,,Eugène sa vrátil peši do domu Vauquerovej za vlhkého a studeného počasia. Jeho výchova sa už skončila." Bianchon mu oznámil, že Goriota už nezachránia a tak ho Rastignac poslal domov. Na druhý deň o druhej popoludní Bianchon Rastignaca zobudil, pretože on musel odísť. Eugène sa šiel za Goriotom pozrieť. ,,Goriot zdvihol k Eugènovi kalné oči, veľmi pozorne sa na neho zahľadel, no už ho nepoznal. Študent sa nevydržal naňho dívať, slzy mu zaliali oči." Keď sa s ním ocitol sám, premýšlal o tom, že všetky dobré duše ako vikomtesa de Beauséant či otec Goriot musia odísť, nemôžu tu dlhšie ostať. ,,V spomienkach sa mu vybavovali obrazy zo slávnosti, na ktorej sa zúčastnil, a ostro kontrastovali s tým, čo videl na tejto smrteľnej posteli." Otec Goriot už nemal vôbec nič. Stále sa však pýtal na svoje dcéry, či Anastasia mala pekné šaty, či jej pristali, či sa Delphine zabávala, či tancovali.Potom ešte rozprával o tom, aké by to bolo nešťastie zomrieť, pretože ak zomrie, už ich nikdy neuvidí. Spomínal na časy, keď boli ešte mladé dievčatá, ako si ich brával na kolená a pod. Rozhodol sa, že keď vyzdravie, pôjde vyrábať zrnkový škrob do Odesy a zarobí milióny. Potom upadol do driemot. Vtom sa vrátil sluha, ktorý mal zohnať Delphine a Anastasiu a povedať im, že otec je na smrteľnej posteli, aby okamžite prišli, ale napokon ani jedna nemohla, pretože Delphine spala a chyžná ju nechcela zobudiť pred dvanástou, pretože sa vrátila neskoro z plesu, a Anastasia si zase ,,vymieňala názory so svojím mužom a nemôže teda odísť, pretože ide o život alebo smrť jej detí."  

Goriot to počul a zosmutnej. Trochu sa nahneval na svoje dcéry, ale iba trochu a nato sa začal obviňovať, že je to všetko jeho vina, pretože ich rozmaznával, dával im všetko, čo chceli, a to už od ich najmladších čias. Keď sa vydali, spočiatku bolo všetko v poriadku, milovali sa, dobre vychádzal so zaťmi. Ale potom všetko prestalo a bol vyhodený, vyhostený z ich životov. ,,Venoval som sa im celý život, a ony mi dnes nevenujú ani hodinu." Potom sa ho zmocnil hnev a uvedomil si, že ony ho veľmi radi zraňujú, že si na to privykli. Chcel byť so svojimi dcérami: ,,Násilím! Násilím! Vyžiadajte si stráž, vojsko, všetko, všetko! Povedzte vláde, kráľovskému prokurátorovi, nech mi ich privedú, chcem to!" Potom vošiel Bianchon a povedal, že Christophe mu zoženie koč, aby mohol ísť po dcéry. Goriot upadol do bezvedomia. Rastignac potom dal Bianchonovi svoje zlaté hodinky od Delphine, na ktorých bol zlatý erb Rastignacovcov a povedal mu, aby ich zaniesol do záložne, aby mali peniaze na pohreb, rakvu. Potom Eugène chytro bežal do ulice de Helder k panej de Restaud. Spočiatku ju nezastihol a tak pánovi de Restaud vysvetlil situáciu. Hneď vedľa v salóne však bola Anastasia a tak onedlho tam Eugène vstúpil. Uvidel ju plačúcu, úplne vyčerpanú mravnou i telesnou tyraniou. Bola úplne na dne. ,,Nerátala som s takými mukami, sú nad moje sily, pane. Som matka! Povedzte otcovi, že si nezaslúžim jeho výčitky, hoci všetko je zdanlivo proti mne." A tak bežal ku svojej milej pani de Nucingen.  

