Keď večerali, opäť si robili posmech z otca Goriota, no teraz sa ho Eugène zastal, lebo vedel, aký je to skvelý človek: ,,Kto bude trápiť otca Goriota, bude mať odteraz dočinenia so mnou, je viac hoden ako my všetci." Samozrejme, o chvíľu sa všetci dozvedeli, že otec Goriot je otec barónky. Keď Rastignac dojedol, utiahol sa do svojej izby a napísal list svojej matke, v ktorom ju žiadal, aby jej poslala 1200 frankov. Rastignacovci neboli bohatí, kvôli tejto sume budú musieť niečo obetovať. Napísal ešte každej sestre osobitne, lebo ich mal veľmi rád: ,,Srdce sestry je diamat čistoty, hlbina nežnosti!" I keď mal výčitky svedomia, potreboval tieto peniaze, aby sa mohol zoznámiť s Delphine de Nucingen. Nasledujúci deň šiel Eugène vhodiť listy do schránky a navštíviť paniu de Restaud, no neprijali ho.  

"Tri razy sa ta vrátil a tri razy našiel dvere zavreté, hoci prišiel v hodinách, keď gróf Maxime de Trailles tam nebol." V tom týždni ešte dvakrát navštívil pani de Beauséant, ktorej sa darilo odsúvať sobáš slečny de Rochefide a pána d'Ajuda. Rastignac v tom období zbieral informácie o otcovi Goriotovi, pretože ,,túžil dokonale poznať svoju šachovnicu, prv než sa pokúsi pristáť v Nucingenovom dome." Zistil, že k majetku prišiel, keď kúpil závod svojho majstra, ktorý zomrel pri povstaní roku 1789, usadil sa pri obilnom poli a predával obilie sa 10-násobok normálnej ceny. ,,Napokon, ľudia sa dozvedeli o jeho majetku iba v čase, keď už nebolo nebezpečné byť bohatým, a tak v nikom nevzbudil závisť.. Bol trpezlivý, činný, vytrvalý, rýchly v podnikaní, avšak keď vybočil zo svojho úzkeho oboru, stával sa opätovne sprostým, hrubým robotníkom, človekom neschopným pochopiť rozumové dôvody, necitným voči akýmkoľvek duševným radostiam, človek, čo v divadle zaspával,..."  

Nadovšetko miloval svoju ženu a keď zomrela, svoju lásku preniesol na svoje dcéry. Navždy zostal vdovcom, čo ako veľké boli návrhy veľkoobchodníkov či nájomnov. ,,Prirodzene, obe dcéry vychovával nerozumne. Goriot mal vyše 60 tisíc libier ročného dôchodku, pre seba však neminul ani tisíc dvesto frankov." Svoje dcéry rozmaznával. Nakoniec po 5 rokov po sobáši jeho dvoch dcér už nedokázal znášať to pohoršovanie zaťov a ,,uchýlil sa do tohto penziónu zo zúfalstva, keď videl, že manželia oboch dcér nedovolili, aby ho vzali k sebe, nesmeli ani prijímať verejne jeho návštevy." Koncom prvého týždňa v decembri dostal Rastignac dva listy, jeden od matky, druhý od staršej sestry. Keď si ich prečítal, zistil, že mu posielajú peniaze. Matkin list ho dojal a mal obrovské výčitky svedomia, avšak list od staršj sestry ho opäť urobil šťastným. Dokopy mu bude poslaných 1550 frankov. Za tieto peniaze si dal ušiť niekoľko krásnych oblekov. Peniaze mu prišli práve keď večeral v jedálni. Samozrejme s Vautrinom, s ktorým nie veľmi dobre vychádzal sa pustil do hádky.  

