konflikt medzi mužom a ženou
tento konflikt sa prejavuje u postáv zo súčasnosti aj u postáv z minulosti, najsilnejšie však medzi Aristidom a Rozáliou Kráľovými;
vo všeobecnosti majú muži a ženy v diele na seba veľmi odlišné názory
generačný konflikt
konflikt sa opäť prejavuje medzi súčasnými postavami, avšak určitú svoju podobu má aj medzi historickými postavami;
• predmetom konfliktu medzi súčasnou mladou a staršou generáciou je nedobrovoľná ženba Petra Kráľa s dievčinou, ktorú ani poriadne nepozná, a ktorá kríva a nedobrovoľný vydaj Adely Kráľovej s lakomým právnikom Martinom
• u historických postáv je predmetom konfliktu Richardove v mnohom odlišné názory na svet a na kráľov od názorov jeho syna Alfréda

Idea: Autor pomocou kontrastu minulosti so súčasnosťou kritizuje morálny úpadok spoločnosti.

Posolstvo diela: autor sa pozastavil nad myslením a správaním ľudí svojej doby a postavil ich do veľmi ostrého kontrastu s mravmi a vznešenými spôsobmi ľudí v minulosti, čím veľmi radikálne vyjadril svoj názor na obdobie pred druhov svetovou vojnou
„...ľudia sa vyznačujú tým, že sú až dokonale neľudskí...“ [16a]

Významové zafarbenie diela:

komické – keďže ide o komédiu, autor dielo spestril mnohými komickými scénami, ktoré nie sú v deji hlbšie zakorenené , ale vychádzajú zo situácií

Kompozičný plán

Kompozičný postup: kronikársky

Horizontálne členenie textu: dielo je rozdelené do piatich častí: prológ, prvý, druhý a tretí obraz a epilóg

Fázy sujetovej organizácie:

úvod: prológ – postavy po tristo rokoch „spánku“ zostupujú z obrazov; zoznamujeme sa s okolnosťami deja
zápletka: prológ – hádka grófa Alfréda s grófom Richardom, či ešte na svete vládnu králi
zauzľovanie: prvý obraz – šľachtici sa zoznamujú s Petrom Kráľom a mylne sa domnievajú, že svet sa nezmenil a majú tu česť rozprávať sa s „vládcom“
vyvrcholenie: druhý obraz – Aristid Kráľ začína šľachticov podozrievať a zavolá na nich detektívneho inšpektora Celestína Trdlíka, aby vyšetril, z ktorého blázinca ušli

rozuzľovanie: tretí obraz – šľachtici sa s dopomocou Adely a Petra Kráľových ukryli v záhradnom altánku; rozhovor medzi hosťami a hostiteľmi – Peter šľachticom vysvetľuje, že nie je kráľ a oni zasa objasňujú, že už sú tristo rokov mŕtvi, a ako si doteraz spokojne viseli v knižnici
záver: epilóg – šľachtici spolu s rytierom Gejzom zhodnotia klady a zápory súčasného sveta a nakoniec sa spokojne vracajú do svojich obrazov

Jazykový plán

Jazyk: autor strieda jednoduchý jazyk so zložitým a zrozumiteľný s menej zrozumiteľným; autor použil pre každú postavu jazyk pre ňu typický:
• historické postavy hovoria vznešeným a veľmi zložitým jazykom plným metafor poetizmov, symbolov atď.