,,Som chorá, úbohý priateľ. Prechladla som, keď som sa vracala z plesu, bojím sa, aby to nebol zápal pľúc, čakám lekára..." Eugène jej však rázne vysvetlil dôležitosť situácie a naliehavosť otca Goriota. Keď si všimla, že nemá hodinky, zmeravel, avšak keď je všetkoEugène vysvetlil, podala mu peňaženku a rýchlo sa šla prezliecť. Eugène medzitým prišiel do penziónu, v peňaženke našiel 70 frankov.Keď vyšiel do izby, Goriota operoval chirurg – vypaľoval mu pľuzgiere na chrbte. Napokon však povedal lekár chirurgovi aby prestal, pretože to nemá zmysel. Títo dvaja odišli. Chceli ešte otca Goriota prezliecť, dať nové obliečky. Pani Vauquerová to síce nechcela, pretože to už nemalo význam a okrem toho nehcela mínať nové obliečky nadarmo. Eugène ju však presvedčil, ale dal jej 360 frankov, ktoré zostali z predaja hodiniek. Prezliekli ho a dali mu nové obliečky. Goriot si ešte z posledných síl vypýtal medailón, upletený z vlasov jeho ženy, na ktorom boli mená jeho dvoch dcér. Vtom prišla Thérèse, chyžna Delphine, a povedala Eugènovi, že medzi pani a paňou sa strhol prudký výstup pre peniaze, ktoré úbohá pani žiadala pre svojho otca. Omdlela, prišiel lekár a musel jej pustiť žilu.  

Kričala: ,,Môj otec umiera, chcem vidieť otecka!" Bolo pol piatej, Sylvia šla pripraviť večeru.Vtom prišla pani de Restaud, sadla si otcovi na posteľ a začala mu rozprávať ako ho veľmi miluje, že ju to všetko mrzí. Pán de Trailles totižto odcestoval, zanechal tu obrovské dlžoby. A okrem toho mu pani de Restaud predsalen zverila moc nad jej majetkom. Oklamal ju. Bola veľmi neštastná. Eugène medzitým zišiel dolu sa najesť. Chvíľu sa rozprávali, vtom zaznel výkrik: ,,Otec zomrel!" Pani de Restaud našli v bezvedmoní a tak ju zverili Thérèse a povedali jej, nech ju zanesie k panej de Nucingen. Išli na večeru. Osadenstvo prehodilo zopár smutých viet ohľadom Goriota, ale zaraz sa ocitlo v rozhovore, ktorý bol na tísícky kilometrov vzdialený od Goriota či jeho smrti. Samozrejme, že Bianchonovi a Eugènovi to začalo liezť na nervy. Dohodli potom pohrebný obrat, kňaza, rakvu, miesto na cintoríne. Nemali však peniaze, pani Restaud či Nucingen nikoho neprijímali. Lístok od Eugèna pre Delphine, aby predala nejaký šperk, aby mali peniaze na pohreb sa k nej nedostal, pretože pán de Nucingen ho hodil do ohňa. Eugène si všimol, že pani Vauquerová zobrala mŕtvemu Goriotovi zlatý medailón. Eugène ju však presvedčil a vrátil ho naspať Goriotovi, aby ho mohli s ním pochovať. Keď mŕtve telo Goriota odnášali na cintorín, boli s ním iba Eugène a Christophe. ,,Obaja kňazi, kantor, a kostolník prišli a poskytli všetko, čo možno očakávať za 70 frankov v časoch, keď cirkev nie je dosť bohatá, aby sa mohla pomodliť zadarmo." Obrat trval 20 minút. Nijakí smútoční hostia, žiadne Goriotove dcéry. O šiestej hodine spustili telo otca Goriota do jamy, okolo ktorej stáli sluhovia jeho dcér, ktorí zmizli hneď za kňazom. Eugène sa potom ocitol sám a zahľadel sa na Paríž, na miesto medzi stĺpom na Vendomskom námestí a Invalidovňou a vyslovil túto slávnostnú výzvu: ,,A teraz uvidíme, kto z koho!" A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť, začal tým, že odišiel na večeru k panej de Nucingen.

Vlastný Názor:
Kniha ma zaujala, ale kompozícia mi nevyhovovala – veľmi zdĺhavý úvodný  opis, ktorý sa mi zdal nudný a niekoľko dlhých a zložitých monológov. Zaujal ma dramatickejšie vyhrotenie deja a záver, ktorý sa končil citátom Eugena odchádzajúceho z pohrebu: „A teraz uvidíme kto z koho!“. Značne nadčasové dielo prezrádza čo to aj o dnešnej spoločnosti. Preto si myslím, že Balzac vystihol podstatu spoločnosti tak, ako to bolo v skutočnosti.