Napokon to však dobre dopadlo a priateľský Vautrin sa pod lipami pri penzióne pustil vyrozprávať Eugènovi nápad. Začal dlhý monológ o tom, že k bohatstvu sa nedá dostať bez podvádzania a s čistým svedomím. A tak mu navrhol, aby si začal všímať slečnu Victorine Tailefferovú a oženil sa s ňou.Teraz bola síce veľmi chudobná, ale Vautrin by zariadil, aby jeho brata, ktorého pán Taileffer tak miloval, že vlastnú dcéru odmietal, zabili pri výzve na súboj a tak by jediný dedič bohatstva pána Taileffera bola Victorine, ktorá by sa samozrejme o svoje bohatstvo podelila so svojím manželom čiže Eugènom, ktorý by potom dal Vautrinovi z toho okolo 200 tisíc frankov, aby mohol uskutočniť svoj sen a ísť do Ameriky a založiť si tam plantáž a tak. Eugène si to vypočul, ale s ničím nesúhlasil, pretože chcel sa k bohatstvu dostať s čistým svedomím. Napokon odišiel, pretože prišiel horespomenutý krajčír. Na druhý deň stretol otec goriot Eugèna a pýtal sa ho, ako mohla pani de Restaud tak reagovať na meno Goriot, keď on ich tak veľmi miluje a urobil by pre nich všetko. Jedine pán de Restaud ho nemá v láske. Nedočkal sa odpovede, pretože Eugène sa chystal na prechádzku do Tuilerií, aby tam vyčkal hodinu, keď bude môcť ísť na návštevu k panej de Beauséant. Okolo piatej hodiny prišiel Eugène ku svojej sesternici, ktorú našiel zaneprázdnenú: ,,Pán de Rastignac, nemôžem vás prijať, aspoň nie teraz! Musím si niečo vybaviť..."  

Mladý právnik bol však neodbytný a vybodbyl si u nej dnes večeru, na ktorej sa môže zúčastniť. To všetko kvôli plesu vojvodkyne de Carigliano, ktorý sa mal koňať nasledujúci pondelok, a na ktorý sa chcel Eugène veľmi dostať, aby sa tam stretol s Delphine de Nucingen. Vyčkal teda hodinu večere, kde sa stretol aj s vikomtom. Obdivoval nádherný prepych a vtom si povedal, že v januári opustí Vauquerov dom. Manželia Beauséantovci sa rozprávali o tom, prečo nemôžu íst spolu dnes po večeri do Talianskeho divadla. Vikomt mal totižto na pláne stretnutie vo Variétés a tak nemohol. A tak sa po večery ocitol Eugène ako garde svojej sesternici v koči, ktorý uháňal do Talianskeho divadla. Keď boli vo svojej lóži, prišiel pán d'Ajuda, čomu sa vikomtesa veľmi potešila. Keďže chceli ostať sami, Portugalec zaviedol Juhofrancúza Eugèna k pani de Nucingen a predstavil ich. To bolo prvýkrát, čo ju uvidel a neskôr sa do nej zamiloval. Pán d'Ajuda sa vrátil k pani Beauséant a oni zostali sami. Barón de Marsay sa onedlho vrátil z lóže kňažnej Galathionnovej a tak sa náš párik musel rozlúčiť. Dohodli sa, že ju Eugène navštívi pred plesom vojvodkyne de Carigliano. Cestou domov Eugène rozmýšlal o tom, že u má otvorené 4 srdcia do vyššej spoločnosti a že po tom, ako sa naňho dnes pani de Restaud neustále pozerala, už nebude mať u nich zatvorené dvere.
Keď prišiel do penziónu, stretol sa s Goriotom a v jeho izbe mu vyrozprával, čo sa stalo.