„Gróf Alfréd: A keby dobrý boh mi zvoliť dal
váš bozk alebo nebo,
ja ústa vaše zvolil by
a v peklo zostúpil“ [17]

neodmysliteľnou súčasťou prejavu historických postáv sú rôzne múdrosti a rady do života
„Gróf Richard: Aj tebe želám ho. Neskoro vstávaš však.
Veď žiť len hodinu a desať minút zaspať
je hriechom až syn môj.
Život je milenka, mladý môj priateľu,
a spánok neľúbi, mladý keď milenec.“ [18]

• naproti tomu postavy zo súčasnosti používajú moderný, jednoduchý a bežnému človeku zrozumiteľný jazyk plný slangových výrazov a neologizmov

„Peter: ...ja som podal na krídlo, to krátkym špurtom k rohovej zástavke, potom center, ja si to v šestnástke štopnem, obídem beka a potom strelím... Brankár urobí robinzonádu – ale kde – viedli sme 1:0 . Čo vy na to?“ [19]

• postavy, ktoré autor vykreslil ako menej inteligentné ( tajomník generálneho riaditeľa dr. Pysk a detektívny inšpektor Celestín Trdlík ) používajú jazyk, charakterizovaný už v ich mene;
• dr. Pysk má veľmi chudobnú slovnú zásobu a zmôže sa len na prikyvovanie a opakovanie viet po svojom nadriadenom

„Kráľ: Už ste to vykonali?
Pysk: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, už som to vykonal.
Kráľ: No a?
Pysk: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, no a?
Kráľ: Pre umučenie božie!
Pysk: Prirodzene, pán generálny riaditeľ, pre umučenie božie.“ [20]

• Celestín Trdlík má naopak slovnú zásobu veľmi bohatú, ktorú ale neobvyklé slová a zložité súvetia používa len na svoje zviditeľnenie a mnohým výrazom ani sám nerozumie

„Trdlík: Službukonajúci orgán, detektív Celestín Trdlík na základe vyššie uvedených udaní predmetného Petra Kráľa predviedol na policajnú strážnicu a odovzdal na ďalšie administratívne pokračovanie.“ [21]

Jazykové prostriedky: autor použil množstvo rozličných jazykových prostriedkov, ktoré zakomponoval hlavne do jazyka historických postáv, ale nie je o ne núdza ani v reči súčasných postáv
Figúry: inverzia – autor v reči postáv z minulosti často vymieňa slovosled, aby tým dosiahol väčšej vznešenosti historických postáv
„Gróf Richard: Jak rýchle ide čas! Čo je to rokov sto?
A dni a týždne, mesiace a roky
Nič nie sú iné, len starosť rojných hláv!“ [22]
anafora „Markíza Silvia: Ja...ach neviem, či ešte králi sú,
ja neviem, či žijú cisári a šľachta,
ja neviem ani to, akí dnes ľudia sú.“ [22a]

Trópy: epiteton „jedna z tichých modlitieb“ [23]
„mladé devy“ [24]
metafora „páchne sebectvom“ [25]
„Mieru tvojich hriechov osud zavŕšil!“ [26]
personifikácia „Mladosť, tá nevie, jak dobrý je náš boh.“ [27]
prirovnanie „Je ako anjelik, pýri sa, nevinná,
Oči jak kozliatko, tielko jak brezička.“ [28]

Štýl autora: autorov štýl je typický pre toto obdobie – dielo vznikalo v období „predvečera“ druhej svetovej vojny, preto si nemohol dovoliť vyjadriť svoj názor priamo, ale ukryl ho do jazyka postáv, do ich názorov na svet a do ich vyjadrovania; ďalej autor využil množstvo jazykových prostriedkov, ktoré nie sú pre drámu typické, napr. používanie lyrických prvkov v reči postáv z minulosti


Zoznam citovanej literatúry

[1] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 166-167
[2] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 175
[3] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 218
[4] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 229
[5] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 251
[6] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 199
[7] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 175
[8] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 158
[9] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 154
[10] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 152-153
[11] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 167
[12] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 180
[13] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 170
14] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 192
[15] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 194
[16] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 231
[16a] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 160
[17] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 188
[18] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 153
[19] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 180-181
[20] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 200
[21] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 232
[22] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 151
[22a] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 162
[23] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 205
[24] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 163
[25] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 205
[26] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 185
[27] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 163
[28] Štyri hry slovenskej moderny. Tatran, Bratislava 1973, strana 164