,,Pri pohľade na izbu otca Goriota človeka zamrazilo a srdce sa mu zovrelo, veď sa ponášala na najsmutnejšiu väzenskú celu." Rozprávali s dlho a otec Goriot veľmi chcel, aby sa Delphine zapáčil Eugène. Nasledujúci deň pri raňajkách zavládla medzi slečnou Tailefferovou a Eugènom čudná atmosféra a Eugène zistil, že sa jej páči. Eugène sa vydal zapísať sa na prednášku, avšak hneď po tom sa vyparil a mal dosť voľného času. Potom stretol Bianchona, mladého medika, jeho kamaráta, ktorý je jedným z tých, ktorý sa stravujú v penzióne, ale nebývajú tam. Porozprávali sa o vzťahu žien a peňazí. ,,Šťastie, môj drahý, bude sa nám vždy držať medzi chodidlami nôh a temenom hlavy; a nech už nás ročne stojí milión alebo sto louisov, vnútorne ho prežívame vždy rovnako."
Keď sa Eugène vrátil do penziónu zistil, že mu Delphine poslala odkaz – pozvanie na počúvanie talianskej hudby Fodorovej a Pellegriniho v sobotu a taktiež pozvanie na večeru. Rastignac sa tomu však neveľmi potešil: ,,Žena sa takto mužovi nevešia na krk. Chce ma využiť na to, aby si opäť získala De Marsaya. Iba zlosť doháňna k takýmto veciam." 

Zišiel dolu, chvíľu sa porozprával s ostatnými nájomníkmi penziónu a išiel do ulice Sain-Lazare k panej de Nucingen. Zastihol ju celú utrápenú a tak po chvíle presviedčania sa s ňou na koči vybral do Palais-Royal, aby mu cestou vyrozprávala, čo ju trápi. Cestou však takmer nič nevravela a keď dorazili na miesto, dala mu 100 frankov a poprosila ho, aby zašiel do herne, vložil všetky peniaze do jednej hry rulety a vrátil sa nazad. A tak sa i stalo, Eugène stavil na číslo 21 – svoj vek, a vyhral. Nuž stavil znova na červenú a opať vyhral. A tak sa vrátil so 7200 frankami a dal ich Delphine. Potom pani de Nucingen začala rozprávať o tom, ako ju muž o všetko obral, že jej už neostali vôbec žiadne peniaze. Nucingen totižto disponuje všetkým jej majetkom, on sa o všetko stará. Od otca Goriota si však peniaze nemohla pýtať, pretože ho miluje a nechce mu spôsobiť ďalšie problémy, a tak zostáva bez peňazí. Eugène ju však teraz zachránil, aby nebola v očiach pána De Marsaya ako žena, ktorú si on zaplatil. Kým to všetko vravela, plakala. Potom mu ešte Delphine na znak vďaky dala 1000 toliarov, ktoré Eugène po krátkom presviedčaní prijal. Toto všetko sa odohralo, keď sedeli v koči cestou nazad do sídla Nucingenovcov. Keď tam dorazili, Delphine na radu Eugèna vložila vyhraté peniaze do obálky a po svojej chyžnej Thérèse ich poslala pánovi De Marsay. ,,Ak ho nezastihnete doma, doneste mi list nazad." 
 
Navečerali sa spolu a išli do svojej lóže k Bouffonov počúvať hudbu. Držali sa za ruky a obaja boli spokojní a štastní. Vyšli spoločne, dohodli sa, že sa stretnú v pondelok na plese, a pri Pont-Neuf sa rozlúčili Eugènovým bozkom Delphininej ruky.Odtiaľ už Eugène šiel sám do penziónu dumajúc o tom, čo všetko sa udialo a čo všetko sa ešte udiať môže. V penzióne otcovi Goriotovi všetko povedal, ktorý nato veľmi zosmutnel. A tak mu Eugène, ktorý bol tiež smutný, dal tú tisícfrankovku od Delphine. Na druhý deň bol pondelok. Eugène sa vybral za svojou sesternicou a spolu odišli na ples, kde ho predstavila vojvodkyni de Carigliano, ktorá ho veľmi vľúdne prijala. I Delphine bola krásne vystrojená, aby sa Eugènovi zapáčila. Pre Rastignaca to bol neobyčajný ples, kde sa zoznámil s veľa dámami a kde jeho sebavedomie opäť urobilo veľký krok nahor. Nasledujúceho dňa v utorok pri raňajkách rozprával Eugène otcovi Goriotovi, čo všetko sa udialo na plese. Vautrin ho potom pekne odpísal, pretože ho chcel nahovoriť na slečnu Tailleferovú. V nasledujúcich dňoch sa Rastignac oddal ľahkomyseľnému životu a teda veľa utrácal a zadĺžil sa. Taktiež to s panou de Nucingen nebolo jednoduché: ,,Už mesiac ho natoľko dráždila, že napokon zasiahla srdce..  

Nechcela, aby si Eugène myslel, že ju ľahko získa, a to práve preto, lebo vedel, že patrila De Marsayovi." Raz sa Eugène začal zhovárať so slečnou Tailleferovou: ,,Slečna, vy sa dnes nazdávate, že ste si istá svojím srdcom; ale mohli by ste zaručiť, že sa nikdy nezmení?" A takéto podobné otázky a odpovede boli povedané medzi nimi. A tak Eugène začal hrať na dve strany. Jednak chcel získať Delphinu, ale tiež Victorinnu. Vautrin to videl, a keď skončili akosi zbadal v Eugènových očiach, že potrebuje peniaze. A tak mu teda požičal 1000 toliarov, ale s podmienkou, že mu vráti 3500 frankov o rok. Eugène totižto nechcel prijať dar a tak si musel požičať. Vybral sa na nezáväzný večierok s markízom d'Ajuda a grófom de Trailes, kde sa hrá whist o peniaze. Svoje dlhy tam splatil a ešte si zarobil niečo naviac. Keď sa odtiaľ vrátil, vrátil Vautrinovi 3000 frankov, ,,prejavujúc pritom dosť prirodzenú radosť.",,Všetko je v poriadku," povedal Vautrin... O dva dni Poiret a slečna Michonneauová sedeli na slniečku na lavičke v opustenej aleji Botanickej záhrady a zhovárali sa s pánom Gondureau, ktorý bol šéfom bezpečnostnej polície v Paríži. Vravel im o Vautrinovi, skutočným menom Jacquesa Collina, ktorý ušiel z toulonskej väznice, kde bol známy pod menom Oklamsmrť. 
 
Vraj si však vzal na seba dobrovoľne zločin kohosi iného, falšovanie zmenky istým krásnym mladíkom Talianom. Teraz vraj spolupracuje z väzňami, ktorý si uňho nechali peniaze a keď vyšli z väzenia, tak si ich mohli od neho vziať späť. Oklamsmrť je vraj veľmi nebezpečný človek.Avšak v Paríži žije ešte jeden Vautrin, ktorý je veľmi významný a znamenitý človek. Samozrejme, že minister nechce zatknúť toho nepravého a tak vymyslel pre slečnu Michonneauovú plán. Podal jej flaštičku s látkou, ktorá spôsobí zdanlivú porážku, avšak nie smrť. Slečna Michonneauová ju dá Collinovi do kávy alebo čaju, on zaspí a následne na to ho vyzlečie a zistí, či má na ramene označenie z väznice. Ak má, tak si tým zarobí 3000 frankov, ak nie, nedostane nič. Slečna povedala, že mu zajtra na dohodnutom mieste povie, či s tým súhlasí alebo nie. Keď dokončili, videli ako je Eugène pohrúžený do rozhovoru s Victorinnou.  

,,Úbohá deva! Stisnutie ruky, líčko, ktorého sa dotkli Rastignacove vlasy, slovko pošepnuté tak zblízka do ucha, že pocítila teplo študentových pier, zovretie drieku chvejúcou sa rukou, kradmý bozk na šiju – to všetko bolo zasnúbením jej vášnivej lásky." Eugène to však nerobil vôbec z lásky, on miloval svoju Delphine de Nucingen... Keď zbadal Vautrina a jeho poznámky doľahli k jeho uchu, rozhodol sa ešte ten večer vystríhať Tailleferovcov, otca aj syna. Keď Vautrin odišiel, otec Goriot mu v jeho izbe povedal, že spolu s Delphine preňho zriadili nový vlastný byt na ulici d'Artois, na dva kroky od ulice Saint-Lazare. ,,Otec Goriot využil chvíľu, keď sa mu študent obrátil chrbtom, a položil na kozub červenú marokénovú škatuľku, na ktorej bol zlatom vytlačený erb Rastignacovcov." Okrem toho ho požiadal, aby mohol bývať nad jeho novým bytom, pretože by ho to urobilo štastným vydávať denne svoju dcéru. Potom otec Goriot upozornil na ten erb a Eugène bol nadšením celý bez seba. V tej škatuľke bol odkaz: ,,Chcem, aby ste na mňa mysleli v každej hodine, lebo..."  

Eugène ešte požiadal Goriota, aby zašiel za pánom Tailleferom a požiadal ho, aby Eugènovi večer venoval nejaký čas na nesmierne dôležitú vec. Taktiež otca Goriota uistil, že miluje len Delphine a nie Victorinu. Vautrin to však všetko počul, a nie je veľmi mu Eugènov plán vyhovoval. Nastal čas večere a tak sa všetci traja pobrali dolu schodmi do jedálne, kde si posadali vedľa seba. Vautrin zaobstaral fľaše bordeaux a postaral sa o veľkú zábavu pri stole. Pilo sa, žartovalo, až napokon opití Eugène a otec Goriot ostali spať pri stole, neuvedomujúc si, že mali dnes večer ísť navštíviť pani de Nucingen či pána Taillefera. Vautrin pristúpil k Eugènovi a do ucha mu potíchúčky povedal: ,,Chlapček môj, ešte nie sme dosť prefíkaní pre zápas s apíkom Vautrinom, a on vás má príliš rád, aby vám dovolil robiť hlúposti..Kým si trošu pospíme, plukovník gróf Franchessini hrotom svojej šable otvorí cestu k dedičstvu po Michelovi Tailleferovi..." Keď Vautrin odišiel, zamilovaná Victorine si prisadla ku spiacemu Eugènovi, položila mu hlavu na jej plece, a nežne ho hladkala po vlasoch. Sylvie starčeka Goriota akosi dovliekla do jeho izby. Pani Vauquerová s Vautrinom odišli na bulvár obdivovať pána Marthyho v Divom vrchu. Pomocník pani Vauquerovej Christophe tak silno chrápal, že sa ozýval v celom dome. O Eugènovi: ,,Keby to bol hýrivec, dieťa moje, bol by víno zniesol ako všetci ostatní. Jeho opilosť mu robí česť." Nakoniec ho preniesli do jeho izby.  

Mezitým slečna Michonneauová sprevádzaná Poiretom vyšla z domu a zamierila si to priamo do uličky Sainte-Anne, kde sa stretla so šéfom Gondureauom, ktorý jej dal tekutinu pre Vautrina... ,,Nasledujúci deň mal zaujať miesto medzi najneobyčajnejšími dňami v dejinách Vauquerovského domu." Predovšetkým, všetci zostali spať až do bieleho dňa, kvôli včerajšej zábave či divadlu. Slečna Michonneauová predtým, než niekto prišiel do jedálne, naliala do Vautrinovho strieborného kališteka tekutinu. Eugène si zasa našiel list od Delphine de Nucingen, v ktorom smútila nad včerajšou neuskutočnenou návštevou Eugèna. Keď raňajkovali, vošiel sluha pána Taillefera: ,,Slečna, posiela po vás váš otec. Stalo sa veľké neštastie. Pán Frédéric sa bil v súboji, zaťali mu šabľou do čela, lekári nedúfajú, že ho zachránia; budete mať sotva kedy rozlúčiť sa s ním, nie je už pri vedomí."